Výskyt podobných upozornení sa na prednáškach zvyšoval s približujúcim sa skúškovým obdobím. Niekoľko krát nám zdôrazňovali, že prípadné opisovanie počas skúšky nám môže skomplikovať možnosť ďalšieho zamestnania. V prípade, že si budúci zamestnávateľ, lukratívna advokátska kancelária, vyžiada od univerzity záznamy o študentovi v ktorých bude, že študent bol prichytený pri skúške ako podvádza, tak je takmer isté, že advokátska kancelária by takého uchádzača o zamestnanie odmietla. Nečestné správanie počas získavania právnického vzdelania sa totiž považuje za vážny nedostatok v morálnych kvalitách budúceho právnika. Že to nie sú iba prázdne vyhrážky potvrdzovala aj niekoľko stranová príručka o priebehu skúšok a o následkoch zistenia podvodného konania.
Transparentný priebeh skúšok zo strany univerzity bol zaistený tým, že skúšky prebiehali anonymne, a to tak, že na vypracovaných esejach boli uvedené iba číselné kódy zásadne bez mena študenta. Číslo odovzdanej eseje a konkrétne meno vedeli spojiť iba na študijnom oddelení, keď do systému zadávali hodnotenie už opravených písomiek.
Zaujímavo bol tiež vymyslený systém hodnotenia skúšok. Písomky, ktoré dosiahli najlepší výsledok a taktiež tie, ktoré naopak nedosiahli minimálne požiadavky na zloženie skúšky, podliehali vždy dvojitej kontrole, to znamená, že hodnotenie takýchto písomiek nebolo iba na jednej osobe, ale vždy ich posúdil niekto ďalší z príslušnej katedry. Rovnako sa časť testov vždy náhodne vybrala na túto dvojitú kontrolu. Škola si uvedomovala, že hodnotenie jednotlivých prác je z časti dosť subjektívna záležitosť, a preto práce, ktoré mali byť ohodnotené vyznamenaním sa posielali na hodnotenie na inú univerzitu. Účelom takejto ďalšej kontroly bola snaha o zachovanie podobného štandardu vzdelávania na rôznych univerzitách. Výsledkom takýchto opatrení je, že dosiahnuté vzdelanie a udelené akademické tituly nestrácajú na svojej výpovednej hodnote. Všetko doteraz v texte uvedené sa týka štúdia práva v Anglicku.
Situáciu v právnickom vzdelávaní na Slovensku dobre odzrkadľujú správy z poslednej doby ohľadne nejasného získania právnického vzdelania ministra práce Richtera. Základným problémom právnických škôl je, že ich je veľa. Problémom to nie je ani tak preto, že Slovensko nie je schopné uživiť také množstvo právnikov a že časť študentov sa právu nikdy aktívne venovať nebude, lebo nebude mať kde, ale preto, že Slovensko nemá dostatočný počet kvalifikovaných učiteľov na tak veľký počet právnických škôl. Nemusím zachádzať do detailov a rozoberať zloženie katedier jednotlivých škôl, stačí sa pozrieť na množstvo publikovaných odborných prác. Pri takom počte právnických škôl, ktoré každoročne chrlia stovky nových právnikov, by Slovensko malo byť zavalené odbornou právnickou literatúrou. Odborných kníh a iných odborných textov je v skutočnosti veľmi málo. Z veľkej časti sa tento nedostatok supluje českými právnickými publikáciami. Slovenská právna veda trpí nedostatkom domácich teoretikov a odborníkov, a je to často vidieť na publikovaných nových zákonoch, na súdnych rozhodnutiach, kedy sudca rozhodne bez toho, aby vôbec použil zákon, ktorý predmet sporu upravuje, pretože možno ani netuší, že taký zákon existuje a často tiež chýbajú teoretici, ktorí by sa vyjadrili k aktuálnym spoločenským témam, ktoré vychádzajú z právnej problematiky.
Základom zmeny v tomto systéme, ktorý sa postupne rozkladá, je nastavenie takých pravidiel vzdelávania, ktoré budú zaručovať zachovanie určitého štandardu. Pokiaľ škola nevie zabezpečiť dostatok kvalifikovaných odborníkov, tak by mala skončiť. V situácii keď absolventi právnických fakúlt pracujú po ukončení štúdia niekedy aj zadarmo a často za minimálnu mzdu na úrovni predajcu v obchode, len aby získali prax potrebnú pre zloženie advokátskych skúšok, nie je potreba každoročne vytvárať ďalšie množstvá priemerných právnikov. Bolo by lepšie zamerať sa na zvýšenie kvality. A k tomu by mala pomôcť aj kontrola zo strany ministerstva, aby školy s vidinou zisku neudeľovali tituly na základe podivných konzultácii prebiehajúcich v rekreačných strediskách, aby vedenie fakúlt dodržiavalo podmienky stanovené na prijímanie nových študentov, a hlavne aby školy preukazovali splnenie podmienok vlastnými akademickými pracovníkmi s relevantnou vedeckou činnosťou. Nie je potreba dávať kvóty na počet prijatých študentov, k želanému cieľu by stačilo sprísniť podmienky poskytovania vzdelania, prípadne zefektívniť kontrolu dodržovania stanovených pravidiel zo strany štátnych orgánov.
