Texty posvätných spisov zabíjajú
Prečo spomínam túto biblickú epizódu? Vnímam ju (okrem iného) ako výstrahu a poučenie, že čítanie Biblie vôbec nemusí byť súčasne aj „rozumením“ tomu, čo čítame! Už staroveký človek poväčšine vedel, že čítať posvätné spisy neznamená hľadieť pravde priamo do tváre, ako skôr stáť zoči-voči tajomstvu. Toto tajomstvo nepreniknú oči čitateľa. Hľadieť totiž ešte neznamená „vidieť“... Viera v toto priame Božie vedenie sa kdesi v stredovekom kresťanstve vymenila za vieru v doslovnú pravdivosť litery. Varujúci hlas apoštola Pavla: „Litera zabíja, duch oživuje“ bol prepočutý. Byť veriacim dodnes (mnohokrát) neznamená abrahámovsky dôverovať Životu (Bohu), ale súhlasiť s doslovným znením biblického textu, ktorý (ešte aj v súčasnosti!) chce byť sám osebe „svätý“ a pre mnohých učebnicou „prírodných vied“.Áno, Biblia (napísaná síce zbožnými, ale predsa len ľuďmi) má byť pre nás hlavne inšpiráciou na našej vlastnej ceste k pravde. Dokonca nemá byť jediným zdrojom inšpirácie. Prečo? Pretože v okamihu, keď by sme ju vyhlásili za náš jediný inšpiratívny zdroj - stáva sa z nej znovu iba modla pravdy, text, ktorý zabíja. „Nebojte sa!“ hovorí Boh svojim čitateľom v Biblii. Čo tým chcel Básnik povedať? Ja, váš autor, som s vami, kamkoľvek pôjdete, ja, vaša pravda, sama prídem k vám, ak si dovtedy v netrpezlivosti nevyrobíte vlastné pravdy (modly).
Nechajme sa preto Bibliou „len“ inšpirovať, duchovne obohatiť. Nevyrábajme z nej svoje osobné „a priori“, politické programy, či absolútne normy, ktoré by sme vzápätí (bez zmyslu pre konkrétnu situáciu) navliekali na všetko a všetkých. Posvätné spisy nám dajú oveľa viac, ak budú „iba“ naším sprievodcom pri kontemplácii. V opačnom prípade sa staneme otrokmi textu, ktorý zabíja, démonicky pohlcuje a ničí. A predovšetkým tých, ktorí tento text idolatricky zbožstvujú. Boh biblie stojí proti všetkým bohom, ktorých si človek vytvára na svoj obraz, bojuje za nás, za našu slobodu! Jednou z najzákladnejších vlastností biblického Boha je totiž to, že zápasí proti všetkým kultom a náboženstvám v akejkoľvek podobe (napríklad aj proti „ateizmu“, ak sa stane naším „náboženstvom“, absolútnou pravdou!), pretože niet pre človeka väčšieho otroctva, než je jeho vlastná náboženskosť , tendencia tvoriť si modly a následne sa im klaňať.
Má kresťanstvo ešte šancu?
Za veriaceho je považovaný ten, kto spácha intelektuálnu samovraždu, zaprie svoj rozum i všetky vedomosti, ktorými súčasný ľudský svet disponuje v oblasti prírodných aj humanitných vied a prijme kresťanské (neomylné) dogmy, večné, absolútne pravdy v darčekovom balení spásy . Veriaci je vraj ten, kto verí cirkvi, pretože „cirkev a Boh sú jedno“.
Žiaľ, táto interpretácia viery sa etablovala v celej našej spoločnosti. Publicisti používajú termíny ako napríklad „hlboko veriaci“ alebo „zbožný“ na označenie ľudí, ktorí chodia pravidelne do kostola alebo nekriticky prijímajú všetko, čo im je servírované umelo vytvorenými cirkevníckymi autoritami. Pojmy ako viera a zbožnosť však majú v skutočnosti úplne iný, ba až PROTICHODNÝ obsah a význam. Sú oveľa viac praktickými než teoretickými pojmami.
Boli to práve proroci a Ježiš Nazaretský, ktorí zo všetkých síl bojovali voči takémuto znehodnocovaniu viery a zbožnosti. Skutočne veriaci nie je človek, ktorý sa kulticky maskuje tým, že sa zúčastňuje náboženských rituálov, pravidelne sa modlí, konzumuje predpísané jedlá, dodržuje pôsty, či všetky tabu, ktoré mu prikazuje jeho náboženská komunita. Zbožný nie je ten, kto bez reptania prijíma všetko, čo sa mu z kazateľníc hustí do hlavy alebo jednoducho: je striktne tradicionalistický, či dokonca doslovne verí litere Biblie atď. To všetko ani zďaleka nie je ešte viera, ba ani zbožnosť!
Veriacim človekom je predovšetkým ten, kto s odvahou žije svoj život aj napriek všetkému, čo život prináša a je solidárny so životmi iných. V tejto súvislosti zvykneme niekedy hovoriť: „Ži a nechaj žiť.“ Avšak život, ako ho hlásal Ježiš, by sa mal charakterizovať trochu inak: „Ži a pomáhaj životu.“ Čo to vlastne znamená? Ježiš ľudí vyzýval, aby neboli ľahostajní! Ježiš a proroci nazývajú túto životnú angažovanosť „spravodlivosťou“. Je to vlastne skutočná zbožnosť. Biblia, hlavne Starý Zákon, totiž nerozdeľuje ľudí na zbožných a neveriacich v náboženskom zmysle, ale úplne profánne, prakticky! Rozdeľuje ľudí na spravodlivých a tých druhých. Znamená to, že kto je „spravodlivý“, ten je skutočne veriaci, aj keby bol „ateistom“. A zase naopak: aj najhorlivejší kultický náboženšťan, ak nie je „spravodlivý“, je skutočný ateista, človek bez Boha, diabol, pekelník. Zbožný je ten, kto žije spravodlivo (angažovane, aktívne, empaticky) voči ostatným živým tvorom uprostred sveta! Neuteká do autonómnych zón svojich farností, neteší sa do záhrobia, ani nepohrdne profánnym, obyčajným svetom v mene sveta „vyššieho“, svätého, neobyčajného. Ježiš nebol žiadny platonik – ak aj hlásal „Božie kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta“, tak to bola predovšetkým metafora pre svet, ktorý je očakávaný, ale zároveň aj tvorený spravodlivosťou. Spravodlivosť je totiž v židovskom ponímaní niečo aktívne, pro-životné – akási patickosť (empatia) voči životu. Stojí vysoko nad naším súčasným (justičným) chápaním spravodlivosti. Je to proste LÁSKA par excellence.
