Jedného „krásneho“ rána som počul ako doktor kričal na sestričku na JIS-ke že má previezť nejakého pacienta na onkológiu. Ležím si v kľude nevnímam veľmi okolie len chlapca vedľa mňa so svalovou dystrofiou ktorého mama prehadzuje na posteli a s jemne maďarským akcentom ho utišuje. Oproti vidím len dvoje úplne identické nástenné hodiny. Stále ešte nechápem čo bude nasledovať. V tom za mnou prídu rodičia pýtajú sa ma či viem ako sa volám a podobné orientačné veci na ktoré s ľahkosťou odpovedám ale vo vnútri sa pýtam sám seba že prečo sa ma to pýtajú či „šibe“ mne alebo im?! Po chvíľke ticha ktorá pre mňa trvala ako večnosť prišla posledná časť testu mojej spôsobilosti po operáciách. Mama sa ma spýtala či vidím koľko je hodín a ja opäť s ľahkosťou odpovedám na jedných hodinách aj na druhých pol desiatej. Rodičia nedôverčivo pozreli na seba. Videl som obavu v ich očiach a v tom k nám pristúpil doktor aby ma prezrel. Všetko bolo v poriadku až na to že na konci rodičia upozorňujú doktora že na stene sú len jedny hodiny a ja som videl dvoje. Pretriem si oči a v duchu si vravím veď hádam vidím dobre nie?! Jasné aj po viacnásobnom pretretí tam boli dvoje. (Neskôr som sa dozvedel že mi otvárali hlavu dva krát lebo po prvej operácií som sa nebudil lebo sa mi v hlave spravila krvná zrazenina - preto toľko kontrolných otázok). Vtedy sa začali moje obavy stupňovať a následne som si poskladal všetky „puzzle“ dokopy a uvedomil som si že ten čo ide na onkológiu som asi JA. Skúste si položiť otázku ako by ste na takúto informáciu v zrelom pubertálnom veku zareagovali? Prvé čo ma napadlo bolo že tam budú asi deti bez vlasov a že to bude asi niečo také ako som kedysi videl v televízii pri vianočných benefičných koncertoch. Moje predstavy neboli moc odtrhnuté od reality. Viezli ma na posteli a zrazu sme sa zastavili pred dverami s nápisom detská onkológia. Uvedomil som si že to už asi nie je len zlý sen ale realita. Dvere sa otvorili viezli ma po chodbe na izbu a ja som nevnímal okolie ani personál bol som v akomsi delíriu. Doviezli ma na izbu konečne a ja som stále bol úplne inde ako sa nachádza realita. Na izbe boli tri postele a mňa uložili do stredu. (Po dlhoročných skúsenostiach musím povedať že najlepšia je posteľ pri okne lebo v strede máte okolo seba z oboch strán pacienta ale na krajných posteliach máte z jednej strany kľud, po pár mesiacoch mi posteľ pri okne sestričky vždy „prominentne“ rezervovali ). Hneď prvú noc som mal na izbe dvoch „spolubojovníkov“ plus jednu mamičku ktorá spala so synom. Na nešťastie po mojej ľavici bol občan z rómskej komunity ktorý tam spal aj s mamou a po mojej pravici bol chlapec zo Senca s ktorým som dodnes kamarát. Prvú noc som nespal vôbec. Dlhé dni som bol na izbe a nevychádzal som von. Vraveli mi že vzadu je herňa a podobne ale ja som nevytiahol päty z izby. Veľa krát do týždňa po večeroch chodili na oddelenie dobrovoľníci z KDN (klub detskej nádeje) a volávali aj mňa nech idem do herne si zahrať s deťmi aj nimi nejakú spoločenskú hru alebo len tak sa porozprávať. Vždy som povedal že za chvíľku prídem ale nikdy som nedošiel až do dňa kedy som bol sám na izbe a došla za mnou Zuzka - dobrovoľníčka a pustila sa so mnou do debaty. Pýtala sa ma na školu, aktivity, záľuby a podobne. Hanbil som sa. Odpovedal som stručne. Pochopila že zo mňa veľa nedostane tak začala ona rozprávať. Vravela mi že na oddelení je jeden chlapec s menom Ondrej a že s ním si budem určite rozumieť. Pochyboval som lebo ja som bol tichý, utiahnutý a hlavne hanblivý. (V tom momente by ma ani nenapadlo akým spôsobom môj pobyt na oddelení táto osoba zmení a ako ovplyvní moju liečbu). A tak sa jedného dňa stalo keď som ráno prišiel na príjem do nemocnice na chemoterapiu že sa naše cesty stretli na rovnakej izbe. Od začiatku bol výrečný pôsobil dojmom ostrieľaného matadora. So všetkými sestričkami si tykal ako by boli jeho najlepšie kamarátky. Navonok na mňa pôsobil drsným dojmom ale ako som časom zistil robila to asi len tá holá hlava ktorú som mal po pár týždňoch aj ja. Zrazu som sa začal osmeľovať. Už som vedel aj ako vyzerá herňa a aj ako sa volajú sestričky menom. Pri ňom som si pripadal ako v škole kde som bol ja žiakom a on mojím učiteľom. Učiteľom ktorý ma učil ako na oddelení prežiť. Keď som zvládal základy mohli sme prejsť na ďalšiu lekciu a tak som sa deň po dni po troškách osmeľoval. Spoznával som deti a okolie detskej onkológie. Pomaly sa mi dostávali do uší aj pojmy ako je chemoterapia, lumbálka a podobne. Vedel som názvy jednotlivých typov chemoterapií a ich účinok. Počas chemoterapie sme sa vždy smiali že čierny sáčok okolo infúzie je preto čierny lebo už nás chystajú pomaly na pohreb. Čierny humor nám bol blízky. A tak dni plynuli, naše priateľstvo sa prehlbovalo a moja prvá liečba sa blížila ku koncu. Nastal deň kedy mi doktorka povedala že som zdravý a môžem ísť domov. Ondrej musel ešte zostať lebo jeho boj nebol ani zďaleka pred koncom. Jeho diagnóza znela nádor na bedrovom kĺbe ktorý už prerastal do chrbtice. Neskôr do hlavy. Keď som opúšťal nemocnicu pri rozlúčke som mu daroval plyšáka (ružové prasiatko) ktorého som mal počas celej liečby zaveseného na „pumpe“ (stroj ktorý udáva rýchlosť infúziám). So slzami v očiach sme si sľúbili že si spolu jedného dňa zakopeme na ihrisku. Žiaľ táto naša túžba zostala do dnešného dňa nenaplnená. Ondrejov stav sa pomaly zhoršoval. Denne sme si písali množstvo esemesiek v ktorých bol veľmi statočný a v žiadnom prípade si nepripúšťal najhoršie. Mal obrovské bolesti ale vždy mi napísal že trochu ho to bolí ale vie že veľa ľudí sa má horšie. Predstavte si že pomaly sa blíži váš koniec a vy aj tak stále rozmýšľate že sa nemáte najhoršie. Kvôli bolestiam už odpisoval iba tak raz do týždňa až sa mi už asi mesiac neozýval. Napísal som mu znova....ten deň si pamätám ako dnes....sedel som v škole v prvej ľavici bolo teplo ale mne behal mráz po chrbte...zrazu mi zazvonil telefón prišla mi sms z jeho mobilu..v prvom momente som sa potešil ale...! Ondrej zomrel sa tam písalo! Celú hodinu som si čítal ten text a nechcel som tomu veriť. Osoba ktorá ma naučila a to sa v žiadnom prípade nebojím povedať „PREŽIŤ“ na oddelení už nie je medzi nami. Bol a aj je to môj brat. Priateľstvo ktoré vzniklo na hranici medzi životom a smrťou je úplne o niečom inom ako obyčajné „povrchné“ priateľstvá. Bol som aj na jeho pohrebe aj napriek tomu že to pre mňa nebolo jednoduché ale cítil som potrebu prísť a rozlúčiť sa s najlepším človekom akého som kedy mal možnosť stretnúť.
Do dnes cítim nespravodlivosť...Ja som ostal a on musel ísť...on ma naučil prežiť a sám neprežil...nebyť neho tu možno dnes nie som...Ondrej so slzami v očiach ti z celého srdca za všetko Ďakujem !!!
