Stála som pred bytovkou. Dlhý čas som nevymenila okuliare. Až teraz. Zrazu to bol iný pohľad na svet. Krajší. Citlivejší. Všetky zmysly akoby sa prebudili zo zimného spánku.
Vo vzduchu bolo cítiť tú vôňu. Mierne štipľavú, ešte stále mrazivú... Ale zároveň takú... Veď viete, presne tú. Tú, ktorá vás zahreje pri srdci. Takú vôňu, ktorú potrebujte cítiť, ak chcete upokojiť svoju myseľ. Neotupí ju, len... Upokojí.
Bolo vidieť slnko. Množstvo zlatých lúčov, v ktorých sa kúpu ľudia náhliaci sa po ulici. Nikdy si neuvedomujeme, že slnko je vzácne. Len teraz. Keď po dlhom čase pochmúrna a mrakov vykukne. V lete nám je dokonca otravné. Príliš hreje. No teraz - teraz je príjemné.
Ľudia sa prechádzajú po meste, školáci idú zo škôl. Všetci si to slnko užívajú. Zrazu akoby sa každému zlepšila nálada, ľudia sú k sebe akýsi milší. Sú veselší. Zrazu mnoho vecí nie je takých zlých a temných, ako boli.
Po meste sa premáva množstvo kočiarov. Dve, tri sa stretnú a mamy si medzi sebou vymieňajú svoje najnovšie zážitky s ratolesťami. Deti veselo džavocú. Zhadzujú si rukavice, rozzipsujú zips na bunde - možno preto, lebo tiež cítia slnko. A možno len preto, aby trochu pozlostili mamy, obrátili ich pozornosť späť na seba. No keď človek pozrie do vysmiatej detskej tváre zaliatej slnkom - nemôže sa nemať lepšie.
Ešte je sneh. No pomaly všetko ožíva. Každý už netrpezlivo čaká jar. Vtedy je krása najviditeľnejšia.
Neviem si predstaviť, aké by to bolo, ak by sme nemali možnosť pozorovať krásu. Kdekoľvek. V čomkoľvek. Je to ako nový nádych nádeje. Všetko bude lepšie. Krajšie. Jednoducho musí byť.
Keby nebolo krásy, vládla by mrzutosť. Bolo by to ako v začarovanej krajine - krajina pokrytá večným ľadom, smutná, mŕtva.
Krása inšpiruje. Maliarov, sochárov, spisovateľov. Horolezcov zdolávať vrcholky hôr a kochať sa výhľadom. Čo majú všetci tí turisti z Tatier v momente, keď stoja niekde na vrchole kopca? Nič. Možno dobrý pocit. Ale krásny pohľad pred sebou. Krátky pohľad, kvôli ktorému sa oplatilo vyjsť na vrchol, namáhať sa, nezastavovať sa, jednoducho vydržať.
Potrebujeme krásu vo svojom živote. Nedá sa chytiť. Ani dokázať vedecky. Ale každý z nás vie, že ju potrebuje. Vidieť. Cítiť. Zažiť. Dotknúť sa jej. Aspoň na krátky okamih. Mať jednoducho “ten pocit”, keď je vám dobre. Ozaj dobre. Nie je to vsugerované. Je to jednoducho túžba každého z nás.
Túžim vidieť krásu. Kochať sa ňou a v nej. Sme stvorení pre túto krásu. A sme stvorení krásne. Dokonale. Úplne bez chyby. A to je na tom to najlepšie. Že aj keď sme dokonalí, stále akosi prídu chvíle, keď má človek pocit, že nie je pre tento svet stvorený. Že je len návštevníkom a že to, čo vidí tu na zemi, je len odrazom sveta, pre ktorý bol ozaj stvorený.
Teším sa už na ten svet. Dúfam, že raz sa tam dostanem. Som si istá, že ma nesklame, že bude čo obdivovať.
