Na začiatku bola rodina. Biela - nešlo o našich tmavších spoluobčanov. Chodili do práce. Za minimálnu mzdu. Radi, že vôbec nejakú prácu majú. Lacná pracovná sila - povedané ináč. No potom prišiel problém. Otca prepustili. Nemohol si nájsť prácu. Matkin plat nepostačil na všetky rodinné výdavky. Bolo potrebné platiť účty a priniesť domov chlieb každé ráno dvom hladným deťom. A zabezpečiť im „bezplatnú“ povinnú školskú dochádzku - samozrejme tým bezplatnú sa myslí zaplatiť im školskú aktovku, zošity, knihy, písacie potreby atď. Takže odhliadnuc od tejto skutočnosti je škola zadarmo.
Neschopnosť zvládať situáciu. Finančne to bolo jednoducho neúnosné. Skončilo to presťahovaním sa z bytu do skromnejšieho príbytku - chatrče, ináč povedané. Bola tam ale voda a elektrina - teda fakt luxus. Lenže to nebolo všetko. Nakoniec aj sociálka poctila túto rodinu návštevou a odobrala im ich dve deti. Pretože sú to rodičia neschopní rodinu uživiť. A čo, že ich milujú - láska ich predsa neošatí ani neuživí.
Toto rozhodne neberte ako útok na našu rómsku populáciu. Len ma to udivuje... Ten dvojaký meter... A vraj rasa nerozhoduje... Lenže v tomto prípade - nuž, neviem. Ako je možné, že niekto, kto celý život prácu ani zďaleka nevidel - jedine tak úrad práce - si zaslúži starostlivosť štátu viac, ako človek pracujúci. No čo, odvádzajme 20% toho mimima, čo zarobíme štátu, ktorý sa na nás... Nedokáže sa o nás postarať (čo je iný výraz, než som pôvodne chcela použiť). Ako to, že normálny pracujúci človek nemá nárok ani na školské potreby pre svoje deti, ani na slušné bývanie. Nuž čo... Rodina mala jednoducho smolu. Snažila sa celý život pracovať, aby mali krajší život namiesto toho, aby sa venovali plodeniu detí vo veľkom (veľkovýrobe ;) ). To by im asi zabezpečilo lepší príjem, než aký majú teraz.
Lenže to nebolo všetko. Po tom, čo sa deti dostali z detského domova, si ich osvojil ich dobrosrdečný strýko. A ten využil ich prítomnosť ako lacnú pracovnú silu. Najstarší syn - nazvime ho Peťo - začal navštevovať školu. Zo začiatku bol príjemný nový zjav v triede. Bol veselý, rozprával sa so svojimi spolužiakmi, sršala z neho radosť a energia. Postupom času však táto radosť vyprchala. Radostné úsmevy počas roka vystriedala Peťova mlčanlivosť a utiahnutosť. Raz prišiel do školy s nažltlou modrinou okolo oka. Nuž čo, spadol. No potom pomaly prichádzalo leto. A keď Peťo začal nosiť do školy tričká, spolužiaci si všimli modriny na rukách.
Spolužiaci Peťovi v škole nepomáhajú. Deti vedia byť poriadne kruté. Posmievajú sa mu a hovoria o ňom ako o „sirote“. Ktosi ho videl pracovať na ujovej stavbe. Peťo si zaslúži obdiv. Prežíva zo dňa na deň aj bez toho, aby si do školy nosil desiatu.
Dúfam, že Peťo sa nerozhodne obesiť na najbližší strom. A že nenechá svoju sestru na svete samú. Dúfam, že sa nájde niekto, kto im obom dokáže pomôcť a dopriať im, aby z nich raz boli zrelé, dospelé osobnosti, ktoré sa normálne dokážu zapojiť do spoločnosti, pracovať každý deň veľa a tvrdo za málo peňazí, statočne prispievať svojimi daňami do pokladnice štátu a aj napriek svojmu mizernému životu dúfať, že zajtra to možno bude lepšie.
P.S.: Tento príbeh je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Nie, nie je to výmysel ani námet na veľmi dramatický film. Vystupujú v ňom reálne ľudské bytosti s krycími menami (menom:) ). Upozorňujem, že je to len môj pohľad na ich situáciu. Možno dané osoby skrývajú nejaké iné temné tajomstvo alebo miliónové konto vo Švajčiarsku a žijú takto len preto, lebo sa dožadujú pozornosti okolia.
