Sli sme dlho aj blatom a sli sme ticho. Ochrancovia prirody nas nepoculi prichadzat, ako sa spoliehali. Takze len mobilom sme ich zavolali ku skupine deti. Netusili sme ako blizko nas bola siet na chytanie vtacikov.
Ako vtaciky prelietavaju z krovia do krovia, tak sa na nej vysokej zachytavaju ako ryby plavajuce vzduchom.
V ruke mal ochranar same farebne platene vrecuska, tak farebne a vzorovane ako pre vtaciu skolku. Kazdy vtacik dostane svoje vrecusko. Hadzal nam pre ukazku len prazdne vrecusko vysoko do siete aby deti videli ako sa kdekolvek zachyti ako aj vtacik. V sieti sa uz trepotali vzdusne ryby. No ako sa hovori, ze mala ryba unikne, tak do tejto siete sa zachytil aj najmensi vtacik Oriesok. Ochranari si posuvali siet a zbierali z nej vtaciky do vrecusok. Potom sme sli ako ticha procesia s nimi a po ceste sme museli mlcat aby nasi zajatci neboli vystraseni. Hompalali sa im na ruke, kazdy v svojom inak farebnom vrecusku.
Pocitila som prudku zavist, vidiac len stan na konaroch a skladaciu stolicku pri stole.
Na prikotulanom pni stala cerstvo naliata kava a pri nej lyzicky. V kutoch stanu neporiadok z batohov, na stole kopy velkych zositov a zapiskov, chvilu som rozmyslala, ze muzi si musia vediet upratat, ked su na to odkazani a odlozila som si svoj batoh k ich. Vo vzduchu vlhko, za chrbtom ticho a hodiny, co odtikavaju odchyt vtacikov. Niekto si vie najst uzasnu profesiu. Nemusi cestovat ani do Afriky aby zazil nieco napinave a take ludske ako je aspon pracovat v prirode.
Vedla stola uz stal stojan na “obesencov” vo vrecuskach. Niektore v nich uz skakali a netusili sme v ktorom z nich je schovany Oriesok, najmensi vtacik, ako nam ho vidiet slubili. Zapisovatel ostosest zapisoval a kruzkoval aby sa az k nemu dostal, pokial sme tam. Druhy ich odvesoval, vytahoval, drziac ich za nozicky, ktore mali niektore poriadne dlhe. Bolo ich tolko druhov, ze som si ich sama nezapamatala vsetky. Najviac ich bolo Kolibiarikov. Podaval ich druhemu a ten kazdeho oznacil a zapisoval do tak miniaturneho zapisnicka, ze hovorte mi nieco o tom, ze muzi nieco stracaju!
Ked im na niecom zalezi, tak nie!
Kazdeho chvilku podrzal ako v rozpravke, lebo zdanlivo to vyzeralo tak akoby mu dobrovolne sedeli na ruke. Boli hladkane v zivote privykrat.
Vytacali vydesenu hlavicku na vsetky strany, odkial sa ich ruka ludskeho obra dotkla.
Tento uz je nazlosteny – povedali o niektorom. Niektory sa nechal chvilku hladkat, niektory dobal a boli aj take, co sa ozyvali.
Vypustali ich len tak, ako ked sa rozhadzuje zlato, natiahnuc rukou dozadu alebo hore, kdekolvek. Kazdy vtacik okamzite nasiel cestu k nebu aj keby to bola len skarocka pod stanom medzi tolkymi hlavami. Prave som stala pri jednej takej a tak mi lietali celkom okolo hlavy. Do toho, neviem odkial sa tam nabrala televizia s kamerou a vtacik mal celkom blizko pred hlavickou objektiv. Ja som sa teda filmovat dat nechcela a deti viac zaujimalo palicami sa vrtat v blizkom potociku. Vypytovali sa ma na neotvorene konzervy v potoku.
Dockali sme sa aj ze nasli Orieska a videli sme, ake ma dlhe nozicky. A dalej nasledoval program, ktory si uz do smrti pamatat nebudem tak dobre.
