Nemala som do porodnice uz len papuce a tie mi siel kupit svagor a chcel mi kupit asi pekne, lebo mi kupil na vysokych podpadkoch.
Boli krasne ale padala som v nich aj s bruchom dopredu. A tak na tej nemocnicnej chodbe, kam ma vyhnali prechadzat sa, ze snad dostanem bolesti a urychlim porod, som sa prechadzala velmi pomaly aby som nespadla. So mnou sa prechadzala ina rodicka, ktora sa kazdu chvilu zviezla v bolestiach az na zem a mne bolo trapne, ze mne nie je nic a neviem, co mam robit, ako jej pomoct.
No veselo vam nie je, ked zarucene viete, ze budete rodit tiez a mozno takto o chvilu sa v bolestiach na zem zveziete aj vy!
Ale ona aj porodila a ja stale nic.
Zabudla som si hodinky, vlastne schvalne som si ich dala dolu, pretoze som si myslela, ze nielen prstene a dlhe nehty nemozte mat, ale ani hodinky, lebo co ak vam ich aj ukradnu z ruky, ked budete nepricetni ako vo filmoch, ked sa rodi a ta zena sebou hadze a uz nic nevnima?
Odvtedy vzdy hovorim dcere, ked niekto vo filmoch rodi - Takto sa nerodi! To len vo filmoch je tak, aby filmy mali aj pri porode dej.
A tak mi sestricka povedala: - A teraz kto vam bude merat stahy? Kolko minut je medzi nimi? No, ja to nebudem!!! - a poslala ma len tak lezat, kde hodinky neboli.
Ale pocula som, ze vraj ta na sale uz ma stahy kazde tri minuty a tak som si to pocitala podla jej vzdychania, ze na kazde jej piate vzdychanie som mozno nieco pocitila aj ja, takze mozno by sa dalo hovorit o 15 minutovych intervaloch.
Dalej to uz nie je zaujimave, okrem toho, ze uz ked som sa konecne nad ranom po celej noci dostala na salu a snad uz porodim, tak ma na nej nechali celkom samu, lebo som bola ticho.
A tak som si s hrozou pomyslela: Ja tu aj porodim, dieta mi capne na zem a este sa zabije a nikto si to ani nevsimne, lebo nikto to ani nepostrehne a tak som zacala nahlas vzdychat, aby o mne vobec vedeli a niekto prisiel.
Prisla rozospata sestricka a hovori mi: - A kto to ma pocuvat, to vase vzdychanie? -
A veru som sa aj zahanbila, ved nemusela som, ale bola som rada, ze uz aspon niekto pri mne je a ked sa tvari tak, ze sa nic nedeje, tak snad si stihnu dieta vsimnut skor, nez zo mna vypadne. Aspon by stihli priskocit.
Zatlacila som len trikrat a bol na svete.
A co by som nikdy nebola predpokladala, po tolkych filmoch o rodeni, bolo to, ze nebola som si ista, ci som porodila, lebo zas boli ticho aj lekarka aj sestricka akoby este nieco malo nasledovat a tak som sa spytala: - A to je vsetko? -
Az potom mi povedali, ze mam syna.
Mozno zato, ze prezil tak kludny porod, tak aj po porode vyzeral velmi spokojne, nebol cerveny a kludne si spinkal dalej.
Moja mama ho chcela vidiet a kricali na nu cez celu chodbu: - A co ste mu? -
A ona vtedy prvykrat zakricala nahlas cez celu chodbu: - Jeho babicka! -
Ocakavala, ze jej prinesu ukazat nejake podobne dieta, ake okolo nej nosili, cervene v tvarickach, s pokrcenymi tvarickami, cakala na maly uzlicek svojho vnuka.
A zostala celkom prekvapena, ake kludne, spiace dieta jej priniesli ukazat s bielou tvarickou, spokojne si odfukujuce akoby nebolo prezilo porod.
Aj v porodnici pribral, co mnohe deti schudli a ja som si aj myslela, ze mozno len zle vazim, lebo sme si ich vazili same, mala som ho cely cas pri sebe a po kazdom kojeni si ho vazila sama. Ale naozaj priberal. Najviac mu hlava trcala z perinky, bol aj dlhy a ledva raz ho sestricky navliekli do ruzovej supravicky ako na babiku. Uz viac sa do nej nezmestil, hoci bola krasna. Odlozenu ju mam doteraz ako si niekto odklada svadobne saty. Stali sa potom slavnostnym oblecenim pre vsetky moje deti do porodnice, na ich slavnostnu cestu spat. Najkrajsi nie je den porodu ale den donasky domov - od ktoreho sa rata novy zivot doma.
V detstve na mna aj tak najvacsi dojem mal porod cirkusovej slonice. Nevidela som ho uz roky, ale nikdy nezabudnem ako smutnej slonici tiez niesol bocian mladatko. A uplne ma fascinovalo kolko bocianov lietalo so vselicim moznym od maciatok... po neviem ake zvierata a vsetky boli v balickoch a zauzlene a schovane. A ze tak presne vedeli, komu co presne dorucit na okno alebo za ohradu... a kazdy ako bol prekvapeny, ked si uzlicek rozviazal.
A presne mu sedelo do serie, lebo rovnake a vacsie pobehovali dokola. Presne vsetko na svoje miesto.
To ma naplnalo neuveritelnym pokojom, ze vsetko je na svete, ako ma byt. A este aj vidim ako to je!
A ja som bola presne tak sama ako ten Dumbo, ze pre jednu osamelu slonicu, ktora to vobec necakala. Bola som az slonikom Dumbom. A presne takto ma moja mama vzdy chranila proti vsetkemu a takato bola obrovska, hoci inak stupla zienka a ja nemam velke usi. Ale inak vsetko sedelo s tym filmom, aj tie moje "zbytocne usi". Naucila som sa na nich aspon lietat.
A moja mama si z latky, co jej na svadobne saty kupila babicka, urobila zaclonu.
