Storočná fotografia

Medzi starými fotografiami som našla fotku mojej prababky, keď bola ešte mimino. Dnes by mala 112 rokov. Pamätám si, ako mi rozprávala, že rodičia jej dali meno Štefánia práve preto, že sa narodila na sv. Štefana. Moja storočná prababka ako mimino... Pozerám sa na túto fotografiu a vidím pred sebou jej život, poskladaný zo spomienok a z príbehov, ktoré mi rozprávala, keď som sa u nej ako malé dieťa hrávala. Ako jednu chvíľu musela v škole rozprávať po nemecky, potom zase po maďarsky. Keď sme spolu hrali na klavíri a ona mi spievala Tichú noc v nemčine. Stará mama, vtedy ešte Štefánia Kölsch, patrila k nemeckej menšine v Rumunsku a ako mladá sa zaľúbila do učiteľa a vojaka z dnešného Slovenska. Jej rodičia súhlasili so svadbou len pod podmienkou, že mladý učiteľ zostane učiť v Rumunsku.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (5)

Lenže vojna všetko zmenila a tak mladé nemecké dievča s novomanželom prichádza do Bratislavy, kde neskôr pradedko pôsobí ako riaditeľ základnej školy, dnešného tanečného konzervatória. Často mi stará mama rozprávala hrozné zážitky z vojen. Ako boli schovaní pod schodmi v tme a ženy s malými deťmi na rukách, čakajúce, kým prestane bombardovanie. Muž jej nakoniec pri jednom takom bombardovaní zahynul, syn zomrel na rakovinu a dcéra, krátko po pôrode druhého dieťaťa ochorela na veľmi vážnu chorobu a takmer tridsať rokov zostala na invalidnom vozíku. Stará mama sa tak obetavo starala o domácnosť dcéry s novorodencom a ďalšími dvoma malými deťmi. Príbuzných, ktorí zostali v Rumunsku, po vojne vysťahovali nútene do Nemecka.

Ja si starú mamu pamätám už ako deväťdesiatročnú, kedy sme spolu často hrávali žolíka, vo vrecku nosila pre mňa gumových medvedíkov a ako jediná ma volala Silvuška. Fascinovalo ma, ako i keď už skoro nevidela, dokázala neuveriteľne rýchlo a dobre miešať karty. Hranie kariet patrilo kedysi asi k jej pravidelnej spoločenskej zábave. Stále hovorila, že škoda, že už dobre nevidí a nemôže čítať. Lebo si plánovala, koľko kníh prečíta, keď bude na dôchodku a bude mať čas. Aj vo vysokom veku stále pôsobila veľmi žensky a elegantne a dbala na to, aby bola vždy dobre upravená. K našej spoločnej pravidelnej zábave, patrilo vyťahovanie papierových krabičiek od mydla uložených na spodku skrine. Mala v nich uložené svoje gorálky, brošne, naušnice. Každú krabičku sme otvorili, stý raz jej obsah popozerali a vrátili naspäť. Prečo mi, ale zostala v pamäti, je zrejme skutočnosť, že aj napriek všetkému čo prežila, nebola zatrpknutá a bol to jeden z najdobrosrdečnejších a najpohodovejších ľudí, akých som mala možnosť doteraz spoznať. Pamätám si, že keď som mala prvý klavírny "koncert" stará mama ochorela a stále ma mrzí, že v jedno jesenné poobedie ma v nemocnici ku nej nepustili, pretože už neboli návštevné hodiny. Ďalší deň žiaľ už nebolo za kým do nemocnice ísť.............