Prídem na pohovor do modro-bielej banky, kde keď si nasporíte a kde ak náhodou neviete, čo s úsporami, dostanete tú mega výhodu, že tie prachy môžete zobrať a investovať ich do splátky vašej hypotéky, ktorú ste si v tejto modro-bielej banky zobrali.. To, že za to potom musíte zaplatiť nejaké ďalšie dodatočné prachy, o tom sa asi len dočítate akoby náhodou pravdepodobne v hypotekárnej zmluve, keď si zoberiete lupu a začnete svoj pohľad zameriavať na maléé, maličké písmenká..
Pani na pohovore sa ma pýta, že či viem, čím je táto modro-biela, vysoko vážená banka taká dôležitá a čím sa odlišuje od svojich dvoch konkurentov v poskytovaní hypoték.. Spomeniem si na reklamu, kde mladý, usmiaty pán ťuká do počítača, celý rád, že došiel k nejakým peniazom a že ich teda obratom ihneď môže vraziť do splátky hypotéky.. Pani zvraští čelo. Pýta sa ma, ako som si dnešné stretnutie predstavovala, ako som sa vlastne pripravovala a čím som ju vlastne chcela zaujať?? Cítim sa hrozne. Mám skoro 30, ale cítim sa ako vtedy tam, na tom pieskovisku, keď sme si vzájomne brali hrabličky.... Odchádzam "pokorená". Pani je víťaz, lebo vie, kde je sever. OK.
Dnes som sa mala dostaviť na druhý pohovor. Nemôžem chodiť. Krývam. Píšem slečne z personálky, že som imobilná, že sa mi ťažko hýbe a že či by sa pohovor mohol uskutočniť inokedy, alebo možno len telefonicky? Pýtam sa s malou dušičkou.. Slečna je ochotná! Dohodneme sa na telefonickom pohovore. V telefóne cítim úsmev. Je mi dobre na duši. Cítim sa ako človek. Cítim sa ako človek, ktorý má pred tridsiatkou. Jednajú so mnou s rešpektom.
Tak sa pýtam, že kde a kedy sa to v tých ľuďoch pokazilo? Kde nabrali tú potrebu zhadzovať iných?
Napadá ma jedine to pieskovisko. Zrejme patria k tým, ktorým v detstve zobrali hrabličky...
