Utrpenie je vzdy len obchadzka, a preto tiez cesta.

Aj tie su kratene a v tomto clanku som z ukazky vynechala jeden dlhy rozvlacny priklad vedomeho a nevedomeho ucenia v zivote.
Kniha sa vola Osud ako sanca a napisal ju Thorwald Dethlefsen .
Ukazka je zo stvrtej casti s nadpisom Polarita ucenia .

Uz dlho visi vo vzduchu otazka, do akej miery je tento osud a plnenie uloh determinovane a kde je sloboda cloveka, s ktorou by mohol na tom nieco zmenit?
Pokial ide o ucebny plan, celkom urcite je determinovany a musi byt splneny. No i v ramci determinizmu ostava zakon polarity v plnej platnosti. Tento zakon nas stavia pred volbu, ako splnime tento plan, ktorou cestou sa rozhodneme ist a robit ucebne kroky a ako chceme problemy riesit. Treba teda rozlisovat medzi samymi problemami, ktore su determinovane a sposobom riesenia, pre ktory dava polarita k dispozicii dve moznosti:
1. Vedome ucenie. Tato moznost vyzaduje od cloveka, aby bol stale pripraveny postavit sa zoci-voci podnetom osudu a kazdy problem aktivne riesil.
2. Nevedome ucenie. Zacina sa presadzovat automaticky vtedy, ak clovek premeska vedome riesenie problemu.
Vacsina ludi sa zvacsa obmedzuje na druhu moznost, t.j. na nevedome ucenie. Nevedome ucenie vsak vzdy prebieha cez utrpenie. Pokial je clovek schopny spochybnovat svoje stare postoje a istoty a dokaze sa ucit nove, riskovat nove skusenosti, rozsirovat svoje vedomie, takze zvladne vsetky ulohy, ktore mu osud oredlozil, dovtedy sa nemusi obavat velkych uderov osudu alebo chorob.
Lenze vo chvili, ked clovek zacne problemy odsuvat, vyhybat sa im alebo ich negovat (psychologovia hovoria o potlacani), zacne i osud nutit cloveka do nevedomeho procesu ucenia. Clovek sa stava obetou situacie, v ktorej je nuteny vo forme nejakeho zazitku tiesit aspon cast daneho problemu. Proces ucenia v takychto vynutenych situaciach je vacsinoy neuplny, pretoze odpor trpiaceho cloveka je privelky. Az ked sa clovek s takouto situaciou zmieri, az potom moze dokonale pochopit jej zmysluplnost. Tak sa nevyrieseny zvysok nejakeho problemu stava zarodkom noveho, vynuteneho poucenia.

...Takyto clovek sa bude stazovat na svoje okolie a bude sa nazdavat, ze mu vsetci zlomyselne hadzu polena pod nohy. Cim viac bude tuto "vinu" premietat na vonkajsi svet, tym mensia bude jeho moznost problem vyriesit. Je pravda, ze okolie je realizatorom tohto odporu, ale sam problem spociva v postihnutom cloveku, ktory sa na zaklade tejto afinity zakonite dostava do kontaktu s jemu zodpovedajucim vonkajsim svetom - dalo by sa povedat: hlada podvedome sam seba.
...Konstelacia je uloha pre cloveka, nie je ani dobra, ani zla, ani kladna, ani zaporna, chce byt len clovekom prenesena do skutocnosti, lebo len takto sa moze vyriesit.
Predpokladajme dalej, ze tento clovek bude problem stale potlacat. vsade tam, kde sa s nim stretne, premietne ho na vonkajsi svet a spravi ho za to zodpovednym. Sam vsak nepodnikne nic, aby problem vyriesil. Nepovazuje ho totiz vobec za "svoj problem".

...A ako vyzera vedome riesenie?

...Coraz lepsie spoznava tuto problematiku na zaklade vlastnej skusenosti a konfrontacie a toto jeho poznanie sa prenasa samo i na ine roviny jeho bytia.
Tento clovek sa nemusi obavat nejakej nepriaznivej konstelacie. Nenarazi do stromu, ani ked pojde rychlostou 180km/hod. Spominana konstelacia bude samozrejme platit i pre neho, nebude ho vsak nijako ohrozovat.
...Na tomto priklade sme chceli objasnit, do akej miery je riesenie ulohy determinovane a ako vyzera volba moznosti medzi nevedomou a vedomou cestou. osudu ide len o konecny vysledok, nie o cestu samu. Dolezite je dosiahnutie ciela ucenia, a nie to, kolko utrpenia si clovek ulozi na svojej ceste plnej vahania a klamania seba sameho.
... Kedze pre osud nie je dolezita konkretna rovina uskutocnenia, nema velky vyznam ani pre nas.
... Udery osudu a choroba su takmer vzdy pasivnym aspektom ucebneho procesu, ktory clovek neprijal dobrovolne. Strucne povedane, plati pravidlo: Kto sa neuci, trpi.

... Clovek stale hlada stastie. Nie je to len jeho pravo, ale aj najhlbsia hnacia sila jeho konania. Cesty, na ktorych ho hlada vsak zvacsa vobec nevedu k tomuto cielu. Clovek hlada nieco, co nazyva stastie, bez presnej predstavy, co toto stastie vlastne je. Tak identifikuje niektore veci vonkajsieho sveta s tymto pocitom stastia a nazdava sa, ze az tie veci bude mat, bude aj stastny.
A tak sa zacina nekonecna a nezmyselna honba. Pretoze vzdy, ked clovek dosiahne vytuzenu vec, ktora ma priniest stastie, spozna, ze sa mylil.
... tejto namahavej nahanacky ho docasne oslobodi smrt.
Chyba spociva v nazore, ze stastie zavisi od vonkajsich veci. Clovek prehliada, ze vonkajsie veci su vzrusujuce len dovtedy, kym ich clovek nema. Stastie nemozno nahanat, ani vlastnit. Stastnym mozno len byt. Stastie je stav vedomia, duse (stastna dusa). Stastie je uplne nezavisle od vonkajsieho sveta. Stastie rastie tam, kde sa clovek dostava do harmonie so svetom. Stastie rastie tam, kde si clovek uvedomuje svoju ulohu a spoznava prilezitost ku svojej sluzbe.
Utrpenie je protipolom stastia, a preto v konecnom dosledku tym istym. Utrpenie sa stara o stastie cloveka tym, ze ho nenecha vecne bludit. Utrpenie sa stara o to, aby sa clovek nevzdal hladania a zabranuje tomu, aby sa zastavil. Utrpenie je vzdy len obchadzka, a preto tiez cesta.

(Kliknutim na karmu mi mozete prejavit len zaujem o ine ukazky z tejto knihy, pretoze clanok potom presuniem medzi sukromne.)