O kráse

Krása nie je nezvyčajná, ohromí vás zvyčajnosťou pre iných, smiechom zúčastnených, tým ako stáča svoj pohľad inam, na iných a nevidí to, čo vy.Myslím si, že keby som bola muž, páčili by sa mi ženy, ktorým nevidno kosti, ktorým mäkko splýva aj koža na krku, ktoré sú ako jednoliata masa mäkkosti, ako samozrejme naplnené v svojich šatách.
Ruka čo sa náhli, keď umýva stôl a nesamozrejmosť s akou ju vidíte. Zasmeje sa a zmizne k inému stolu. Pijete horké pivo a zdá sa vám nemožné, že to, čo je zvláštne, sa tu pre druhých odvíja zjavne pre iných, že nikto nemá problém len vy, k drsnému žartu, k placnutiu po zadku, k dvojiciam, ktorým to ...ide.

To nepíšem o zaľúbenosti! Ešte nevypadlo okno, z hradu na ktorom nie sú okná, to ešte nie sme tak ďaleko! Ešte ste tu len prvý deň, aj keď možno už tretíkrát.
Všade je tráva, mäkko po daždi a uprostred nádvoria vyschnutá studňa s príklopom, ktorá kontrastuje s pariacim sa hrncom vecne nenažraných ľudí.
Tak ako jej prsia boli v záhyboch a mužský pohľad niekde v klobúku, tak nebadane si pes beží okolo tej studne na ktorú pozeráte.

A spätne sa vám zdá, tá pesnička Galánečko, ktorá sa už stala a máte nádej byť takto dojemne zranení kyslým vínom, ako tí, čo ju ešte neprežívajú. Lebo kyslosť je krásna len v jej tušení. Nič nikdy nie je tak, ako to práve je.

Zbohem galánečko, ja už musím jíti... sladký závan spomienky
kyselé vínečko podalas mne k pití... ešte nedala

zbohem galánečko, rozejdem se v Pánu... s istotou
kyselé vínečko podalas mne v džbánu... nezvyčajne ako tou hudbou, čo mi znie

Ač bylo kyselé... tým čo nebolo
predsaj jsem sa opil... kiež by!

ješte včil sa stydím
co jsem všecko tropil... Kto by nechcel stratiť hlavu? Aspoň na tomto nádvorí?

Krásu vidíme inde, vidíme ju potom všade, kde si nacvičujeme nadchnutie. Aké úžasné by bolo tancovať v stredoveku a len za brušká prstov ju chytiť oblúkom katedrály tohto nádvoria, veď takto to cítili, tí všetci a aj vy tak budete, ako masa ľudí, ako masa dojemnej hudby, ktorej tóny tiež by boli blízke ako duša tancuje s nimi majestátnym našľapovaním po mäkkej tráve, medzi stolmi, tu.

Ale ja som žena, a v tranze bývam z klobúkov, ktoré muži nenosia, ktorým vlasy nesplývajú. Keď boli u nás Stredoveké dni, pri koňoch, vo veľkom areáli, akási prehliadka šermiarskych skupín, kde muži sa kývali na stoličkách ako v stredoveku a vykrikovali po sebe, tak kamarátka mi povedala:

- Ty si tuším vážne žila v stredoveku! -

Fascinovali ma aj dlhé šaty žien po zem. Akoby som bola jednou z nich, akoby sme patrili všetci spolu do vzrušenia, ktoré vo vás vyvolá niečo blízke, úplne ošúchaný klobúk kdekoho.


Ale sa nehnevám
žes mňa ošidila
to ta moja žízeň, to ta moja žízeň
ta to zavinila