
Zaujalo ma zopár momentov.. Napríklad, ako jeden mladý chalan, fotograf opisuje situáciu na Slovensku asi takto: "Ľudia na Slovensku ešte neprebrali zodpovednosť za svoj vlastný život.. ako keby tu neexistoval individualizmus.. Ako keby sme sa museli stále pýtať iných, akí to vlastne máme byť.. A pritom, je to také jednoduché, tá cesta ku šťastiu.. Treba si otvorene povedať kto som, a čo od života vlastne chcem.", povedal. Onemela som.. Ako by mi čítal myšlienky..
A potom iní, ďalší, všetci sa zhodli na jednom a tom istom. Sme národom, ktorí sa spolieha vždy na niekoho.. Na štáť, na rodičov, na manžela, vždy je za náš život zodpovední len niekto iní.. Nie my sami. Čím to dopekla je, pýtam sa?... Je to naozaj tak, že sme takí? Alebo je to len taká vidina, ktorej sme všetci hromadne uverili?.. To nie, to asi nie..
A potom na konci dokumentu povedia, že ten milý, mladý muž, čo žil skoro dvadsať rokov v Amerike, hneď po dotočení dokumentu zdvihol kotvy a vrátil sa tam nazad.
Tak som z toho jeleň.. Čo je to s nami???
PS: Najlepší bol jeden pán, Američan tuším.. Povedal, my v Amerike, keď ideme do krčmy, všetci rátajú s tým, že ste sa prišli do krčmy zabaviť.. že si chcete pokecať, baviť sa. V Čechách je to inak.. Tu sú ľudia izolovaní. Ľudia prídu do krčmy, aby si dali potichu pivo.. Potom druhé, tretie. Opijú sa a idú domov spať!.. Tak, takáto mienka u nás čecho-slovákoch ani nie v zahraničí, ale priamo u nás doma, panuje...