Naposledy som skončil tým ako som vyprevadil otca a rád by som na to naviazal. Po ceste späť na izbu sa zastavujem na ošetrovni. Pozdravím sestričky ktoré majú nočnú službu a sadnem si do Báthoryčkinho krvilačného kresla. Pumpu nechám vedľa seba. Vyložím si na ňu nohy a spokojne si urobím pohodlie. Áno pohodlie uprostred detskej onkológie na ošetrovňi. Miesto kde sa konajú najbolestivejšie zákroky, v rýchlosti spomeniem len dva základné a to je sternalka a lumbalka. Oba zákroky sú si podobné tým že vám do tela vnikne nie práve najtenšia ihla a určite sa nedá povedať že by to bol „vpich" len kúsok pod kožu.(sternalka - sternálna punkcia, lumbalka - lumbálna punkcia) Znie to možno čudne ale ja som to pohodlie a „rodinné zázemie" pociťoval práve v tejto miestnosti. Miestnosť v ktorej pri začiatku liečby boli pre mňa len ľudia s ktorými som nemal vytvorený žiadny vzťah. Časom sa z tých ľudí stávali moji blízky. Nie všetci na raz, ale po jednom. Postupne som sa zoznamoval s personálom a naše rozhovory s formálnych začínali byť neformálne. Spoznával som charaktery ľudí. Ich vnútro. Vnútro ktoré sa skrýva „pod" bielim plášťom. Myslím tím hlavne sestričky ale aj niektoré doktorky. Zo sestričiek sa stávali kamarátky, z pozdravu „dobré ráno" sa stalo „ahoj" !
Pamätám si jeden večer- noc- ráno na ošetrovni na ktoré nikdy nezabudnem. Bolo to počas prvej liečby už na samom konci. Posledný deň teda aj noc na oddelení. V tých dňoch som absolvoval už len ožarovanie. Čo pri prvej liečbe bola doslova prechádzka ružovým sadom. Prišiel som tam trošku ma osvietili a bolo po tom. Bez žiadnych následkov. Hlava nebolela ani zle mi nebývalo vôbec. Iba na porovnanie spomeniem že pri druhej liečbe bola dávka ožarovania o mnoho silnejšia a takmer po každom ožare keď som prišiel „domov" som zvracal. Silu ožarovania odzrkadluje aj fakt že dodnes mi na ožiarených plochách nerastú vlasy takmer vôbec. Moje ústa boli ako smetný kôš. Schopnosť mojich chuťových pohárikov rozpoznať čo sa nachádza v ústach bola nulová. Všetko malo príchuť špongie. Necítil som sladké ani slané po dobu viac ako jedného mesiaca. Jediné čo som cítil bol chlad alebo teplo. Ale späť na ošetrovňu. V ten večer som bol na izbe s mojimi najväčšími priateľmi akých som si na oddelení našiel. Všetko športovci. Od okna Ondrej (už spomínaný v príbehoch), Milan (hokejista z Popradu) a Ja pri skriniach. Pamätám si to ako dnes. Keď spomínam na tieto okamihy behá mi mráz po chrbte. Všetci traja sme boli na ošetrovni. Chalani mali pumpy lebo im tiekla chemo a ja som nemal pumpu lebo už som bol na konci liečby. V ten večer mali službu dve sestričky Katka a Lenka. Dve blondínky. Neviem prečo som zmienil fakt že sú blondíny =) . Po pár mesiacoch na oddelení už som ich poznal ako svoje sestry. Ich problémy a všetko čo sa ich aj nás týkalo. Vzhľadom na to že jedna je na materskej a druhá už na oddelení nepracuje môžem priblížiť čo sa dialo v ten večer trošku viac bez toho aby som ohrozil ich prácu. Od asi 22:00 sme sa rozprávali. Mám pocit že v ten večer som sa nasmial viac ako za celý život. Každých 15 minút nám obe pripomínali že mali by sme spať na izbe a že keby došla primárka alebo doktorka čo má nočnú tak majú veľký problém. Po polnoci už ich to prešlo. V ten večer som sa cítil ako v kruhu mojich najbližších priateľov. Myslím si že v tú noc nikto ani nevnímal že sa nachádzame na onko. Môj pocit v ten večer by sa dal opísať ako nejaká rozlúčka s táborom ale tábor trval pol roka a ja som z neho odchádzal starší o niekoľko rokov. Pomáhali sme im chystať lieky na ráno. Občas padli nejaké dvojzmysly o srandu nebolo núdze. Pozriem na hodiny a na nich 3:00. Začali sme sa smiať že už ani nemusíme odchádzať že nám rovno zoberú krv veď čo chvíľa je ráno. Lenka spala prikrytá plášťom a pod hlavou mala plyšového medvedíka. Fotili sme si ju do telefónu. Ale Katka bola stále hore keby niekde na izbe zvonila pumpa alebo nastali nejaké komplikácie. Ach prišlo mi až smutno že takto po kope sa už nikdy nestretneme. Pozerali sme z okna. Už svitalo. Odišli sme do izby si ľahnúť. Kuknem na mobil a bolo niečo okolo 5 ráno. Ľahol som si a premýšľal. Rekapituloval celý priebeh liečby a zážitky ktoré som mal tú možnosť zažiť. Ako napríklad aj Silvester na onko taktiež spolu s Lenkou a Katkou. Dúfam že sa jedného dňa spolu všetci zídeme a zaspomíname na všetko.
Ondrej. Myslím na teba takmer denne a chýbaš nám všetkým veľmi. Lenka. Moja prvá sestrička. Mala mňa na starosti v môj prvý deň na onko. Behala okolo mňa a ja som jej stále vykal lebo som sa hanbil. Až po dlhej dobe som sa odvážil je tykať aj napriek neustálym pripomienkam že nie je stará baba aby som je vykal. Ako sa vraví prvá je len jedna a tak to platí aj pri Lenke. Dodnes sme v kontakte. Katka. Vždy som si myslel že má maximálne 25 rokov a keď mi povedala koľko má rokov nemohol som tomu uveriť. S Lenkou boli ako dvojičky. Pobláznené, plné elánu. Rozdávali úsmev kade sa dalo. Na Záver už len toľko že v ten večer som si myslel že to je môj posledný na onko ale čo čert nechcel o necelý rok a pol som bol nazad. Ale o tom už niekedy inokedy...
