Ten na Karlovom náměstí mal podľa mňa charakter. Starý pán, zhrbený v dlhom kabáte až po zem. Väčšinou ticho stál pri dverách kostola, alebo na schodoch. V ruke malá krabička na prípadné milodary. Žiadne prosebné pohľady na okoloidúcich. Keď som k nemu prišla a chcela som mu dať pár mincí, zrazu sa prudko strhol, odskočil nabok, krabičku s mincami si zakryl a hlasno zvolal: „Ne! Od vás ne! Vy ste žena!".
S tým na Štěpánskej ulici sme sa pravidelne ráno zdravili. Ja som brigádovala v obchode a on celý deň vonku stál a predával časopis NP. Keď mrzlo, občas som ho pozvala dovnútra a uvarila mu čaj. A on mi chvíľami rozprával o svojom osude a prečo sa dostal na ulicu. Rozvod, strata zamestnania a podobné ničím mimoriadne udalosti. Raz prišiel dovnútra a v ruke držal ružu. Podal mi ju s tým, že ju našiel vonku na chodníku a že možno ma poteší. Potešila. Bol práve Valentín.
Toho na stanici v Holešoviciach som sa najskôr zľakla. Pristúpil ku mne, ruku mal schovanú pod bundou a začal na mňa hovoriť: „Slečna, mám zbraň. Chcete ju vidieť? No chcete?". Po týchto slovách som naozaj čakala, čo bude. Zbraň sa dá vysvetliť rôzne. Dramaticky začal ruku spod bundy vyťahovať, až mi strčil rovno pred oči čosi malé, čo sa ale v tej tme nedalo identifikovať. Vzápätí to vzal to do úst a začal hrať. Bola to malá harmonika. Celkom mu to išlo, tak keď dohral, som ho ponúkla, či si nedá z čokoládových keksíkov, mojich obľúbených.Chlap ako hora pozerá, ako mu núkam sladkosti a dojato hovorí „Dievča zlaté, tak ja vám ešte zahrám". A potom mi začal rozprávať, ako ho práve prepustili z basy. Teraz nemá kde bývať, nemá sa kam vrátiť a nemá zamestnanie. Môj autobus, na ktorý som čakala, práve prichádzal, keď ma ešte zastavil, vytiahol z vrecka pár, vtedy ešte slovenských korún a povedal mi, nech si ich vezmem, že on na Slovensko tak skoro nepôjde a mne sa zídu, keď pôjdem domov. Tak som dostala peniaze od bezdomovca.
A Šaňo. Ten sa motal pravidelne po meste, pravidelne mal vypité a ktorúsi zimu aj chudák vonku zamrzol. Keď sme sa v meste stretli, tak sme sa pozdravili a popriali si pekný deň. Šaňo chodieval často do kostola. Teda stával pri vchode a v jedno popoludnie sme sa pri dverách kostola stretli. Šaňo smrdel, a to hrozne. Do konca omše bola len chvíľa, tak som si povedala, že vydržím. Lenže vtom mi prešlo hlavou, že o chvíľu nás kňaz vyzve, aby sme si podali ruky a zaželali si pokoj. A vedľa mňa stál iba špinavý a páchnucí Šaňo. Vo mne začal boj. Premiestniť sa ďalej do vnútra, odísť z kostola preč, zostať a nepodať mu ruku vôbec. Smrad, ktorý okolo seba šíril, bol v tej chvíli neuveriteľný. Nakoniec, keď kňaz povedal, aby sme si podali ruky na znak pokoja, otočila som sa k Šaňovi a podala mu ruku. Pamätám si na jeho prekvapený, ale radostný výraz. Odvtedy, keď sme sa stretli, hovoril o mne ako o svojej kamarátke. Na to, aby som mu vtedy podala ruku, stačilo napokon položiť si jednoduchú otázku. Prečo som v kostole? A po jej zodpovedaní, žiadna iná možnosť nebola. Ruka od špiny sa dá umyť...
Napriek tomu, že bezdomovci niekedy hrozne smrdia, vedia byť otravní, keď pýtajú peniaze a radšej by som sa im vyhla, po prekonaní prvotného odporu cítim súcit.
Ajhľa, človek!
