Rozumom k viere

Aj ked casto pisem, ze viera je obsahom nasho citu a nie rozumu, aj tak ja som ten typ veriaceho cloveka, ktory nezacal verit na zaklade zvlastnych zazitkov, ziadneho uderu osudu, len nasledkom vlastneho premyslania o svete a citania toho, co napisali ini o svete a Bohu.
Myslim si, ze som skor racionalny typ cloveka.
Nezacala som s existenciou Boha pocitat po nejakej tazkej rane osudu, akosi pre utechu, aby sa to dalo vysvetlit takto.
Mna viera oslovila prave v mojom najstastnejsom obdobi zivota, aby aj vdaka nej zacalo moje este stastnejsie obdobie, hoci paradoxne az vtedy zacali v mojom zivote posobit nejake "rany osudu".
Bud je to vsetko nahoda, ale moze to byt aj zakonitost.
Ja vieru nechapem tak - Hura, a teraz mam vysvetlenie a vsetko ma zmysel a vsetko to do seba zapada. Ja pripustam nahody a ciry nezmysel viery, ze svojim spekulovanim len stracame cas. Ale ak je vsetko nezmysel, tak je celkom jedno cim ten nezmyselny cas stracam?!
Rozmyslam nad tym, ze ak je Boh tak potom mozu rozne zakonitosti ludmi opisane platit a mozno by bolo vacsou stratou sa ich nedozvediet, nedocitat, nespoznat, nepokusit sa zmenit.
Uz sama si vyberam, co ma oslovi. No v tomto bode moze vela veriacich namietat, ze si mozem vyberat len to, co mi vyhovuje. Ale v tomto kazdy clovek nesie za seba zodpovednost, co si vybera. Ak si mozte vybrat vieru, potom aj vsetko, co vas oslovi, co je vam blizke, co uz poznate. Na zaklade tohto nas rozne zdroje aj oslovia. Uz musime mat nieco z nich aj zazite, aby nas oslovit vobec mohli. Docitame sa k tomu dalsie veci, nad ktorymi mozme premyslat, pozorovat svet dalej a porovnavat, ci to, co citame sa zhoduje s nasim poznanim sveta.
Ak tato zlozka chyba, tak az potom nastupuje slepa viera, ze naprosto verim tomu, k comu som sa nedopracoval aj vlastnym premyslanim a citenim. Ak chybaju vlastne zazitky a skusenosti, potom ma moze niekto lahko aj pomylit a mozem zist zo svojej vlastnej cesty, na co som mal prist sam.
Myslim si, ze clovek ma mat silu odmietnut vsetko s cim nesuhlasi a nema sa nechat nazorom inych len zmanipulovat. Jeho viera by mala byt vysledkom jeho premyslania a jeho citenia. Tu sa zrejme na mnohych miestach rozni veriaci rozchadzaju, kazdy pozna nieco ine inak a tu by mala nastat ta tolerancia medzi veriacimi, aby navzajom o sebe nepochybovali a neprestavali verit tomu, ze na vsetkych cestach mozte klopat a bude vam otvorene. Nie je to otazkou tych ciest, ale skor toho uprimneho klopania.
Snad vsetci verime aspon tomu, ze dobry clovek sa nestrati.
Neveriaci sa mozu bat, ze strati, ale ked miluju, tak citia presne rovnako, ze nestrati. Toto mame vsetci spolocne, v laske sa pojem straty straca.