Áno, problémy a ťažkosti budú stále medzi nami. Budú ťažké pre každého jedného z nás. Nikdy sa ich nezbavíme. Prečo sa však neradujeme z toho, že On mi ich pomáha niesť? Prečo sa Mu neodvďačíme úsmevom darovaným Bratovi či Sestre za Jeho milosrdnosť? Pravdaže! Oveľa jednoduchšie je padnúť na kolená a plakať nad vlastnými hriechmi. Oveľa ľahšie je zavrieť sa medzi štyri steny, s nikým nemať nič spoločné a dookola opakovať to isté: "Teraz je zlá doba, treba sa chrániť!"
Čo spravil Ježiš? Bol jediný bez hriechu a jedol s mýtnikmi, farizejmi či neviestkami. Odevom splýval s davom, a predsa z neho vychádzala príťažlivá charizma. Čo by spravil dnes? Možno by si obliekol rifle, zobral vyťahané tričko, sadol by si k bezdomovcovi, prostitútke, obyčajnému robotníkovi či k manažérovi a s úsmevom na perách by si s nimi "perfektne pokecal".
"Stal sa Človekom, aby vykúpil človeka..." My sa tým človekom nemusíme stať, my ním predsa sme. Sme vykúpeným národom. Tak čo riešime? Prečo nezasadíme do našej tváre Pokoj, Lásku, Radosť? Alebo je To, čo máme od Neho prenajaté, také ťažké a pesimistické, že niet v nás kúsku šťastia? Kedy pochopíme tak banálnu skutočnosť, že On každého z nás učinil "dieťaťom Šťasteny".
Sám nás nazýva Božími deťmi. Sme deťmi Boha. Deťmi, ktoré sa topia v Otcovskej láske. Sme však deťmi, ktoré si to akoby nechceli uvedomiť. Smútime za pozemskými hodnotami, ktoré v pravom ponímaní ani hodnotami nie sú. Chceme sa chrániť Zlého? Nie nadarmo sa vraví, že sterilita najviac oslabuje organizmus. Ten "Zlý" nás dokáže najlepšie napadnúť v okamihu smútku, trápenia, beznádeje, sebaobviňovania sa... Tieto prejavy sú vstupnou bránou, dokonalou živnou pôdou pre Diabla.
Pravdepodobne tento monológ duše je pre mnohých iba nemým výkrikom do tmy. Len chcem odkázať všetkým ľuďom s úsmevom na tvári, že si ich nesmierne vážim. Že im ďakujem za tvorenie neba na Zemi. Lebo oni aj napriek vlastným problémom sú odrazom Slnka. Ďakujem, anjeli v ľudskej koži.
