Cestujem celý život. Naozaj, mám 21 rokov no dovolím si tvrdiť, že minimálne 18 rokov z nich cestujem. Dalo by sa tvrdiť, že som taký cestovateľský dospelák. A naozaj, v cestovaní som dozrel, vyrástol. Začalo to v časoch, ktoré si ani ja nepamätám, nevinne, bez veľkých cestovateľských cieľov, niekde v Malých karpatoch, prebieha cestami po Európe (dúfam že ešte nekončí).
Mama rada spomína, ako som prakticky odkedy som vedel stáť na vlastných nohách, stával na paneli medzi sedadlami v Škode 105 a pozoroval okolie cesty. Vraj som tam stál a pozoroval tak uprene okolie, že aj kebyže ideme snáď do Košíc, tak sa nepohnem. No viete ako, musel som niekde začať, postupne som rástol a so mnou rástli aj cestovateľské ciele. Za pomoci rodičov som objavoval Slovensko, krásnu krajinu, u vlastných obyvateľov nedocenenú a sústavne znečisťovanú. Možno kebyže cestujete, pochopíte, že tak sa k svojej krajine správať nemôžte. Niekedy mi to tu pripadá ako jedno veľké smetisko, najmä pri mojich výletoch bicyklom po poľných cestách popri potokoch a riečkach. A možno mnohí z Vás za to ani nemôžu - jednoducho ich to doma nenaučili. Takých mi je najviac ľúto, viete takých ktorých rodičia sedia v bare ("v šenku") deň čo deň, zatiaľ čo ich deti sa potlkujú kade-tade. Nič im nedoprajú, nič ich nenaučia... Poznám také prípady, sám brigádujem v bare. Tak rád by som im povedal, "choďte domov k deťom", ale nemôžem, no veľmi by som chcel. Ale aspoň som sa naučil si vážiť viac svojich rodičov, nie že by som si ich predtým nevážil, to nie, ale opäť si ich vážim o trošku viac. No vrátim sa späť k téme, cestovanie mi veľa dalo, no málo vzalo (vlastne nič, okrem eur, ktoré som utratil na cestách). Naučil som sa vážiť si krajinu, ľudí v nej, aj pocit vlastenectva som získal, síce je to niekedy cez slzy, ale vlastenec isto som, ďalej som zažil neskutočné zážitky a dobrodružstvá, nabral skúsenosti, ktoré Vám isto pomôžu pri vybavovaní všelijakých veci (nemusia sa nutne týkať cestovania) a nakoniec som sa stal človekom, snáď v tom dobrom zmysle slova. Z toho malého chlapca, ktorý vždy stál na panely v Škode 105 sa stal človek, ktorý videl a zažil veľa, no v prvom rade vidieť a zažiť ešte chce. Som rád, že podľa knihy ktorú som dostal asi pred dvomi rokmi na Vianoce (55 najkrajších miest a mestečiek Slovenska) som videl 54 miest (Michalovce stále unikajú, ale pri najbližšej príležitosti tam idem), rád som aj za ten pocit radosti, keď môžem objavovať nové nepoznané miesta, rád pozorujem ľudí v zahraničí ako sa správajú, čo robia vo voľnom čase, teším sa spolu s priateľmi z každého cestovateľského zážitku, ďakujem bohu (ak existuje ?!?) za to všetko dobré čo som zažil...
A v tom všetkom je kúzlo mojich drog, drog, ktoré nemožno nazvať inak ako magické, drogy, ktoré viac dávajú ako berú. Volám ich "drogy" lebo sa ma často ľudia, s ktorými nie som v takom úzkom kontakte pýtajú: "Na čom šlapeš, že si taký spokojný?". Ja vždy len pokrčím plecami, usmejem sa... No pozor, tieto drogy sú tak trošku aj zákerné! Totižto, ak ich raz ochutnáte, je ťažké s nimi seknúť. Jednoducho, nikdy nemáte dosť, preto navrhujem dávkovať ich opatrne, pomaly. Začnite so Slovenskom, úžasnou krajinou s bohužial občas "hlúpymi" ľuďmi, pokračujte Moravou, Rakúskom... Uvidíte, hneď Vám bude jasné, že ste v inej krajine, ani tabuľa tam nemusí byť. Prístup ľudí, ich záujem o krajinu, čistota... Sám to neviem pochopiť, žiadna ohrada, väzenie a predsa od slovenskej hranice iné zmýšlanie, iná mentalita. Aj v Česku, nebol som tak dávno (sobotu naposledy), všetci ktorí mohli a necestovali na veľké vzdialenosti, išli bicyklom, s deťmi, so starými rodičmi... A vraj podobná mentalita!!! To už ani nehovorím o Rakúsku. A tu sa na Vás rovesníci pozerajú, keď z domu na ihrisko (cca. 800m) dojdete na bicykli a nie autom. Vraj: "Prečo nejdeš autom?" Ani neodpovedám, asi to nemá zmysel... Pokračujte vo fáze 2, aj ja sa v nej momentálne nachádzam, cesty po Európe, miesta, ktoré sa Vám páčia, no aj miesta, ktoré sa Vám zdajú tak trošku "nezvyčajné". V tejto fáze porovnávajte a učte sa od druhých. Od Nemcov by sme sa mali skúsiť naučiť ich zodpovednosť, od Francúzov úctu k vlasti a jazyku, od Španielov že aj keď treba pracovať, treba si aj oddýchnuť (nie až v takom rozsahu ako v Španielsku), od Holanďanov úctu k prírode a životnému prostrediu,.... Uvidíme, čo ma naučia Švédi. V každom prípade, treba sa učiť. Potom treba pokračovať fázou 3, fázou, v ktorej porovnáte podmienky nás (Slovákov, Európanov) so svetom. Táto fáza je už isto finančne náročná, takže ju veľa cestovateľov nezažije. Čo som sa však dozvedel od človeka čo je už vo "fáze 3", v nej sa človek naučí pokore a skromnosti. Naučí sa, vážiť si tie najzákladnejšie ľudské hodnoty, veci, ktoré sa nám zdajú samozrejmé, no v Indii, Sudáne, Čade a mnohých iných krajinách sú vzácnosťou. Nehovorím o autách, značkovom oblečení, novom tablete... Hovorím o vode, odeve, obuvi, jedle... Takže: "Buďte pokorní, ale nie skromní."
"Ak chcem viac dobra na svete, musím hľadať viac dobra v sebe."
P. S. Za karmu ďakujem, možno si to na základe nej prečíta viac ľudí.
