Materiál ťažší ako vzduch

Z tohoto hlediska jeden z badatelu velice vystizne srovnava umelecka dila s letadly. Jsou podle neho stejne jako letajici stroje dvojiho druhu - tezsi a lehci nez vzduch. Balon vzleta proto, ze je lehci nez vzduch, a tak vlastne nedosahuje zadneho vitezstvi nad zivlem, proste jen pluje vzduchem, neprekonava ho, je nadnasen, nestoupa vlastni silou; aeroplan je naopak stroj tezsi nez vzduch, v kazdem okamziku vzletu pada dolu, narazi na odpor vzduchu, prekonava ho, odrazi se do prostredi a stoupa prave diky tomu, ze pada. Skutecne umelecke dilo pripomina takovy stroj tezsi nez vzduch. Take si vybira material tezsi nez vzduch, tedy neco takoveho, co je vlastne svymi vlastnostmi s letanim v rozporu a co mu brani v pohybu. Tato vlastnost, tato tize materialu se stale letu vzpira, neustale jej strhava dolu, ale prekonanim tohoto odporu zacina skutecny let.(Vygotskij)

Zatial sme vsak svedkami toho, ze Puskin od zaciatku zdoraznuje na Oneginovi prave tie rysy, ktore mu znemoznuju stat sa hrdinom tragickej lasky. Sugeruje citatelovi obraz Onegina, ktory premrhal srdce v salonnych flirtoch. Od prvych versov sa tak citatel pripravuje na to, ze s Oneginom sa moze stat cokolvek, len nemoze umriet na nestastnu lasku.
O Tatiane naopak sme sa ucili, ze to ona bola zamilovana naozaj a nestastne, pricom Puskin vsade zdoraznuje, ze nemiluje Onegina, ale akehosi romanoveho hrdinu, ktoreho si len vysnivala. Od versov "zasla o kolko svety romanov su bohatsie nez jej svet" vedie Puskin priamu spojnicu k jej vymyslenej, vytuzenej a len vysnivanej laske, ktoru si len prilepila na Onegina.
Citatelia lutuju Tatianu, ze vlozila svoj osud do ruk modneho tyrana a znicila sa, ale v skutocnosti laska znici Onegina.
V liste Tatiany Oneginovi je vsetko zahalene romanticky neurcitym oparom, pokial v Oneginovom Tatiane na konci je vsetko priamo hmatatelne jasne. Sam Puskin poznamenava o liste Tatiany, ze je to len roztomile zvatlanie, pritom kruta pravdivost Oneginovho listu ohromuje:
Môj život dohasína, ano
aby sa neobrátil v dym
musí mi dávať každé ráno
istotu, že vás uvidím...

Onegin na konci nema uz cim dychat, on miluje naozaj.
Kontrastom tejto skutocnej lasky je paralelny pribeh Lenskeho a Olgy. O Olge Puskin priamo hovori: vezmite si ktorykolvek roman a urcite tam najdete jej obraz. Pritom laska Olgy a Lenskeho sa meni na banalny pribeh, co Puskin zachytava v uvahe o udele, ktory by Lenskeho cakal - "muzam by po svadbe dal vale, papuce obul na nohy a stastne nosil parohy". A skutocna laska sa rozputa tam, kde ju vobec, ale vobec necakame, kde sme ju najmenej ocakavali, kde nam pripadala celkom vylucena - v Oneginovom srdci, ktore sa len s iluziami o laske nezahravalo.
Pragmatik sa zamiloval, tak by sa to dalo povedat, cynicky muz, naoko neschopny "romantickej lasky", len tej skutocnej.
Cely dej je zalozeny na zdanlivej nemoznosti. A tym vsetkym oklamany citatel ani nepostrehne, ako radikalne sa tieto dve postavy zmenili a ze Onegin na konci romanu uz nie je ten muz, co bol na zaciatku, ze sa uz vobec nepodoba na volakedajsieho Onegina. Citatel je celu dobu pripravovany na to, ze Onegin sa nikdy nemoze stat hrdinom tragickej lasky a prave jeho laska znici.
Ak postihne tragicka laska Onegina a my na vlastne oci vidime ako je prekonavany material tazsi nez vzduch, zazivame skutocny pozitok z letu, aky vam moze poskytnut len umelecke dielo.
Tak malokto si pamata, aj ja by som bola zabudla, ze list o naozajstnej laske je az tento a nie Tatianin.

Oneginov list Tatiane.

Predvídam, že Vás urazí
tajnosti smutnej objasnenie.
Aké to horké odsúdenie
Váš hrdý pohľad zobrazí!
Čo chcem? A prečo? Kamže cielim,
keď svoju dušu odkrývam?
Možno že Vás aj rozveselím,
možno, že k hnevu dôvod dám!

Náhodou som Vás niekdy stretol,
báj nehy sa v reč Vašu vplietol,
ja nesmel som mu uveriť,
milému zvyku nedal chodu,
dal pozor som si na slobodu
a voľným som chcel ešte byť.
Potom nas jedno rozlúčilo...
Nešťastný Lenský padol, žiaľ.
Všetko, čo srdcu bolo milé,
som od srdca si odorval,
každému cudzí, neviazaný,
na voľnosť myslel, na pokoj,
že to je šťastie. Bože môj!
Zmýlil som sa, som potrestaný!

Nie, -- ustavične vidieť Vás,
Vás nasledovať s citom vrúcim,
úst úsmev, pohyb očú, hlas
pohľadom loviť milujúcim,
Vás počúvať a rozumieť,
dušou jak v srdci veliká ste,
pred Vami umučený mrieť,
blednúť a hasnúť . . . to je šťastie!

A to som práve stratil! Vás
sledujúc, životom sa klátim,
len Vás chcem vidieť v každý čas,
ak niet Vás, iba v nude tratím
osudom odčítané dni.
Iba čo dušu ťažia mi.
Viem: život môj je odmeraný,
a aby predlžil sa on,
ja musím veriť už v čas ranný,
že uvidím sa s Vami dňom . . .

Bojím sa, že Vy v mojom cite
a v tichej mojej prosbe len
odpornú ľstivosť uvidíte --
Váš hnevlivý hlas počujem.
Keby ste znali, jak je strašne,
keď utrápi nás lásky smäd,
blčať a pritom umom včasne
krv rozhorenú hasiť hneď,
chcieť kolená Vám vyobjímať
a u nôh Vašich zaplakať,
zaprisahať sa, srdce vyňať,
celé ho, celé do slov dať,
a pritom neúprimným chladom
vyzbrojiť oči, reči skôr,
vždy pokojný viesť rozhovor,
veselým na Vás hľadieť vzhľadom!
Nech je tak: moja sila tam!
Viac citom mojim neodolá,
už riešil som: Buď Vaša vôľa,
ja osudu sa oddávam.

Zhrnula som vam, co k Oneginovi na siestich stranach napisal Lev Semjonovic Vygotskij v svojej knihe Psychologia umenia (str.221-227)
Podrobnejsie sa v nej zaobera Shakespearom a jeho jednotlivymi dielami a najma tragediou o Hamletovi, potom poviedkami a cim je umenie umenim.
Ovela viac ma zaujala problematika dychania pri citani umeleckeho diela, ze nas zazitok a umelecky dojem moze natolko ovplyvnit prave nase dychanie pri citani textu. Ale kedze Onegin je moja srdcovka, tak aj toto ma v tej knihe zaujalo.

Opera Eugen Onegin je asi jedina opera, ktorej literarna predloha sa vyrovna jeho stvarneniu v hudbe. Nie je tak sladka a melodicka ako Verdiovky, je tazka ako zivot, ako skutocna nestastna laska a ludske vzdavanie sa znazornene v hudbe.
Hoci mozno blizsia je mi Verdiho Traviata a z nej niektore srdcervuce casti o tom istom, hoci nieco take najdem v Madam Butterfly, aj tak, doma je to prave v Oneginovi. Najsilnejsia je pre mna posledna scena Onegina s Tatianou.