Sneh s citrodekom

Bolo absolutne ticho, az zaliehalo v usiach, ale to som si uvedomila az ked letelo lietadlo, ktore som nikdy nevidela, len pocula, ako triaslo celym tym tichom.
Zdalo sa mi, ze tie dvojite dedinske okna tesnia zvukotesne ako plastove, muchy za nim v pavucinach sa nehybali a za oknom som len videla pohyb ihlicnatych stromov.
Dnes letelo lietadlo a ja som zastala v kuchyni, vzdy zastanem, ked pocujem lietadlo a snazim si to vybavit, snad meditaciu mojho detstva o zaliehani ticha. Mam pocit, ze to vtedy huci zivot.
Predstavim si, ze nikto neumrel a po dvore chodi moja babicka a neumrela ani moja mama, ani moj otec a ze smrt este neexistuje. Na nasom dvore sa chodi hore-dole, babicka bosa a centrum zivota je lavor na drevenom stabilnom stole vonku pod orechom, moj pult na pranie, kde spliecham mydlovu vodu na jej kvety okolo stola.
Za chrbtom stoji mala plechova siva vana, do ktorej sa nasackujeme vsetci postupne a budeme sa oblievat vodou. Krv tohto sveta je voda. Budem ju plut so zubnou pastou do kovovej mriezky uprostred dvora, kde v noci mozme aj curat a spoza stola dovidim ako jarcek spod nej vytryskne vedla hydrantu a bude si tiect v sparnom dni, lebo zijeme len leta, az do zahrady.

V meste maloco je pekne a na nasom sidlisku len hore schodmi cukraren, ktora ma male stolicky bez operadiel, tucno obalene makkym a latkou medovej farby pri malych okruhlych stolikoch. Pokial mama kupuje zakusok, ja uz sedim za stolikom a viem, co mi kupi, vzdy francuzsky kremes alebo jahodovy pohar. Cokoladove spice s vajecnym likerom nemaju vzdy. Niet utesenejsieho pohladu, ako ten znamy, na jemne konce cokoladovych vrcholcekov, ktore ten liker skryvaju. Dnes konecne mozno bude spicaty a buchnem po nom lyzickou alebo si odhryznem len jeho najjemnejsi vrchocek len prednymi zubami. Mame previsa kabat az na zem, pretoze je zima. Nemam ziadnu peknu spomienku na sidlisko okrem tejto cukrarne. Len to namestie, kde raz ked prsalo, bezali sme v kupacich plastoch az z kupaliska a vsade bolo tolko teplej vody ako pri bazene.
Tu som sa nahanala so spoluziackami po kamennych sochach a tu z nas uz nemohli chytit, co si sadla na ne vysoko. Za cele tie roky som si nevsimla, ze su to hlavy tych soch a ze je to vlastne kamenna rodina.

Dnes uz neexistuje nic take, lebo vsetko sa stale meni. Zo vsetkych cukrarni vas vyhodia, lebo v nich stale cosi menia, co si uz nezapamatate ako detstvo, ani stolicky, ani steny, ani latku, ani farbu. Odvtedy uz v kazdej som bola len navstevnik a verna len tomu, co si kupim. Vzdy banany v cokolade ale co z toho, ked zakazdym v inom pohari?
Odnesiete si to ako zver do kuta cukrarne v novom svete. O chvilu ho zrusia a budete mat iny, cudzi svet, novy stol, novu stolicku a inde. Len nazov zostane ten isty, nazov majitela. Tak sa volal nas pes, Aida. Aj ten pes bol stale roky rovnaky, jediny vlciak na svete, pes mojho bratranca, co ma vzdy pri stretnuti vyhadzoval do vysky a potom zlostil.
Ked si bratranec nasiel frajerku, tak Aida ziarlila a sustavne medzi nich skakala, ked sa chceli bozkavat. Chranila si svoj strateny svet. Bol potom este nejaky iny tiez pes?

Vzdy som si dala zmrzlinu dvojitu, naspodku musela byt cokoladova a na vrchu citronova a nie naopak, to bolo dolezite v poradi chuti, koncilo sa mdlou a sladkou a nie osviezujucou. Nikdy inu zmrzlinu som si nekupila a nikdy sa ma na to mama nemusela pytat, co si dam, aku.
U babicky bola len citronova, ina neexistovala, ale na tu som musela cakat cely rok. Taku vodovu a nekvalitnu ste inde nenasli. Ta cukraren vyzerala ako kuchyna, nikdy sme sa v nej nezastavili, ale prestali existovat aj ulice s domami, ked som sa na nu sustredila, aku neuveritelne vodovu chut a len jemne citronovu mala. Mozno ako sneh s citrodekom.
To uz mi nikto nezopakuje.