Strakatý pes bežiaci

Niekto teraz predo mnou na to nemyslel. Vôbec na mňa nemyslel, že mne sa môže páčiť niečo iné. Dokonca si podčiarkoval celé vety aj s výkričníkmi s rozmachom a nadšením, aké v tej chvíli cítil.
Najprv si podčiarkol to, čo ma zaujalo tiež. Aj ja som sa presne pri tom pristavila. A potom zas. Opäť postál pri tom, pri čom aj ja akoby som šla za ním a neviedol ma len autor.
Určite sa mi nebude páčiť všetko, čo si podčiarkne, veď ja som celkom iný človek, aj keď ani netuším, kto to mohol byť.
Už zase stojím tam, kde predtým on a zas, aj to ma zaujalo. Naozaj ma neovplyvňuje aj to, že tie slová má proste podčiarknuté akoby aj to patrilo k tej knihe a k tým slovám?
Teraz si pomyslel na niekoho blízkeho, tak ako aj mne napadlo na to myslieť. Keby to nepodčiarkol, myslela by som si, že len ja sama som si pomyslela....

Našla som tieto slová sama po sebe, medzi stohmi papierov, ktoré som popísala ešte pred rokmi a teraz som ich len trhala a trhala a už hlúpe v nich sa mi zdalo všetko.
Všetko myšlienky, ktoré som už dávno zožula, na ľudí, na ktorých som už dávno zabudla alebo na spomienky, ktoré sú už neaktuálne. Prítomnosť vytlačila všetko staré ako zbytočné. Len sedím a trhám, trhám postojačky, tak to ide lepšie a plním tým opäť ako vankúše smetne sáčky. Najlepšie sú stále Tesco.
Vždy zoberiem hrsť a stále len väčšie a väčšie kúsky trhám, aby to šlo rýchlejšie s tou minulosťou, ktorej sa chcem zbaviť.
Tento papier som písala atramentom a vždy pre mňa bolo písmo ako ornament a jeho sklon niesol pečať určitej doby v mojom živote. Ako som už všetko zahodila, tak zrazu tohto papiera je mi ľúto. A už ani nie preto, čo je na ňom napísané, všetko nečítam, ale pre tie okrúhle písmená a pre to pero a pre ten papier a pre moju minulosť.
Tento stál naozaj zato!

Akoby to už nebolo z môjho života, keď sme ešte bývali v dome a ja som v ňom mala svoju izbu... ale ľúto mi nie je. Ani najmenej! Som šťastná, že tam už nie som.Na posteli, ktorú mám stále a za stolom, ktorý mám stále, som čítala poviedku od Ajtmatova STRAKATY PES BEŽIACI
Tiež som si myslela, že je to pes, ale je to pobrežie, ktoré bolo vidieť v diaľke, keď ste plávali späť tam, kde sa odohral tento dej, tejto poviedky.Možno čakáte dej, ale žiadny dej sa nedá len prerozprávať, ibaže by ste ho prerozprávali lepšie, čo ja nechcem. Nechcem aby moje prerozprávanie bolo krajšie a dojímavejšie čo len jedinou chvíľou, pretože to bola dlha chvíľa. Neuveriteľne dlhá v mojom živote a ktorá ma rozplakala tak ako nikdy nič v mojom živote.
Možno na tú chvíľu nikdy nezabudnem. Keď som zatvorila knihu a poviedka bola dočítaná, chvíľu som rozmýšľala, čo mám robiť. Je to taká chvíľa, keď rozmýšľate, či budete plakať, lebo nič iné vám nenapadá. Čo s tým dojmom?
A keby plač bol šmýkalkou, tak nikdy v živote som sa tak dlho nešmýkala a stále len dolu. Nič v živote ma tak nedojalo.
Ako keď vám niekto niečo nepovie, lebo keby vám to povedal, tak už nemôže urobiť to, čo chce a to je, že povedať vám to už nemá čas.
Ak som niekedy plakala nad životom, tak to bolo iba vtedy, lebo už nikdy som sa nešmykla nižšie a až tam, kde mi to bolo až hrôzostrašne jasné.
Možno to nevyvoláva kniha a možno u každého niečo iné, kde si nájde to najnižšie miesto v dojatí nad životom sám. Nad všetkým, čo povedať nemôžme, ale čo chápeme a tiež len niekedy.
A tento papier som napísala vtedy. Teraz je nič, len papier, ako minulosť. Či vari si ju vieme naozaj vyvolať? A na požiadanie privolať? Nejaké tie šmýkalky, čo sme zažili, čo všetko sa dá pocítiť? Už sa pozeráte len ako z kopca a ani sa vám dolu už nechce.
Nie je to prijemné, tak vedieť všetko o živote a vždy si to pripomínať. Tak ako ani na vrchole nemôžete byť stále, ani v najnižších miestach a v údolí dojatia.A tak sa pohorie naozaj zmení len na strakatého psa, ktorý beží.
A vôbec nemáte dojem, že sa len plavíte už nikam.

Takže už len tieto slova hore mi z toho zostali a tiež je otázne, čo všetko zachytávajú.