Dnes som našla len jednu zaujímavú správu, ktorá sa mne páčila a to až tak, že všetko by som vyhodila (najúžasnejší pocit zažívam vždy, keď kladiem Tesco sáčky pred dvere, ale radšej zvnútra!) a len túto správu ako článok za dnešný deň nechala:
Čierna labuť sa zaľúbila
Tým nechcem nič o sebe povedať, ja som sa nezaľúbila, mám dni, keď si vyčítam, že sa nenadchýnam každý deň ako v poblúznení. Ale na jednom nemeckom jazere Aasee sa čierna labuť (Cygnus atratus) zaľúbila do šliapacieho parníka v podobe umelohmotnej druhej labute.
Tá druhá bola len na prevážanie ľudí.
Nie je aj naša realita takáto? Že vôbec netušíme, kto šoféruje to autíčko na autodróme, keď pozorujeme jeho svetlá?
Netušíme aká duša v nej sedí!
Vraj labuť vykazuje všetky známky zaľúbenosti, pretože okolo šliapacieho parníka krúži, priamo sa na túto druhú labuť pozerá a vydáva spevavé zvuky.
V správe sa píše: ...krúži okolo svojej umelohmotnej lásky, s nekonečnou priamosťou sa na parník díva a Turisti, ktorí si šliapací parník prenajali, boli však podľa domácich často nervózni, keďže zaľúbená labuť svojho milého ostražito sledovala.
Ktovie, či tie ilúzie za spevavé zvuky aj nestoja?
Napríklad ako perly za ten piesok a prach v mušliach? Perleť je predsa len obaľovanie, zabalíte si neznámeho votrelca do svojich spevavých zvukov, až je z toho vaša perla.
Ilúzie určite predčia skutočnosť, až najkrajšou črtou vašej osobnosti môžu byť vaše ilúzie.
Vedci sa o túto labuť obávajú, pretože v zime tá umelohmotná premávať nebude, že táto labuť bude plytvať svojím časom a bude sa stále trápiť pre svojho vyvoleného a preto, lebo labuť je monogamná a verná a dúfajú, že ju toto romantické poblúznenie prejde (a ona sa do svojej samoty spamätá).
A mne sa to zdá taký úžasný príbeh. Labuť ako človek! Predstavte si živú labuť ako priamo pozerá do nikdy neživých umelých očí tej druhej a jej spevavé zvuky sú verné ako ani ľudské rozumné nebývajú.
Labutia jednostranná láska. Nazvali by ste ju láskou alebo inštinktom?
Je mi jasné, že nablízku iná, živá nebola.
