Spomínam si na situáciu, keď som prvýkrát vošla do obrovskej presklenej knižnice. Kráčala som chodbovým schodiskom veže, za ktorou sa skrývali knihami preplnené miestnosti. Poličky sa prehýbali pod ťarchou odborných termínov obývajúcich šesť poschodí univerzitného srdca. Atmosféra presiahnutá dychom študentov bažiacich po vzdelanosti...
V špeciálne zariadených miestnostiach sa od okna až po vstupný priestor tiahli dlhé drevené pásy pripomínajúce lavice, ktoré poskytujú dostatočný priestor pre desiatich ľudí. Dostupná literatúra, patričné osvetlenie, WiFi a na týchto každých 90cm zdroj elektriky... Pre mňa viac ani netreba.
Sadla som si za stôl, zapla notebook, zložila svoju hŕstku kníh a robila seminárnu prácu. Ako málo ma dokázalo urobiť šťastnou. Mám svoj priestor na Zemi, kde sa môžem rozvíjať. Som obklopená knihami svetoznámych titulov. Keď chcem niečo iné, môžem pokojne nechať všetko ležať, zodvihnúť zadok, pohľadať v tom a v tom oddelení chcenú literatúru, „prekutrať aj šľaka", a opäť sa vrhnúť do svojej práce... Tu cítiť slobodu...
Nemecko je známe svojou vyspelou a kvalitnou technikou. Avšak počas svojho štúdiu tam som nevnímala rozdiel v technike. Ale v prístupe. Aj my máme možnosť študovať, máme knižnice, kvalitných odborníkov. No kde je na Slovensku knižnica, čo je pre študentov otvorená od šiestej rána do polnoci? Kde nájdem otvorenosť prednášajúcich, čo si pre študenta nájdu čas na konfrontáciu?
Kto hľadá, nájde. Hoci tisíc kilometrov od domova, ale nájde. Nejde mi o kritiku slovenskej univerzitnej pôdy, na to nie som kompetentná. No to, čo som našla niekde inde, by som rada našla aj tu. Túžim mať aj tu pocit, že byť študentom je pocta...
