Niekto mi raz povedal, že všetky choroby súvisia s našou dušou. Ktovie, čo je na tom pravdy, avšak v prípade mojej maminy to pravda stopercentná je.
"Kúpila som ti krásny svetrík!", povie moja matka.
"Nechcem žiadne svetre", odpovedám ja.
"Nechceš, nechceš, ty nič nechceš!", odpovie matka a pri ďalšej návšteve sa dozvedám, že ma v skrini čakajú dalšie svetre, ktoré ja teda ale určite nosiť nebudem. Sú buď malé, alebo zo zlého materiálu, alebo by som v nich určite vyzerala ako dieťa 70.tych rokov. A tu treba dodať jednu vec. Moja mamina je nepočujúca. A tak sa pýtam, kde nastal problém?! V uchu? Či v srdci? Nepočúje? Alebo nenaslúcha??
Načúvanie.. Naslúchanie.. Počujem, ale nevnímam. Takto nejako by sa to dalo zhrnúť. Počujem ťa, ale si mi ukradnutý. Tvojim potrebám, či nepotrebám neprikladám žiadny dôraz. Počúvam ťa, ale fakticky vnímam len to, že sa ti otvárajú ústa.
A takto sa rodia hádky a čo je horšie, takto sa rodia aj choroby. Nevnímame svoje telá!
Pobolieva ma v žalúdku, poviem si, nevadí, asi som niečo zjedol. Bolí ma aj druhý deň, stále nevadí. Po čase už ani neviem, že bolí...
Minule na Silvestra, boli sme u kamarátky oslavovať príchod nového roka.
"Počuj!", hovorí mi. "Ty máš hrozný kašeľ!", povie. "Ako to, že s tým nič nerobíš?", pýta sa ma.
"Jáá??? Kašeľ?", opýtam sa začudovane a vzápätí si poriadne odkašlem. Aha! Naozaj. Chodím po svete, kohŕňam a ani o tom neviem. Ani mi to nepríde. Nevnímam svoje telo...
Koľko odkazov v tajných fľašiach takto denne zostaneme? A koľko ich zostane neprečítaných?
Až nás rad niekto prekvapí, poklepká nám na ľavé plece a horrr sa do nemocnice na operačný stôl?!
Počula som, že joga je na toto úžasná. Alebo prechádzky v prírode, tak nejak, osamote, sám so sebou, porozmýšľať, pozastaviť sa. Alebo plávanie.
Vyskúšajte to. Vyskúšajte byť sám! Aké super!
Alebo byť s druhými. Skutočne BYŤ s druhými. Nielen.. na pol ucha.
