Tento článok asi pobúri veľa ľudí ale mám potrebu vyjadriť sa. Pred nedávnom som dostal informáciu. Zomrel ďalší môj onkobrat =(. Spolubojovník. Smútok zahalil moju tvár aj myseľ. Vždy ma zarazí keď sa dopočujem takúto správu. Vždy som si myslel že je to zlo na ktoré sa dá časom zvyknúť. Ale nie. Na svete sú veci na ktoré sa nedá zvyknúť. Ani časom ani vekom. Sú to udalosti ktoré nemôžem nijako ovplyvniť. To je to najhoršie. Tá bezmocnosť. Odišiel človek s ktorým som sa liečil keď som prvý krát ochorel. Spolubojovníkov z mojej prvej liečby vnímam úplne inak. Dúfam že to všetci pochopia správne. Nie že by som si nevážil ľudí z druhej liečby alebo že by som necítil takú istú spolupatričnosť k nim ale ako sa vraví „po prvý krát je to len raz" to isté platí aj v mojom prípade. Okruh zhruba 14 detí ktoré sa so mnou liečili dnes obsahuje už zrejme len jednociferné číslo. Obávam sa že sa to dá spočítať len na prstoch jednej ruky. Sú to viac ako tri roky odkedy som sa prvýkrát liečil. Za ten čas odišlo veľa mojich spolubojovníkov. Priateľov. Bratov. Sestier. Pri každej správe o ich odchode z tohto sveta sa vo mne naštartuje istý mechanizmus. Mechanizmus, ktorý sa nedá opísať slovami.. Zamýšľanie sa nad otázkou prečo on(a) a nie JA? Pocit že ja som mohol byť jedným z nich je takmer na dennom poriadku. A zase sa mi do úst tisne otázka. Čím som si zaslúžil toto privilégium nachádzať sa medzi tými zhruba 30% ktorý mali to šťastie. Nepoužívam žiadne svetové štatistiky o tom aká je pravdepodobnosť vyliečenia sa. Je to len štatistika ktorú mám z vlastnej skúsenosti. Určite neodzrkadľuje realitu alebo...?! Odpoveď si môžeme dať každý podľa vlastnej skúsenosti alebo informácií. Nechcem pôsobiť pesimisticky a v žiadnom prípade nechcem aby ste brali tieto čísla ako bernú mincu. Len vravím že rakovina pomaly ale isto berie životy. Pamätám si zhruba asi štyroch ľudí z môjho prvého liečenia ktorý sa vyliečili a žijú „spokojne". Poznám tých ľudí a dnes je väčšina z nich už dospelá. Ale dôvod prečo som sa rozhodol napísať tento článok je iný. Poznal som chlapca. Dnes už to je (bol) muž. Začal sa liečiť takmer presne v období ako Ja (myslím prvú liečbu). Boli sme často krát spolu na izbe. Bol mi veľmi podobný. Mal rád pokoj na izbe a namiesto toho aby sme zbytočne strácali čas hľadaním tém o ktorých by sme sa mohli rozprávať sme v klude ležali a len pozerali telku. V tichu. Niekto by povedal že to ticho bolo práve preto lebo sme si nerozumeli ale opak bol pravdou. Niekde som raz čítal že dobrý priatelia si rozumejú aj bez slov. A v tomto prípade sa to na 100% potvrdilo. Navyše sme mali spoločnú doktorku s ktorou sme si takisto dokonale rozumeli. Viem že aj so sestričkami si veľmi dobre rozumel. Nereptal a neodvrával. Nikdy sa nesťažoval. Bol príkladným bojovníkom. Prvý krát sme rakovinu porazili obaja a takmer v tom istom období sme ukončili liečbu. Čas plynul a ja som sa objavil v nemocnici znovu po roku pri recidíve. A neviem či to bol osud alebo nejaké iné vplyvy ale čo čert nechcel stretli sme sa znovu. Aj on mal recidívu ochorenia. Jemu osud nedoprial sa vyliečiť aj po druhý krát. A v čase keď som sa dozvedel o jeho úmrtí som si prečítal odkazy ľudí na jeho profile na sociálnej sieti. Bolo tam veľa smutných odkazov. Priatelia mu písali o udalostiach ktoré s nim prežili. Boli to spomienky a vtipné zážitky. Listoval som desiatkami odkazov a moje oči vlhli. Začal som si predstavovať tú istú situáciu len v mojom prípade. Koľko by tam bolo odkazov? Čo by mi ľudia písali? Zanechal som na tomto svete aspoň niečo pozitívne? Odpoveď nepoznám ale pridal som na jeho profil aj odkaz odo mňa v ktorom som mu písal že dúfam že už ho nič nebolí a že raz si tam hore spolu aj s Ondrejom(onkobrat s článku NE- spravodlivosť) pripijeme „na zdravie" . Aká irónia v týchto slovách. Viac krát som si prečítal čo som mu napísal a stále som listoval odkazmi od druhých. Zrazu som si uvedomil že vo veľa odkazoch sa opakuje jedna veta ktorú som použil aj ja „dúfam že už ťa nič nebolí" alebo „dúfam že už je ti lepšie". Viem že sú to asi pravdivé slová ale podľa mňa je to často používané klišé. Považujem to za akúsi výhovorku. Keď zomrie mladý človek nemôžeme to brať ako štatistiku. Slová že teraz je mu lepšie lebo ho nič nebolí podľa mňa nie sú vhodné. Je to ako by sme povedali o starom človeku napríklad že, áno zomrel veď už bol starý a už sa len trápil. Ale toto sú dve rozdielne situácie. Ja viem že veľa ľudí si pomyslí že čo je na tom zlé? Podľa nich je to úplne bežné a normálne. Viem že smrť je pri niektorých prípadoch „vykúpením" ale aj tak to spojenie že aspoň ho už nič nebolí podľa mňa nie je vhodné. Je to môj názor - onkologického pacienta. Uvedomil som si že to čo som mu napísal nebolo vhodné. A vravím za seba že túto vetu by som si nikdy na svojom profile ani nikde inde nechcel prečítať.
R.I.P. "skiper" česť tvojmu boju...
