Takže ako ja si predstavujem nebo a čo sa zdá logické mne, ako by také nebo mohlo vyzerať a ako by to mohlo vyzerať v pekle.
Mne sa zdá dosť pravdepodobne, že na svete aj mimo neho existuje zákon priťahovania rovnorodého - čiže rovnakého.
Tu na zemi je duch človeka obalený hmotou a toto priťahovanie sťažuje, pretože aj napriek hmote stále to priťahovanie platí.
V tomto vysvetlení ma hmota taký zmysel, že umožňuje vďaka tej hmote, aby vedľa seba žili duchovia na rôznej úrovni, teda rôzni.
Keby tej hmoty nebolo, okamžite by boli pritiahnutí silou rovnorodosti k sebe rovnakým a tým by sa spomalil ich možný duchovný vývoj.
Podnetní sú pre nás práve rôzni ľudia od nás, hlavne ti lepší od nás nám dávajú možnosť inšpirácie k myšlienkam a citom ku ktorým sme ešte sami nedozreli.
Možno je zem jediná možnosť návštev z neba, lebo tých úrovní je veľa a váš duch sa po smrti už k nim nebude mať príležitosť dostať. Už bude stiahnutý k seberovným.
Keď som bola mala, priala som si mať sestru, ktorá by bola celkom ako ja. Myslela som si, určite by mi rozumela. A toto asi bude naše nebo a peklo, že toto sa vám splní a budete mať veľa sestier a bratov, ktorí budú celkom ako vy. Budú cítiť ako vy a zožierať sa a aj vás len tým, čím sami zožierate seba.
Žiarlivec si užije žiarlivosti do sýtosti, človek vnucujúci svoje presvedčenia iným bude mať sám vnucovane, ale nič z toho neprebehne na intelektuálnej úrovni, pretože prvé, čo stratíte bude rozum. Vaše vedomosti sa rozpadnú na ničotu a tak isto aj všetky myšlienky a teórie až z vás zostane len ten pocit, len cit už neviazaný na telo. To pohnutie, keď vás niečo dojalo, keď vás niečo bolelo a presne to, o čom ste si mysleli, že to nikdy nikto neuvidí, čo práve teraz cítite v svojej samote. Zostane z vás len vaša láska a presne taká, ako bola. A tento cit vás pritiahne k vašim najdrahším, ktorých ste stratili, keď nezoslabne pod náporom iných citov.
Možno raz budete mať rovnakých duchov dosť a zatúžite po lepších od seba a byť lepšími a po šanci navštíviť ich znova aspoň na zemi a aspoň na jeden život zažiť znovu tu lásku, čo ste prepásli. Život je šanca k takejto návšteve a stretnutiu, aj keď viete ako je to v nemocniciach naporýchlo a ako vo väzniciach len za okienkom a na chvíľu, ale vaša duša dostane opäť šancu k túžbe, na ktorú tentokrát už nezabudnem - zakaždým si hovoríme ako v rozprávke. A zakaždým aj tak zabúdame.
Možno niektorí vás len čakajú a vy si ich hmlisto pamätáte v snoch, ktoré neveríte, že sú pravdivé. Ale všetky naše ideály žijú, len nie na svete, len nie v nemocnici, len nie vo väznici tela, ale v nebi, ktoré nebude nudne lebo takto nikde nekončí aj keď až k Bohu sa nedostanete nikdy. Budete ho stále len cítiť na nekonečnej ceste k nemu.
V nebi sa vám určite splní ta láska o ktorej tuto ste možno len snívali ako o nereálnej. V nebi totiž neexistuje bezpohlavnosť. Už na počiatku sveta sa váš duch rozhodol či bude žensky prijímajúci a tvoriť most k duchovnému, alebo mužsky aktívny silou, ktorá bude stále tvoriť to, čím ju ta prijímajúca bude inšpirovať.
Vaše najkrajšie chvíle sa stanu večnosťou.
Zdá sa vám to nelogické?
Tak si spomeňte na najťažšie chvíle svojho života a čo ste cítili. Čo malo takú neuveriteľnú silu vás podržať?
Len láska alebo aspoň nadej v ňu.
To, čo náš nepodrží, neznamená, že to nie je. Stačí sa len toho chytiť a to nikto za vás neurobí. Cele duchovno stoji na absolútnej dobrovoľnosti. Preto ma význam akákoľvek modlitba vyslanej túžby o pomoc. Smerom dolu sa smie pomáhať len po dobrovoľnej túžbe o pomoc, ale cestu nahor si budete musieť prejsť celu a sami na nej všetko odstrániť prežitím dôsledkov svojho cítenia, myslenia a konania.
Netvrdím, že nebo je, ale toto, ako som to najjednoduchšie opísala sa mne zdá najlogickejšou verziou o nebi, ktorá pre mňa ma najmenšie trhliny v logike, ako sa od tohto odvíjajúc dajú vysvetliť ďalšie veci prečo a ako na svete je.
Nemyslím si, že viera musí byť vytúženou barličkou, pretože napríklad tento obraz vám ani tak nehovorí o tom, na čo všetko sa môžte zadarmo tešiť, ale akú nekonečne ťažkú cestu mate pred sebou. Možno by aj ľahšie bolo nadobro a navždy umrieť a už sa nenamáhať a už nemusieť nič pochopiť a chápať svojim prežitím.
Takže ja sa vôbec neurazím, keď mi poviete, že sme si na svet prišli len dovolenkovať a potom si pokojne umrieť. To by napokon mentalite ľudí aj skôr vyhovovalo. Možno by sa aj večnosti vzdali aj neba, len aby si zahnívať mohli pokojne ďalej.
