Prečo verím

Do 32-ky som veriaca nebola. Rozmyslala som v zivote tak, ze viera sa ma vlastne ani netyka, lebo aj tak si musim sama pomoct. Zaujimali ma prakticke veci, co mozem ja urobit, ako ja ovplyvnit svoj zivot a na nic ine som sa nespoliehala.
Nespolieham sa ani teraz, takze podla tohto som neveriaca.

Vobec vieru nepotrebujem. Nepotrebujem sa nou utesovat, nepotrebujem vecne zit, netuzim sa sa stretnut s mrtvymi, celkom by som suhlasila s takym svetom, ze vsetko je len nahoda a po smrti sme mrtvi naveky. Chcem povedat, ze nic takeho ma nezenie k tomu, aby som verila. Zazila som uz tolko nespravodlivosti, takych beznych v zivote, ze som si na ne zvykla a uz netuzim po akejsi spravodlivosti, ze preto by som verila a chcem verit v spravodlivost, ze to vsetko nejaky zmysel ma, alebo bude mat, alebo... je mi to jedno!

Keby som bola neveriaca, tak proste si veselo svoj zivot dozijem a umriem a na co by mi vlastne bola viera?
Potrebujem sa ja zaoberat nepraktickymi vecami, nepraktickymi myslienkami? Ja mam tolko roboty, ze toto nepotrebujem. Mam cim inym travit cas, aj na citanie je aj vselico lepsie a zabavnejsie.
Tak preco verim? Preco teda som sa uz do takej skatulky dala, ked sa to takto triedi?

Zaujala ma myslienka, ze vsetko na svete moze mat svoj zmysel, ale nie preto, ze po tom tuzim, ale ze to tak moze byt.
Ano, tu musim povedat, ze neverim vede a ludskej spolocnosti, ze niekde dokazala, ze to tak naisto nemoze byt.
Takze sa zaujimam o to MOZNO!
Co by toto MOZNO mohlo znamenat?

Mohlo by znamenat, ze to, co zazivame ovplyvnujeme viac ako sme si mysleli a za to, co sa nam deje, nesieme vacsiu zodpovednost, nez sme si mysleli. Teda, ze nie sme len hrackou nahod a nevinne obete nasich zivotnych okolnosti, ale nesieme za ne vacsiu zodpovednost, nez sme si mysleli.
Zjednodusene povedane - Ako neveriaca si mozem mysliet, ze ked mi niekto ublizil, tak za to nemozem. Ale ak toto beriem do uvahy, tak potom za danu situaciu nesiem vacsiu zodpovednost, nez som si predtym myslela. Vlastne tym mozem najst moj podiel spoluviny!
Isteze aj ateisti vzdy nejaky svoj podiel spoluviny vidia, ale najdu vzdy len taku spoluvinu, ktora sa da ocividne vysvetlit.
Co vsak s pricinami, ktore uz zjavne nie su?
Myslim si, ze v tomto je viera aj nebezpecna, pretoze ked nieco nemozte dokazat, nemate pravo niekoho obvinovat z pricin, ktore su nedokazatelne. A pritom ludia toto vo svojej len viere casto zneuzivaju - odsudia vas na zaklade dohadov, ponizuju vas na zaklade len dohadov, lebo maju a len pocit, ze nasli nejaky patent na pravdu a na dianie naokolo. Preto som za to, aby sme mali stale na pamati, ze viera je len vierou a nie dokazom, nie patentom a inych by sme nemali posudzovat z uhla nabozenstiev. Da sa s nou totiz aj len pocitat ako s niecim nedokazanym. Mozte ju zobrat ako jednu z moznosti, ze sme zodpovedni viac nez tusime a za vsetko, co zazivame.
Aj samotna veda sa vzdy niekam pohla len na zaklade predpokladov a fantazie, co vsetko moze zobrat do uvahy. V tomto jej fantazia dobre posluzila!
Beriem vieru ako fantaziu, co este moze byt. Moze, nemusi! Mam na mysli obidve moznosti a vobec sa nezblaznim, ked to nie je takto a moja zodpovednost za dianie naokolo je mensia a moj zivot je len vysledkom nahod. V podstate si mozme potom po smrti naozaj vydychnut. Nehrozi nam uz nic.
Podla mna ovela tazsie je vedomie, ze ani po smrti si nevydychnete a svojej zodpovednosti sa nezbavite, svoje omyly nestrasiete a nebudete mat od nich pokoj. Je to podla vas blazenost? Vsak kolki by sme chceli mat od nasich omylov len pokoj?
Ateizmus nam ho dava. V spleti nahod nezalezi na tebe, co si postvaral, ako si myslel, citil, ako zil. V spleti nahod nejako dobacujes a nezalezi na tom. Ateizmus to je vlastne blazenost, ze mozem byt lenivy kludne, lebo smrtou sa to vsetko zmyje a to mame za par rokov. Mozme stvarat co chceme a hnevat sa na koho chceme. Komu to ublizi okrem mna, ked budem mat doma zachvaty zlosti? Ani mne, lebo to je nic! K ziadnemu pouceniu nemusim dospiet, vobec nikam nemusim dospiet, vobec nic pochopit, nikoho, ani seba a vlastne mozem hnit ako chcem! Vsetko sa mi zmaze a ja sa nemusim namahat. Mne staci len umriet a mam pokoj. Nie je to blazenost?

No viera, to je nieco hrozne! To MOZNO znamena, ze sa mozno musim namahat, ze ani hnev neprejde len tak a bez dosledkov, ze mozno idem takou cestou, akou sa budem MUSIET vracat spat!
Ak jestvuje duchovna sila, potom aj hnev je neskutocnou silou a posobiacou vo svete a nielen na mna ale aj na inych. Mozno mame v rukach silu, aku netusime. A mozno co zacneme, co citime a co si myslime, budeme musiet vsetko prezit. Chapete, ze to uz potom nie je dovolenka a uz si nemozem dovolit hnit a citit a mysliet bez dosledkov? Zda sa vam blazenost neujst vlastnym chybam a vsetko, co som sposobil prezit?
Ved to si o sebe musi mysliet, ze to je blazenost, len clovek, co si nesmierne veri, ze tie dosledky budu prijemne. Citite sa na tom tak fajn?
Len zazit dosledok seba sameho?
Je to blazenost povedat si, ze za vsetko, co sa nam v nasom zivote nepaci, si mozme na celej ciare sami a nemozme zvalovat akukolvek vinu aj na druhych?
To je naopak prijatie moznosti takej zodpovednosti, ze mozme hladat len v sebe to, co sa nam nepaci!

Zbavte ma viery a zbavite ma zodpovednosti a ja si vydychnem, ze aky fajn je zivot a ja som len obetou nahod.

Mozno som sa touto moznostou zacala zaoberat preto, ze som hladala po zlych veciach, ktore sa mne a mojim blizkym v zivote stali, cim som to sposobila ja. A mozno je to chyba, ze som to zacala hladat. O tomto sa nehadam.
Ale ked som zacala hladat, podla tych nedokazanych navodov, tak na vselico zaujimave som prisla a mala som pocit, ze to do seba zapada. Ja viem, kedy som citila hnev, kedy zavislost, kedy nieco nepekne a kto to mohol tusit okrem mna? Pomohla som tym inym, blizkym alebo nepomohla? Ked som obetou nahod, potom to az tak velku rolu nezohralo, co som kedy citila sama v sebe.
Viera je vo mne len to, ze sa o tuto moznu svoju zodpovednost za svoj zivot len zaujimam. Pripustam, ze je vacsia, nez som si myslela.
A ked to pripustam, tak sa chcem o tom vsetkom moznom len dozvediet viac. Iste sa dozviem aj bludy a tie ma mozu pomylit k novym chybam, ale aj s tym ratam, ze nicomu nedokazanemu by som nemala verit slepo a vylucne. Som len otvorena hladaniu a co o tom kedy napisali ini. Mohli vediet viac ako ja, aj ked to nedokazali.
Pochybujem, ze vedec postupuje tak, ze nepripusta nic, co dokazane nebolo. Takym inteligentom aj v minulosti chybala fantazia a tvorivost v mysleni.