Narodil si sa 12 dní po tom, ako mi navždy odišla moja prvá, moja Jenny a ja už viem, že si sa narodil, aby si zmiernil moju bolesť z jej odchodu...kto však zmierni bolesť, ktorú cítim teraz?
Mal si 5 týždňov, keď nám tvoj chovateľ zavolal, že vaša mamina vás už nechce kojiť, takže si máme prísť vybrať šteňa. Išli sme. Po otvorení dvier sa na nás vyrútili všetci tvoji súrodenci, aj sme si začali vyberať, keď tu zrazu ma niečo donútilo pozrieť sa dnu, odkiaľ ste vyšli a tam som ťa uvidela. Sedel si v kúte a upieral na mňa ten najkrajší pohľad na svete. Vzala som ťa na ruky a išli sme domov, už bolo rozhodnuté, bez akýchkoľvek pochýb, ty si bol náš a nikto iný to byť nemohol. Veľmi rýchlo si nám však ukázal, že ten nevinný výraz bol len výborný herecký výkon hodný Oscara a ty si sa doma naplno prejavil. Prvé mesiace sme vyzerali, akoby nás doma niekto týral, ruky aj nohy samá modrina, moja jazva pod okom sa už stihla zahojiť, ale nikdy na ňu nezabudnem...Trpezlivo sme ťa vychovávali, vedeli sme, že nemeckí ovčiaci sú tie najšialenejšie šteňatá, ale zároveň tí najoddanejší psi, keď ich človek dobre vychová. Milovali sme ťa od prvej sekundy a ty nás, ale tak naozaj si bol Maroškov, teda, on bol tvoj.
Keď si mal asi 10 mesiacov, začali sme spolu výcvik na zachraňovanie nezvestných ľudí a ty si bol zasa dokonalý. Až na cestovanie autom. Miloval si auto, ale tvoj žalúdok vydržal asi 15 kilometrov, takže dvojhodinová cesta na výcvik nám bežne trvala tri hodiny...ale nevadí, zvládli sme to a ty si vždy podal skvelý výkon, hľadanie ťa bavilo až tak, že ak sme ti doma my neschovávali loptičku, tak si si ju schoval sám, následne si ju vyštekal, že si ju našiel a aj si si ju zobral za odmenu. Alebo sme sa ti schovávali my po dome a dvore a ty si nás hľadal. Bol si fakt dokonalý. Pamätám, keď sme boli na letnom tábore, kde sme sa učili vyhľadávanie tiel vo vode, museli sme vliezť do takého plytkého člna, voda bola špinavá a ja som sa hrozne bála, ty si ale nastúpil bez zaváhania, pritisol si sa ku mne a pozrel si mi do očí, aby si ma uistil, že kým si pri mne, nič sa mi nemôže stať. A ja som to vďaka tebe zvládla. Potom, ja už ani neviem, koľko si mal presne, si sa zrazu rozhodol, že sa s cudzími kamarátiť nebudeš, takže záchranárčinu sme zavesili na klinec a hľadal si už len nás a svoje loptičky. Ale spomienky zostali.
Vedel si rozprávať. Nikto mi neveril, ale ty si fakt vedel hovoriť. Prišiel si ku mne, vyložil si mi packy na ruku, alebo na kolená, pritisol si sa ku mne a mrmlal si "mammmma" alebo niekedy "mňam mňam", vtedy som nevedela, či sa nechystáš ma samou láskou zožrať...Ja viem, ani teraz mi nikto nebude veriť, ale my vieme...
Keď si mal rok a pol, prišla Molly, mala tri mesiace a ty si ňou ani trochu nebol nadšený, prvú noc si ju ani nepustil ďalej, než do kuchyne...potom však vystriehla moment, keď si sa nepozeral a vbehla do obývačky a už bola naša, teda, tvoja kamoška. Trpezlivo si ju vychovával, nechal si sa jej okusovať, sem-tam si ju tresol o zem, alebo o stenu, keď už si jej mal naozaj dosť, ale nikdy si jej neublížil, lebo ty si nás ľúbil všetkých, nadovšetko, ale najviac Maroška...vieš, Mollynka ťa hľadá, chodí k Maroškovi do izby, vyskočí na posteľ a čaká, že ju prídeš odtiaľ vypoklonkovať a ja jej neviem vysvetliť, že ty už neprídeš.
A potom prišla Sisinka a ja som sa obávala, že ju zožeriete aj s Molly, doniesla som ju domov v náručí, oňuchali ste ju a do dvoch týždňov sa stala vodcom svorky a ty, obor najväčší, si z nej mal normálne strach. Ale dovolím si povedať, že ste si boli bližší, ako s Molly, so Sisinkou si sa hral a keď ochorela, strážil si ju, to ty si dal maminke vedieť, že sa niečo deje, lebo si sa od nej ani nepohol.
A čas išiel, roky nad nami preleteli a my sme domov dotiahli prvú dočasku, šteňa, ani vo sne sme si nemysleli, že budeš ochotný ho prijať. A nielen, že si ho prijal, ty si ich prijal všetkých, bolo jedno, koho sme domov doniesli, ty si bol ok, nikdy si nikomu neublížil, nikomu.
Už som to spomenula, bol si Maroškov a teda, lepšie povedané, Maroško bol tvoj. Z chlapca vyrástol chlap a ty si bol pri tom. Váš vzťah bol výnimočný, ľúbili ste sa neopísateľne, svojho malého pána si naučil veľa o láske, oddanosti a vernosti. Ale stačí o Maroškovi, lebo dostanem na pucung :)
A potom, jedného dňa, bez varovania, nám ťa zobrala rakovina. Nevedeli sme, že ti niečo je, ty si bol taký silný a tak veľmi si nás ľúbil, že si nám nedal vedieť, že trpíš, aby sme sa netrápili. Až keď už bolo veľmi zle, vtedy si nás poprosil o pomoc. Všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že som sa ani nestihla spamätať a museli sme urobiť to najhoršie rozhodnutie v živote - nechať ťa ísť. Zrútila som sa, neviem presne, koľkokrát, ale dvakrát som sa určite zviezla k zemi, možno viackrát, ale môj mozog to vytesnil. Na operačke sme ťa naposledy vybozkávali, kým si ešte dýchal a potom ťa naša úžasná pani doktorka nechali zaspinkať. Som vďačná, že pri tebe bola práve ona, lebo viem, že si pre ňu nebol len ďalší pacient. Do dnes mi to príde ako zlý sen a čakám, že sa zobudím a ty mi zasa budeš mrmlať "mammma"...ale nebol to len sen, ty si naozaj odišiel, priskoro, bez šance sa na to pripraviť. Aj keď, otázka je, či sa na niečo takéto dá pripraviť...
Kubík, Ritinko, obrík náš najdokonalejší, Rikinko najkrajší, ďakujem ti, že si bol náš, tak neopísateľne ťa ľúbim a vždy budem a ani si nevieš predstaviť, ako veľmi chýbaš, nám všetkým...Maroškovi sme na narodky dali urobiť prívesok s tvojou fotkou, aby ťa mohol mať navždy pri srdci...tvoje pozostatky v urničke odpočívajú tam, kde si trávil väčšinu svojho času, v Maroškovej izbe, kde ho môžeš navždy strážiť tak, ako doteraz...prosím, dávaj na nás pozor zhora a počkaj na nás, raz sa stretneme zas.
Ľúbim Ťa, navždy!
