Mäkké schody

Na pokracovanie som pred spanim snivala o tom ako velke skatule poskladam aby vytvarali cely pult, ako do nich vyrezem otvory, ktore by sa dali otvarat ako dvierka na malych papierovych domcekoch a uplne najnapinevejsie bolo ako vyrobim v tych skatuliach umyvadlo. Fascinovalo ma v predstave, ze to bude moja linka, tymi krabicami davala mojmu snu neskutocny povab, ktory vam ani zdaleka neviem priblizit a bola som natolko prakticky zamerana, ze mi vobec nevadilo v tej predstave, ze bude mat farbu skatul, len sivu. Ked som si na nej predstavila gombiky, ktore sa budu dat otacat, to bola tak vzrusujuca predstava, ze som o tom snivala vecer, co vecer.
Tak ako niekto sniva o licnych kostiach svojej milovanej, tak mne zvlast pritazliva pripadala predstava toho kuska kuchynskej linky, co sa nachadza za bateriou. Tam, kde sa kladie Pur alebo Jar. Uz nad moje snove moznosti bolo predstavit si ako by som v nej mala vodu. To je ako ked si lasku dalej neviete predstavit, ako by do nej pritekala voda.

Nemala som doma stol ale v skolke svoje miesto za stolom, lebo bol maly a nie velky kuchynsky. Na tom nasom velkom som si nikdy nevalala ani cesto, co mi mama zo svojho odtrhla, len pri nej na stolicke. Ale za stolom v skolke som mala svoj ritual ako som jedavala polku krajca chleba, kazdy den rovnako. Najprv som vzdy obhryzla korku dookola ako tu horsiu cast a striedku si nechavala ako klinec programu. Pravidelne pred cakanim na svoj tanier sme si vsetky dievcata tam sediace skladali zo svojich vreckoviek, ktore boli neodmyslitelne ako obciansky preukaz na ten den, kociky. Kazda si zo svojej poskladala kocik a tak cakala na desiatu. Babatka v nej sme si len domyslali, mozno odvtedy ma fascinuju kociky aj nakreslene. V skolke mi nikdy mama striedku nezjedla, lebo doma si casto myslela, ze co tak dlho nechavam na tanieri, to nechcem a jednym pohybom mi to tazko obryzene zjedla. Neskor som cele roky ja jedavala korky po nej.
V skolke som trpela zavistou len vtedy, ked sme mali hudobnu vychovu, pretoze sa mi nikdy nic ine z hudobnych nastrojov neuslo ako tamburina a o vsetkych hudobnych nastrojoch na ktore sa vrhli ine deti, som mohla len snivat. Asi som bola nepriebojny typ.
Pravidelne nam chodili hravat babkove divadlo a bolo to akokeby niekto vyhral v sportke, ked dostal od babkohercov za nieco cukrik. Vacsinou ich nechceli babky za paravanom zo svojich labiek pustit. No ja by som nemala odvahu natahovat sa s babkou, manaskou na ruke o cukrik pred vsetkymi. A dodnes si pamatam, ze jednemu Igorovi, velmi vysokemu dala ta manaska do ruky akoze omylom mys. Bola to len plysova mys a musel ju vratit, ale z duse som mu tento nezabudnutelny zazitok zavidela ako cosi mimoriadne. To mne by sa nemohlo stat.
Cely moj zivot mal jednoduchu schemu aj co sa kde nachadza a ze svoj vesiacik mam dolu zaveseny na dlhej tyci a hoci bol na nom usity vak s dvomi priehradkami z ani nie peknej latky, navzdy mala ta latka romantiku detstva. Kazdemu svojmu dietatu som ju potom vnucovala ako nejaku rodinnu relikviu na ktorej je este vysita moja hviezdicka aby som si ho spoznala. Na vankusi a perinke som mala svoju znacku – kacicku plavajucu na vlnovke vody. Moja kamaratka na vedlajsej posteli mala lienku a odvtedy si pamatam vsetky znacky aj mojich deti ako sli v ktorej skolke. To bolo viac ako vizitka.
Vzdy som zaspala az tesne pred vstavanim a dovtedy ma len upozornovali aby som nebudila tu kamaratku.
V tej skolke som bola po rokoch a vsetko v nej sa mi zdalo malinke a vlastne ma prekvapovalo, ze vsetky skolky na svete nie su rovnake a riesene tak, ze ked dieta odchadza domov, tak zhora schadza po schodoch a uz pozera, kto ho caka a ci ho naozaj caka dole. Uz sme hlavy sklanali aby sme skor videli pokym tie schody zlezieme pekne pri zabradli. Takto nejako ako ked dieta prichadza na svet, ze ho zhora poslali, ked zdola volali telefonom. A aj tak kazde dieta pochybovalo, ci naozaj. Ved tie schody uz zliezalo same, pokym sa mu nevynorila na schodoch aj hlava, nielen nohy.
Sama som potom dolu stala, ked tam chodil moj syn a uz podla papuc som videla z dola, ci je to on, co tam tiez v takej neistote postal. A dolu mal aj moj vesiak s mojou latkou z detstva. Uz ziadna skolka potom nebola naozajstnou skolkou, ked nevyzerala takto.
A moj syn mal v nej znacku slniecko. Len im pribudli aj pohariky na umyvanie zubov a na nom mal slniecko tiez. Skrinky s tymito znackami mi pripominaju nieco, co som zabudla – celkom iny zivot. Za zivot sa zivot tak zmeni, ze sa na to vsetko pozerate ako na zivot ineho cloveka, hoci ste to boli vy. A tak clovek moze zazit velmi vela zivotov.
Najmenej snad vieme vzdy o tom sucasnom ale spaja sa mi s vahanim na schodoch, ci vas dole caka ten ku komu vas poslali, ze vas uz vola a ze si po vas prisiel.
Tie uvahy su stale rovnake.
Pamatam sa, ze tie schody boli makke z gumolitu a mali aj hrany makke, keby sme spadli. Len uz si vobec nepamatam, ake som mala papuce. A pritom som sa do nich obuvala kazdy den a urcite by som si na ne spomenula, keby vzdy nekoncili doslapane a vytahane od rastucich prstov a preto zahodene.