Takže teraz som si mnohoraký smútok aj ospravedlnila

Poznám toto veľmi dobre a nielen ako vety, ktoré som len počula. Poznám to cez moju mamu. Mala takéto myšlienky, a teraz som už na rade ja... Žila som s ňou cely život, inak moja mama by sa ti ako človek páčila zaručene. Možno by sa ti páčila ešte viac ako ja, lebo rozmýšľaním, vzťahom k viere a bola sčítanejšia oveľa viac ako ja, bola to múdra žena a silná a nedotklivá, no mala črty ako ty povahové. A zarovno mala aj citovú hĺbku ako ty. A keďže som s ňou žila ako jediný jej partner, prežila som s ňou jej pocity zo staroby a plynutia času a márnosti a stiahnutia do samôt. Nie je mi to vzdialené.

Včera som rozmýšľala, možno len niekoľkátykrát po dlhej dobe, kedy som ja, dofrasa, bola šťastná, myslím tak radostne šťastná. Aj keď na mňa niekto reaguje pri písaní, tak väčšinou sú to starší ľudia alebo takí mladí ľudia, čo zrovna nie sú veselí, rozhodne nie v sladkom opojení zo života. A tak som sa práve preto nad tým včera na chvíľu zamyslela, či nie je aj chybou, že som tak „smutná“ a tak som sa pokúšala si spomenúť, kedy som ja bola šťastná tak „na sladko“ a „na spokojne“.

Ani z detstva si nepamätám, že by som mala také obdobie, na ktoré by som si rada spomínala. Normálne si ho nepotrebujem spomínať. Podľa mňa totiž netrpím na ilúzie, že „voľakedy bolo lepšie“. Tým trpia ľudia, ktorí výberovo pozabúdali aj na problémy v minulosti a pamätajú si výberovo len to krásne.
Ja som vnímala už aj v detstve, že moja mama mala ťažký život, aké problémy boli medzi sestrami alebo starými rodičmi, myslím si, že som nežila ani v detstve len v sladkých ilúziách. Prečo by som mala tamto obdobie považovať za krajšie?
Nemám kde v spomienkach „hlavu skloniť“, že to bol len ten „vankúš“, keď bolo len dobre a krásne a úžasne! V každom období bolo to aj to.
Vlastne vždy bolo rovnako.
A najväčšiu spokojnosť som v živote prežívala a to by si na mňa asi nepovedala, lebo to vyzerá dosť hmotne, keď sme boli zabezpečení. Najväčšiu radosť v živote som mala, keď sme si pekne zariadili byt a mala som v ňom poriadok po poslednú poličku a keď som mala pocit spokojnosti, že sme materiálne zabezpečení. Že si môžem dovoliť kúpiť deťom to, čo potrebujú a za jedno z najväčších ľudských šťastí považujem, takú možno pre mnohých blbosť, že môžeš ísť do obchodu tak – bez toho, aby si musela počítať v potravinách, čo si kúpila a koľko môžeš minúť. To je ohromná sloboda.
A zažívala som roky takéto obdobie, že som nemusela rátať, dokonca vždy som mala v šuplíku aj niekoľko tisíc, keby náhle bolo na niečo treba.
Neboli sme pritom otrokmi žiadnych podnikov ako niekedy zámožní ľudia sú, že sú stresovaní udržiavaním a kolobehom vlastného majetku. Boli sme práve tak finančne dosť slobodní. Nikdy v živote som nemala žiadne pôžičky, aby ani toto „vedomie“ ma nezväzovalo.
Až som sa včera až zdesila, či som nebola až moc materiálne orientovaná, že natoľko mojim šťastím bolo vedomie: máme dom, máme a moje deti majú, a keby sa stalo... tak máme...
Nejaké „erupcie šťastia“ ako teraz žijeme úžasne, to si nepamätám, že by som niekedy bola mala, ako o tom niekedy čítam – „ako úžasne si žijeme“ a „ako úžasne bude ďalej“.
Ja asi pôsobím na ľudí ako pesimista. No, neviem sa nadchýnať, aké je niečo len úžasné! A myslím si, že tebe je takéto rozmýšľanie bližšie ako iným. Ty si, podľa mňa, tiež nikdy nebola tak blbá, aby si bola zaslepená len krásami života.

Možno aj moja mama ma v tomto ovplyvnila, lebo v citovej hĺbke, ktorú som u nej vždy videla, ako vie všetko hlboko prežívať, nikdy nebolo len jedno – len sladký romantizmus. Tá hĺbka bola aj o storakom smútku, aký život je a ako sú mnohí ľudia nechápaví.
Niekedy mám totiž pocit, keď tak porovnám ako ja rozmýšľam, cítim a píšem, že oproti ostatným som asi tak celkove „smutný“ tvor a či aj neobťažujem a nekazím tú „radosť zo života“ iným.
Fakt je radosť, ktorú nevidím?
Možno aj je. A možno je len prechodná. Lebo napríklad zo svojich malých detí som sa tak tešila, že poznám storaké radosti z blbostí, ale neviem zabudnúť na to, koľko aj starostí to všetko prináša.
Niekedy mám pocit, že svojim smútkom, ktorý je pre mňa prirodzený, obťažujem iných. Keď niekto vedľa mňa prežíva boom radosti, tak ja si viem okamžite predstaviť aj čo všetko môže hroziť a najmä, keď to ten druhý človek nevie.
Keď počujem „dieťa“, predstavím si ťažký svet výziev, ktorý rodič nečaká a keď počujem „vzťah“, predstavím si, že koľko vecí, ktoré jedným dychom ten rozprávajúci podceňuje, môže byt časom pre nich neznámym problémom.
Toľko vecí vieš a nemôžeš tým nikomu pomôcť, pretože iní akokeby nechceli mnohé veci vedieť, veď načo? Podľa mňa chcú mnohí ľudia vidieť mnohé len jednostranne. A ono je to podľa mňa krásne všetko tým, keď „jednu rybu“ šťastia vidíš, vidíš v mori. Vo veľkom mori, kde je aj bahno, kde sú nehybné koraly, studené hĺbky a aj tak ti neujde!