Väčšinu svojho doterajšieho života som prežila ako naivka veriaca v dobro ľudí, vďaka čomu nebolo vôbec ťažké moju otvorenosť využiť, čo mnoho ľudí s veľkou radosťou spravilo. A tak som začala byť skeptická, pomaly, ale isto som sa pred ľuďmi uzatvárala, nasadila som masku chladu a arogancie, pretože bolo ľahšie byť považovaná za vypočítavú potvoru, ako byť stále zraňovaná. Iba veľmi málo ľudí videlo moju pravú tvár, moje skutočné ja. Nie, nebola som šťastná, ale naučila som sa to ignorovať a fungovať akosi automaticky, bez citov, bez emócií, aj keď len navonok, vnútri som často veľmi trpela.
Keď som začala zachraňovať psy, videla som stále viac a viac toho zlého, ľudia, čo toto robia, vedia, o čom hovorím. Vyhodené psy, týrané, bité, vyhladované, psychicky zlomené, a to všetko len vďaka človeku, všetko spôsobene zlými ľuďmi. A ja som sa zatvárala ešte viac. Už keď mi zazvonil mobil, musela som sa prekonávať, aby som aspoň trochu znela priateľsky, lebo veď mi volalo mnoho záujemcov na adopciu psíkov a ja som im mohla ich šance pokaziť, keď som bola nepriateľská. Dokázala som síce hrať svoju rolu, nikomu však nemohlo uniknúť, že to nebolo úprimné a ľudia z môjho okolia sa míňali, stránili sa ma, zostali a podržali ma len tí, ktorí ma poznali, ktorí videli za moju masku a vedeli, že za chladným zovňajškom sa ukrýva citlivé dievča.
A potom sa stalo niečo, čo by som nikdy nebola čakala. Náš útulok sa dostal do problémov, budovu, ktorú máme v prenájme, banka zobrala majiteľovi za neplatenie dlhov a vyhlásila na ňu dražbu, o ktorej sme sa dozvedeli až vtedy, keď nám oznámenie o nej vylepili na bránu. Zrútil sa mi svet na chvíľu. Potom sme však dali hlavy dokopy a išli sme bojovať, ja stále skeptická, či ľudia vôbec zareagujú na našu výzvu o pomoc.
Napísali sme text výzvy, urobili sme k nemu obrázok a 14.5.2015 o 16:30 sme zbierku spustili na sociálnej sieti verejne. Ja ani neviem ako, ale o 23tej hodine už bolo v udalosti 1000 ľudí, ktorí nás podporovali nielen finančne, ale aj morálne a psychicky, čo bolo pre nás nesmierne dôležité. Za prvých hodín nám dobrí ľudia poslali 8000 EUR! Áno, čítate dobre!!!!! Ja osobne som všetko sledovala akoby z iného sveta, akoby sa všetko dialo mimo mňa, bolo to ako vo sne, začali nám volať z médií, robili s nami reportáže, písali články a my sme zrazu mali pocit, že sme pohli nielen našim malým Slovenskom, ale pomaly celým svetom. Telefóny nám zvonili takmer non-stop, ľudia volali, aby nám povedali, že stoja pri nás, že nás sledujú a držia nám palce, niektorí nám volali, aby si s nami poplakali.
Diali sa okolo nás úžasné veci a ľudia, ktorí sa pridali do našej udalosti, si tiež začali uvedomovať, akí dokážeme byť silní, keď sa spojíme. Oni sami začali preberať možnosti, ako by sa dalo pomôcť postupne viacerým, ktorí to potrebujú. My sme si tiež uvedomili, že toľko lásky a podpory si nemôžeme nechať iba pre seba, až sa vyrieši naša útulková situácia, pustíme sa do pomoci všade, kde to pôjde, toľko dobra musíme dať ďalej, iba tak sa môžeme odvďačiť všetkým, ktorí nás nenechali v štichu.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré, že všetko sa deje z nejakého dôvodu a ja už viem, že to naozaj je pravda. Nič, naozaj nič, sa nedeje bez dôvodu! Samozrejme, toto celé sa nestalo preto, aby som si ja uvedomila dobro v ľuďoch, ale potrebovala som otvoriť oči a vidieť, že ľudia naozaj nie sú zlí, že možno sú len tak, ako som bola ja, zatrpknutí a boja sa otvoriť svetu, aby ich nezranil.
Z celého srdca ďakujem životu, dobrým ľudom a celému vesmíru, že sa mi vrátila viera v dobro!
