Keď zomrie starý človek je to akoby niekto spálil starú knihu. Príbeh bol dopísaný a nadišiel deň kedy sa kniha musí uzavrieť a spáliť. Človek tu zanechal veľa príbehov, myšlienok, emócií. Nie, že by nám nebolo ľúto keď zomrie starý človek ale predsa si vždy povieme, že už niečo prežil a staroba je neúprosná, ale keď „odíde" mladý človek je to tragédia. Nemal možnosť začať písať svoj príbeh aj keď myšlienok mal na rozdávanie. Bol odhodlaní plniť si svoje sny aj napriek hendikepu ktorý mu život pripravil. Osoba o ktorej píšem „je" ... „bol" mladý človek s ktorým som mal tú česť stráviť chvíle keď začínal písať vo svojej knihe asi najťažšie riadky svojho života. Prvé riadky písal s dvoma rukami, neskôr už len s jednou. Som vďačný Bohu za to že som mal možnosť sledovať ako sa niekto dokáže vzoprieť svojmu osudu. Pamätám si večer pred tým ako mali Filipkovi amputovať ruku. Bol statočný. Rozprával racionálne a nebolo na ňom badať známky strachu. Mám pocit že ja som mal väčší strach ako on. Koľká sila v mladom človeku. Neuveriteľné, obdivuhodné, úžasné. Sám si nechcem ani neviem predstaviť ako by som sa zachoval v jeho koži...Spomínam si ako sa po operácií vrátil na onkológiu. Zrazu som videl mladého muža bez pravej ruky. Jeho mamina mu s obrovskou obetavosťou pomáhala sa vyrovnať s týmto hendikepom. Aj napriek tomu všetkému bol odhodlaný bojovať a na margo toho aký bol silný a sebestačný prikladám jednu spomienku. Boli sme krátko po obede a jeho mamina mu povedala že má v skrinke keksík. Ľavou rukou s námahou otvoril skrinku a položil si keksík na posteľ. Pomaly zavrel a opäť si ľahol. Sledoval som ho len bočným pohľadom. Nechcel som aby sa cítil nepríjemne kvôli tomu. Trápil sa s otváraním obalu. Skúste si niekedy otvoriť obal jednou rukou. Ponúkol som mu svoju pomoc ale on s vďakou odmietol. Bol to jeho boj ktorý chcel vyhrať bez pomoci druhých. Neskôr si s ústami prichytil jeden koniec a druhý rukou a podarilo sa mu to otvoriť. Zbadal som jemný úsmev na jeho tvári. Nič veľkolepé ale potešilo ma to. Ukážka nezlomnosti jeho ducha. Takto som mal možnosť „čítať" jeho knihu deň čo deň. Príbehy smutné ale aj radostné. Neskôr sa naše cesty rozišli keď som opustil oddelenie a on pokračoval v liečbe. Pravidelne sme si písali. Chodil hrávať basketbal (jeho veľké hobby), snowboardovať, jednoducho žil život naplno aj napriek tomu že choroba ho pomaly pohlcovala. Žil pre prítomný okamih...Niekto mu jeho knihu zapálil počas toho ako žil. Do posledného plamienka tvoril jej obsah.
Denne „písal" príbehy ktoré v jeho priateľoch zanechali hlboké spomienky...nanešťastie svoj posledný príbeh už nestihol dopísať...v knihe ostalo veľa nezaplnených strán ktoré už nikdy „nedopíše" ...Plameň zhasol...Odpočívaj v pokoji bráško...
