Pripomenula si mi

Moja teta, kedysi na dedine zatvárala vždy bránu na kľúč, aby sa k nám nedostali žiadne susedky. To som ešte bola dieťa a už ma takto učili, že susedky môžu byť asi niečím nebezpečné, keď je také dôležité, aby sa k nám nedostali.
Nebývali sme tam stále, len v lete, moja teta z Bratislavy to mala len ako letný ranč, že vlastnila starý dom na vedľajšej ulici oproti rodičovskému domu, skoro až pri lese.
Aj chodili sme tam, ani nie tak často branou, ako skratkou po koľajniciach medzi rodičovským domom, kde bývali babička a dedko a domom mojej tety. Aj vymaľovali sme si podľa seba, lebo pre všetkých nás, aj pre moju mamu, aj mňa a sesternice to bol náš „ranč“. V predsieni sme mali krásnu super pomarančovú stenu, všetky steny, ale tu pomarančovú ako jasne oranžový pomaranč bolo vidno cez sklo verandy až do záhrady, tak svietila! V živote som potom už tak jasne steny nevidela v žiadnom byte ani dome!
Na chodbe sme mali takú žltú, ako najjasnejšiu žltú a v tých dobách sa ešte maľovali na steny aj „valčeky“ so strieborným vzorom. Vtedy to bol ešte gýč! A zrkadlové steny s plôškami lesknúcimi sa okolo výklenkov s Pannou Máriou.
My sme boli pokrokoví, moja sesternica nosila štrikované sukne so strapcami, až sa všetci pýtali, či je Bulharka. Myslím si, že moja teta sa za nás aj hanbila, že ma takú zvláštnu rodinu, čo nič nerobíme ako ostatní. Keď moja sesternica maľovala okna, robila to tak dôkladne, že tri týždne ich maľovala, tak perfektne, vždy bola pedant. Dva týždne maľovala aj starý kredenc. Ale mali sme jednu výhodu, okolo toho domu bol vysoký múr, cez ktorý sa nedalo do dvora vidieť, čo všetko sme my tam vystrájali. Každý chodil aj oblečený ako chcel a preto ráno na obed kľudne vyliezla sesternica aj v potrhanom tielku a bez podprsenky, z toho vznikla potom cela kolekcia fotiek, ktoré nafotili ako reportáž o chudobných príbuzných z Argentíny. Voľakedy totiž ulice z dediny volali jednoducho Argentína alebo Kanada, podľa toho, kam ľudia z tej ulice odišli do Ameriky.
Aj sa stalo, že teta omylom napísala len Argentína miesto ulice a list v ktorom písala len o paradajkach sa vrátil až z naozajstnej Argentíny s pečiatkou adresát neznámy!
Nemali sme tam žiadne zvláštne vybavenie, ani šľahač, ani vysávač, lebo ani koberce a aj tak sme tam piekli. Vždy dedkovi a sesternici, lebo oni mali v lete narodeniny. A také veci asi nemali vidieť susedky, ako sme napríklad raz šľahali šľahačku. Kto by to dovolil susedom na vidieku vidieť, že rodinu baví fúkať do šľahačky slamkami? Moja mama s tým nezostala v kuchyni, keď už sme mali dvor a trvalo to tak dlho, pokým ju našľahali len slamkami. Zažili pritom veľa smiechu, lebo keď mate fúkať a chce sa vám smiať, tak je toho smiechu stále viac ako tej šľahačky. Smiešnym predsa nebolo to, že šľahačka vzniká na princípe vháňania vzduchu. Susedky by sa smiali asi inak a považovali by za celkom zbytočné zažiť, že cela šľahačka musela byt potom z torty aj tak zoškrabaná, pretože to sivé na nej nebola žiadna posýpka, ani oriešky, ale omietka, keď dedko chodil po povale.
Ja som proste vždy mala takúto zvláštnu rodinu, čo sa rada smiala a z detstva si pamätám hlavne to, že sa to ma radšej tajiť. Susedia a rozvetvenejšia rodina už boli praktickejsi. Ale ani sa toľko nenasmiali o čo vzdialenejsi boli.
Keď tete kúpili k päťdesiatke dlhé švihadlo, cez ktoré mala päťdesiatkrat preskočiť a to sa tiež dalo len na dvore, lebo malo desať metrov, šla sa teta ešte aj presvedčiť, či je zamknutá brána, skôr než šla skákať.
Ani vyrábať záchod samé ženy ste možno nevideli, ale to je kapitola sama o sebe, čo všetko som s tým záchodom zažila. Nikdy sa totiž nedal zatvoriť, lebo ho vymerali bez človeka. Vlastne len so sediacim človekom, ktorý nepotrebuje už žiadny priestor na topánky vo vzduchu.

V našom novom dome nebol žiadny múr, nebol tam ani žiaden plot a preto som si vždy dávala pozor, aby som okna umývala vždy z opačnej strany, tak aj sadila a aj tak sme vždy niečím ako mestskí vzbudzovali pozornosť. Napríklad sme v noci nespali, alebo o druhej v noci hrali na gitarách alebo ráno ešte spali. Najviac ma mrzelo, že naše deti vždy raňajkovali tortu, keď sme ju mali a to často mal u nás niekto narodeniny, že plnka nie je maslo. Na takej dedine vždy ľudia presne vedia, čo sa ma robiť. A moja mama, keď susedia trhali burinu, hrávala Mesačnú sonátu na klavíri a chodila po záhrade s veľkými nožnicami.
Nesmela sa po infarkte veľmi zohýbať a preto sa už nestarala o korene. Moja svokra jej to do smrti závidela, aj operáciu srdca, že sa teraz môže prechádzať po záhrade ako madam v indickej sukni. Taký vzor mala na domácom oblečení po zem.