To, že sa v preplnených pražských električkách kradne, je známe. A preto, s tým radšej rátam a tašku držím pred sebou a batoh z chrbta tiež dávam dole. Keď som nedávno do jednej takej električky v centre mesta nastúpila, bola takmer prázdna. Stála som v zadnej časti vozňa a za mnou, ale nie blízko mňa, stál iba jeden muž.
Po pár sekundách cesty ma napadne, že si batoh predsa len dám dole, lebo za chvíľu pristúpi viacej ľudí. V tom okamihu zaregistrujem za sebou veľmi rýchly pohyb muža, ktorý stál za mnou. Keď sa otočím, muž pozerá sústredene na mňa a ja tuším, že niečo sa deje. Keď skontrolujem pohľadom batoh, vidím, že je otvorený. V tom okamihu mi to je jasné. Ale nemám čas zisťovať, čo mi z batohu chýba, len viem, že som hneď na vrchu mala peňaženku s práve vybraými peniazmi a požičaný fotoaparát.
Pristúpim preto prudko k mužovi a jasne sa ho pýtam: „Čo si mi ukradol?“. Tvári sa, že nevie o čom hovorím, ale je vidno, že zneistel. A preto sa ho ešte raz, ale ráznejšie pýtam: „Čo si mi ukradol?“ a pristúpim k nemu ešte bližšie, narovnám sa a získam tak aspoň pol hlavy výškovú prevahu. Medzitým električka zastavila a zaplnila sa ďalšími cestujúcimi.
Muž už je riadne nervózny a pohľadom zisťuje kade uniknúť. Obidve ruky má pri tom schované vo vreckách bundy. Vedela som v tej chvíli, že človek predo mnou mi niečo ukradol, čo ma nesmierne naštvalo a taktiež som vedela, že mu nesmiem dovoliť vystúpiť. Letmo som sa obzrela do priestoru električky, či tam nie je niekto, kto by mi pomohol. Cestujúci sa aj napriek rozruchu, ktorý sme už spôsobili, pozerali na opačnú stranu a tvárili sa, že sa okolo nich nič nedeje.
Tak mi nezostávalo nič iné, ako pomôcť si sama a strčila som ruky do vreciek bundy muža, lebo bolo vidieť, že tam niečo skrýva. Akonáhle som ucítila, že muž vo vrecku zviera moju peňaženku, zúrivosť vo mne iba vzrástla, čo si všimol asi aj zlodej, lebo peňaženku bez ďalších protestov pustil a ja som si ju z jeho vrecka vzala.
Pár minút trvalo kým električka zastavila na ďalšej zastávke. Ďalšia konverzácia medzi mnou a zlodejom prebiehala asi tak, že ja som mu v plnej sile začala nadávať, že čo si to dovoľuje kradnúť mi veci, že čo si myslí, že odkiaľ mám tie peniaze brať a že ich tiež potrebujem. Na čo zlodej reagoval spôsobom: „Čo mi to berieš. Neber mi to. To sú moje peniaze.“. A tlačil sa von ku dverám. Pre zlodeja asi bolo lepšie, že sa mu podarilo vystúpiť, lebo pri tom, ako som bola nahnevaná, keby tam zostal o pár okamihov dlhšie, stačilo málo a začala by som ho asi biť.
Keď zlodej vystúpil, zostala som rozklepaná v električke, ale so svojou peňaženkou v ruke. Na to sa ku mne otočil iný mladý muž, ktorý celú dobu stál vedľa a spýtal sa ma, že či som v poriadku. Ten to chudák schytal aj za všetkých naokolo, keď som mu prudko povedala, že teraz už jeho pomoc nepotrebujem a nech sa aj naďalej stará o seba, ako všetci ostatní naokolo, keď sa tvárili, že nič nevidia. Na ďalšej zastávke som vystúpila a išla som taký skvelý zážitok rozchodiť k Vltave.
