Práve v tomto filme sa odohráva jedna nádherná scéna, ako Cameron začne pracovať ako ošetrovateľka v domove dôchodcov, ako sa spozná s jedným pacientom, staručkým pánom univerzitným profesorom vo výslužbe.. Ktorý jej ukáže, aké krásne je čítať. Že všetko sa dá, len treba chcieť. A tak stretne s básňou od Elisabeth Bishpovej One Art. O umení strácať..
Tá báseň je celkom jednoduchá na preloženie a znie takto:
ONE ART
The art of losing isn't hard to master;
so many things seem filled with the intent
to be lost that their loss is no disaster,
Lose something every day. Accept the fluster
of lost door keys, the hour badly spent.
The art of losing isn't hard to master.
Then practice losing farther, losing faster:
places, and names, and where it was you meant
to travel. None of these will bring disaster.
I lost my mother's watch. And look! my last, or
next-to-last, of three loved houses went.
The art of losing isn't hard to master.
I lost two cities, lovely ones. And, vaster,
some realms I owned, two rivers, a continent.
I miss them, but it wasn't a disaster.
- Even losing you (the joking voice, a gesture
I love) I shan't have lied. It's evident
the art of losing's not too hard to master
though it may look like (Write it!) like a disaster. Elisabeth Bishop
Krásne však? Niekedy je hrozne ťažké vzdať sa v živote niečoho.. Hrozne ťažké. Zvlášť, keď to niečo, alebo niekoho ohromne milujete. Nie len tak "akože", ale celým srdcom.. A potom sa človek z času na čas hrá na hrdinu a hovorí si, že tá strata vlastne ani nebolí.. Ale viete čo? Asi je treba pozrieť sa tomu priamo do očí a povedať si, že to ale sakra bolí! Až potom je možné začať odznova.. Myslím si. Odpustiť si nedokonalosť svoju a nedokonalosť iných.. To je ten prvý krok. A potom zistíte, že slnko tu bude stále. Bude svietiť aj zajtra, aj pozajtra, nezávisle od všetkého.
