Čas sa vliekol a blížil sa obed. Moje brucho si pomaly ale isto začínalo pýtať aspoň malý kúsok potravy. Kúsok potravy ktorá nezapácha nemocnicou. Hlavou mi blysla utopická túžba. Túžba otvoriť si doma ladničku a vybrať si čokoľvek na čo mám chuť. Myšlienka na selektovanie toho čo je a čo nie je zdravé by asi nebola na mieste. Zrazu zazvonil zvonček. Pozriem na hodiny. Je niečo pred 12. Zrejme dorazila „plechová“ skriňa s obedom. Po chodbe sa mocným hlasom so silno operným charakterom nesie jednoznačný oznam Óóóbéééd. Rozmýšľam či sa mi oplatí absolvovať proces odpájania „pumpy“ z elektriky iba kvôli tomu aby som si pozrel čo za „šmak“ tam na mňa čaká. Nerád by som kritizoval stravu na oddelení ale prišlo mi viac ako divné že keď som sa nachádzal ešte na neurológii, tak tam bola strava minimálne o „hviezdičku“ lepšia. Uvažoval som aj nad tým že môj názor môže byť skreslený tým na akom oddelení som potravu prijímal ale nechajme to radšej tak. Zrazu sa medzi dverami objavil sanitár s obedom v ruke a spýtal sa ma či budem obedovať. Ja som mu odvetil že aspoň sa na to pozriem. V tej chvíli som si ani neuvedomoval aké katastrofálne následky bude pre mňa tento obed mať. Dvihol som tanier a v ňom bola tarhoňa (slovenská ryža) s nejakým mäsom. Pamätám si to ako by to bolo dnes. V ten deň som začínal s chemoterapiou -prvý deň po recidíve. Sedel som na posteli. Chemoterapia mi pomaly ale isto kvapkala infúziou. Od rána som mal od „barmana namiešanú“ carboplatinu (už len podľa názvu je jasné že ide o látku vysoko bohatú na „vitamíny“ ) a na poobedie som mal dostať holoxan. Tento cyklus sa opakoval 5 dní. To pre laikov znamená že som prijímal chemoterapiu 5 dní non-stop ale späť k obedu. Držím tanier v jednej ruke a lyžičku v druhej. Nastáva očný kontakt medzi mnou a čiernym sáčkom na infúzii. Čierny sáčok sa mi snaží naznačiť že obedovať zrejme nebude dobrý nápad ale hladné brucho na mňa vytvára nátlak. Po pár lyžičkách je mi jasné že to nebol až tak zlý nápad lebo od ráno som nič nekonzumoval a telo potrebuje pri tak silných dávkach aj niečo prijať. Jem opatrne. Veľmi pomaly. Každú lyžičku dôkladne v ústach spracujem a „pustím“ do boja medzi chemikálie. Zatiaľ tento virtuálny súboj medzi bruchom a čiernym sáčkom vyzerá byť 1:0 pre brucho. Zhruba po pol hodine som doobedoval a s úsmevom a spokojnosťou som si ľahol na posteľ a vravím si, že aký je to super pocit dať niečo do žalúdku bez komplikácií. Zapol som notebook a uvažoval nad tím ako „plnohodnotne“ využijem čas pokiaľ nepríde otec za mnou z práce. (počas prvej liečby bola mama so mnou stále ale keď som druhý krát ochorel usúdili sme že som na toľko ostrieľaný na oddelení že to zvládnem každý deň do 16:00 aj sám). Surfoval som po internete. Písal s blízkymi. Čítal knihu Mafia na Slovensku. V žiadnom prípade nenachádzam spôsob akým by ma táto kniha obohatila ale zo zúfalosti človek siahne aj po takýchto tituloch ktoré boli dostupné na internete. Môže byť asi tak 15:00. Pomaly mi začínajú padať viečka pri hľadení na monitor. Keď tu zrazu z ničoho nič začínam pociťovať silnú nevoľnosť. Vypnem notebook. Na posteli sa schúlim do klbka a snažím si nájsť polohu v ktorej by mi aspoň trochu odľahlo. Márne. Nič nepomáha. Ležím schúlený a je mi neskutočne zle. Ani v najhorších predstavách som neveril že takéto niečo môže nastať. Bolo mi tak zle že aj ležanie bolo pre mňa utrpením. V tom čudnom stave hľadím na seba ako keby z vtáčej perspektívy. Vidím bezvládne „umierajúce“ či „uzdravujúce“ sa telo. Táto otázka ma dusila hodnú chvíľu. Toto boli chvíle kedy sa myseľ snažila presvedčiť telo. Psychické funkcie sa snažili bojovať s fyzickými. Stav sa začína vyrovnávať. Brucho vs. čierny sáčok 1:1. Snažím sa pohnúť telom. Snažím sa nakloniť z postele pre môj modrý „pohotovostný“ lavór.(k tomuto lavóru musím aj niečo z krátkej histórie, tento lavór sme kúpili počas prvej liečby ale ani raz som ho nepotreboval aj keď moc tomu nechýbalo ale keď nastala druhá liečba, hneď v prvý deň chemo sa mi dostalo „potešenia“ ho pokrstiť) Každým pohybom trpím. Po pár minútach ktoré pre mňa trvali ako večnosť sa lavór objavil na posteli. Nastáva čiastkové uspokojenie tela aj mysle. Uvedomujem si že chemikálie začínajú pohlcovať obed. Zrejme nebude inej cesty von ako je tá ktorou to išlo dnu. Lenže ja nedokážem zdvihnúť hlavu ani o kúsok. Všetko sa točí. Začínam mať obavu že ak to pôjde von tak určite všetko nepristane v lavóry vzhľadom na to že s mojou polohou nebolo možné manipulovať. Cítim to. Blíži sa veľké finále. V tom zrazu niekto zaklope na dvere. Moje uši jasne rozpoznali že sa jedná o otcove klopanie lebo nikto na oddelení pri vstupe na izbu neklopával. Pristúpil a s úsmevom sa ma spýtal že čo to s tým lavórom nacvičujem. Ja som mu s „úsmevom“ naznačil že nemám chuť na žarty. Sadol si ku mne. Zrazu som pocítil že nič zlé sa nemôže stať. Nepotreboval som sa rozprávať stačila mi prítomnosť blízkej osoby a pocit že nie som v tom sám. Po pár minútach to prišlo. Žalúdok sa nehodlal ďalej pozerať na to ako chémia ničí potravu v mojom bruchu a rozhodol. Rozhodol že potrava využije obojsmernú „letenku“ a vráti sa naspäť. Tento proces asi každý pochopí bez bližšieho popisovania.( keby náhodou nie tak pekne celý obed sa vrátil ústami rovno do lavóra =O). Po tomto momente sa telo cítilo ako znovuzrodené. Posadil som sa, prešiel na wc sa umyť a cítil som sa skvele. Takéto muky sa už potom pri žiadnej chemoterapii našťastie neopakovali. A výsledok zápasu? Čierny sáčok porazil brucho tesne 2:1. Dodnes sa povráva že súboj bol výrazne ovplyvnený „dopingom“ (chémiou) zo strany sáčku.
Tak a toto je na dnes čo sa týka pokračovania všetko. Som v celku unavený so spomínania na tieto chvíle tak si dávam pauzu. To znamená že môžete očakávať minimálne jednu časť aj napriek tomu že v pláne som mal len dve. Ale akosi sa
