Tak, ako som už naznačil, dnes trochu ťažšia téma. Keď som sa prvý krát „vyliečil" a začal žiť „normálny" život bolo všetko v poriadku. Na chorobu som ani nepomyslel počas celého dňa a nie to ešte počas noci. Keď sa blížila kontrola alebo magnetická rezonancia cítil som trochu nervozity ale nič špeciálne sa s mojou psychikou nedialo. Neviem čím to bolo. Možno som si to nedokázal pripustiť že by som mohol mať recidívu (návrat ochorenia) alebo som jednoducho na to nemyslel a žil som si spokojne. Až jedného dňa prišiel moment keď sa mi choroba vrátila. Prešiel som opäť dlhým procesom liečenia a dočkal som sa dňa kedy som si znovu mohol povedať že som zdravý. Vtedy by ma ani nenapadlo že telo svoj boj vyhralo ale hlava asi ešte nie. Fyzicky som bol možno „vyliečený" ale psychicky ani zďaleka. Chorobu som mal každý deň pred očami. Neprešiel deň aby som nepomyslel na to čím som prešiel, a hlavne na to, že sa to môže kedykoľvek vrátiť. Život bol pre mňa bojom môjho podvedomia. V hlave proti sebe bojovali tri osoby. Optimista, pesimista a realista. Najhoršie bolo že pesimista mal „v rukách" najsilnejšiu zbraň...Spomienky...človek by sa ani tak nebál že sa mu choroba vráti ale keď si pri tom spomenie na to všetko čím už si dva krát prešiel...začne sa báť. Vraví sa že človek sa bojí toho čo nepozná. V prípade Rakoviny respektíve liečenia sa na ňu po niekoľkonásobnom vyliečení je poznanie do čoho ide dvojsečná zbraň.
Pri prvom kontakte s Rakovinou je pre vás všetko čo sa týka liečby nové. Prichádza operácia, chemoterapia, rádioterapia...strata vlasov, zmena hmotnosti a mnoho iného...ale všetko prichádza tak akosi „prirodzene" a neviete čo bude ďalšie...idete do toho tak trochu po hlave...nestihnete sa ani spamätať z toho že ste chorý a už máte veľkú časť liečby za sebou. Nakoniec pri veľkej dávke šťastia a iného sa vyliečite. Jedného krásneho dňa sa po bežnej preventívnej prehliadke dozviete že máte recidívu. Nemusíte mať žiadne bolesti. Nie nadarmo sa Rakovine hovorí tichý zabijak. V prvom momente sa zatrasie Zem pod nohami. Neskôr sa zrejme rozplačete. Potom nastane chvíľa výčitiek voči celému svetu. Pýtate sa prečo zase Ja a podobne. Až nakoniec si vybavíte všetko to čím ste už prešli v minulosti. Už viete čo vás čaká a práve tá predstava vás ničí. Keď si už prejdete týmto všetkým znovu a máte pocit že je to za vami prichádza čas kedy sa musí podvedomie vyrovnať s tým čím prešlo a začať opäť normálne „fungovať". Vtedy sa nočné mory začali. Pravidelne keď som čakal na výsledky z MR tak v noci som sa budil spotený, mokrý, vyčerpaný a vystrašený. Zaspal som a sen pokračoval tam kde skončil čo sa málokedy stáva. Ocitol som sa na oddelení a doktorka mi oznamovala že je to zlé a musím ísť hneď na sál. V tom som sa opäť zobudil a bolo už nad ránom. Slnko pomaly vychádzalo a ja som sa bál zaspať aby to nepokračovalo. Tento postup sa opakoval minimálne 2 krát týždenne. Nikdy v živote som nezažil reálnejšie sny. Dokonca vo sne som si vravel že to sa mi nesníva že toto je realita, a to už je čo povedať. Mal som pocit ako keby som týždeň čo týždeň ochorel a musel sa s tým vyrovnať. Ťažko opísať pocity ktoré si veľa ľudí nevie ani predstaviť.(hlavne pocit keď sa dozvie že je chorý) Zhruba po pol roku sa tieto nočné mory vyparili. Ťuk Ťuk na drevo aby som to nezakríkol. Viem možno sa pýtate prečo som nenavštívil psychológa. Myslím si že s týmto sa človek musí vyrovnať sám. Tento vnútorný boj za vás nikto nevyhrá...
