Hlava jej padala, ale ona poctivo bojovala. Mozgové závity bzučali jedna radosť, no neprekričali tikot hodín. Tik- tak, tik-tak... Presne ako srdce, premýšľala v duchu a spokojne sa započúvala do tejto hudby.
Nie, spať nemôžem... Nie, nezaspím! Pokúšala sa o persuáziu vlastnej osobnosti. A znovu sa pustila s upadajúcim optimizmom do knihy. Písmenko za písmenkom. Slovo za slovom. A už je veta! Áno, čím ďalej je to rýchlejšie.
Prešla minúta, dve, desať... A ona stále pri tom istom odseku... Nie, postupujem. I keď pomaly, ale isto... Určite! Veď nie som žiadna Anička z Matejova. Nie, musím. Dunelo jej mysľou.
Naliala si ďalší hrnček kávy. Škoda. Vedľa. Káva presiakala grafy, listy knihy. Beáta nemala silu zodvihnúť sa ani po utierku. Vzala rukáv mikiny. Aha, biely. Bol. Krok zo stoličky do kresla. Padla. Únavou zaspala.
Cŕŕŕn. Zvoní mobil. „No?“ ozve sa ospalo. Pretrie oči, zazíva. Ešteže nastavila budík. Ráno 7:00... 9:00 skúška. Stíham? Alebo nejdem na skúšku? To je iba prvý termín... Hmm... Premýšľa... Veď nemáš čo stratiť, ozýva sa v nej.
Spolutrpiaci v triede sú na tom podobne. Kruhy pod očami nezakryl ani perfektný make-up Alexandry či Edova módna čiapka starostlivo vybratá z katalógu. Už len desať minút. Beáta sa snaží pozrieť aspoň to, čo už videla. No zrazu sa jej aj strany na začiatku knihy zdajú neznáme. Len toto nie! Okno naozaj nechcem.
To zvládnem! Tik-tak... Tik-tak... Tie debilné hodiny... Stojte! Idú ďalej. Profesor mešká. Akademická štvrťhodinka. Pol hodina... Nič... Po hodine reptania a čakania počuť iba podpätky. „Pán profesor sa ospravedlňuje, manželka mu rodí. Nasledujúci termín je o dva týždne."
