Vtedy na západe

Spomenula som si, že hlavná železničná stanica v Bratislave je asi to posledne miesto, kde by ste si chceli odpočinúť alebo čakať. A práve to mala byť skúška odvahy budúcich modeliek a najlepšej supermodelky, prechádzať sa v zime v luxusnom prádle na tak špinavom mieste, kde sa u nás skôr zdržujú super iné ženy. Ja osobne som cítila skôr hrôzu z toho, že sú tam vystavene na schodoch ako dobytok, ktorému sa aj v papuli rátajú zuby.
Zrazu ich zadky neboli pre mňa žiadnou príťažlivou ženskou krásou, ale kusmi stehien a natriasajúcich sa svalov, už len telom, tým posledným, čo v hmote máme.
Keďže mám dcéru, okamžite mi napadlo, že by som nechcela, aby moje dieťa len takto bolo pre niekoho len kusom dobytka pre svoju telesnosť. Cely čas som sa nemohla zbaviť hrôzy, ako keď som odrezávala rybám hlavy a tiež je to bežné a normálne.

Neskôr stáli pred akousi lokomotívou, kde ich vyzliekli v mraze len do prádla a k tomu tá melódia z filmu Vtedy na západe na mňa zapôsobila tak, keďže je veľmi pôsobivá, že mi to pripomenulo vojnové filmy, keď ľudí nakladali do dobytčích vagónov do koncentráku. Akoby chvíľu pred smrťou, keď z vás strhnú nielen šaty, ale aj deti vám zoberú a odtrhnú od vás. Samu ma moje prežívanie tejto scény prekvapilo, ako keď som hľadela na tie ryby. Za to iste môže len tá hudba! Navždy sa mi spojila s fúkaním do harmoniky chvíľu pred popravou, keď iní sa zabávajú a k tejto zábave chcú počuť aj hudbu.
Nikdy nepochopím, prečo záleží na luxusnom prádle a čo luxusne kto na tom vidí.
Myslím si, že prekonávanie ženskej prirodzenosti musí stáť naozaj veľkú odvahu. Necítiť musí byť veľmi náročné.
A čo ma ešte prekvapilo, bolo že ich cvičiteľ im mnohokrát opakoval, že smrteľným hriechom je pri tom hovoriť. Neistotu v podobe slov: Už ideš! nesmie byť vidno. Ja sa potom len čudujem, prečo sa mužom necitlivosť žien nepáči, keď ona vyžaduje toľko tréningu.

Možno sa vám to bude zdať precitlivená reakcia, ale mne robí problém aj odrezať rybe hlavu. Kupujem si už rovno tie bez hláv a len omylom kúpil môj syn ryby s hlavami práve na Vianoce a to mi to pripomenulo.
V detstve som vídavala, ako babička pitvala zajacov. Vždy sa nás pýtala, či nechceme korálky na krk, keď z nich vytiahla dlhé črevá, čo korálky pripomínali a ja som sa aj rohožkám zo zajacov vyhýbala. Bosou nohou mali desivo jemnú srsť a aj v papučiach ste mohli po nich kráčať. Boli to už vylisovane zajace.