Jeden večer som sa za túto vec modlila, pretože som si nevedela poradiť s pohoršením, aké vo mne tento človek vyvolával. Veľmi ma to oberalo o pokoj a vplývalo aj na ostatné oblasti môjho života. Veľmi som túžila po tom, aby ma Boh oslobodil od pohoršenia... A Boh ma oslobodil...
V prvej knihe Samuelovej (v prvých kapitolách) sa píše o Héliho synoch. Boli to ľudia, ktorí mali slúžiť v chráme Pánovi, lenže nežili tak, ako by sa od nich požadovalo. Vydierali ľudí, spávali so ženami...porušovali asi všetko, čo sa porušiť dalo... Hrešili až tak, že o nich Sv. Písmo hovorí ako o beliálovych synoch. V tomto čase prišiel do chrámu malý Samuel, ktorý zasvätil svoj život službe Bohu. Ale jeho služba nespočívala v tom, že by napomínal Héliho synov. Jednoducho sa o ňom píše: „Chlapec Samuel však stále rástol a páčil sa aj Pánovi, aj ľuďom.“ (1 Sam 2,26) Jeho nadriadení neboli najpríkladnejší ľudia. Ale nepíše sa, že by sa ich Samuel snažil nejakým spôsobom vytrestať, alebo že by ich poučoval. Nebolo to potrebné... On jednoducho vedel, že neslúži im, ale Bohu.
Ja som si miestami myslela, že by bolo dobré jednoducho nechať všetko tak a pohľadať si nejakého iného vodcu a iné spoločenstvo, ktoré by zodpovedal mojim predstavám. Pritom som zabudla na to, že nemám slúžiť jemu, mám slúžiť Bohu. Som tam, kde mám byť a mám úlohu, na ktorej mám pracovať s láskou kvôli Ockovi. Nesmiem sa hrať na sudcu, lebo mi to neprináleží a nesmiem ani zutekať, lebo tým by som urobila radosť jedine Zlému. A potom prišiel pokoj... nuž čo, stále sa je čo učiť :).
