O tom, že diaľnice sú veľmi dôležité som sa už presvedčila mnoho krát, naposledy však včera. Mala som dohodnuté pracovné stretnutie s mojim novým klientom, a tak som na cestu vyrazila o hodinu skôr, ako chodím bežne. Povedala som si, človek nikdy nevie, čo sa môže stať, a radšej prídem skôr, ako hneď na prvé stretnutie meškať.
Najskôr som mala v úmysle ísť po starej ceste, pretože som sa chcela na chvíľku zastaviť v centrále našej firmy v Trnave, ale potom som si povedala, že radšej pôjdem po diaľnici, a vyhnem sa zbytočným nečakaným komplikáciám.
Do Trnavy som prišla o pol desiatej. Vypila som si so šéfkom rannú kávičku, prebrali sme v rýchlosti všetky novinky, ktoré sa udiali v priebehu posledného týždňa a opäť som vyrazila na cestu s úmyslom byť čo najskôr na mieste určenia.
Ako to už býva zvykom, ak sa človek veľmi ponáhľa, vždy sa mu niečo cestou pritrafí, a samozrejme, ani ja nie som výnimkou. Keď som už vychádzala z Trnavy a blížila som sa k diaľnici, uvidela som pred sebou dlhú radu áut. Vedela som, že to neveští nič dobré, a že sa niečo deje. Zapla som si rádio, aby som sa dozvedela najčerstvejšie dopravné správy. A už aj hlásili, že na ceste z Trnavy na diaľnicu je skrížený kamión, ktorý blokuje celú vozovku. Povedala som si: "no paráda, tak toto sa môže stať len mne". Našťastie už o necelých dvadsať minút prišli pracovníci z neďalekej firmy, ktorej kamión patrí, a ani nie za desať minút bol kamion z cesty odstránený.
Ostávala mi už len necelá pol hodinka do stretnutia s klientom. Povedala som si, musím to stihnúť za každú cenu, ide o veľkú zákazku, a všetko závisí len odo mňa. Stupila som na plyn, a na miesto stretnutia som dokonca dorazila ako prvá.
Celé stretnutie s klientom dopadlo veľmi dobre, kontrakt sme uzatvorili a spokojná s podpísanou zmluvou som sa cestou späť stavila v mieste sídla firmy, kde sme podpísanú zmluvu patrične oslávili.
Aj keď sa deň nezačal práve najlepšie, koniec dňa bol výborý.
