
Tak som sa tam vybrala. Woow.. Ľudí do haleluja.. Chcem sa objednať, že vraj prídite 18. júna. Kurník.. To mám dovtedy krývať? Alebo chodiť o paličke? Dobre, dobre, také závažné to nie je. Ale mohlo by byť! No nie? Druhá šanca. Mám možnosť príjsť niektorý deň o dve hodiny skorej a počkať si, kým sa začnú rozdávať časenky. Beriem. Prichádzam v stredu ráno na pol desiatu, čakám do pol dvanástej. Som v pohodičke. Čítim si obľúbený časopis o psychológií s pani Heribanovou a jej dcérou na prednej strane. Milé čítanie...
Štvrť na dvanásť. Napätie sa stupňuje. Ľudia su takí nejakí unavení. Nervózni. Poniektorí.. Najmä jedna pani. Neviem, či to mám napísané na ksichte, ale asi hej, lebo si zo všetkých prítomných vyberie práve mňa... Ja viem, že je naše zdravotníctvo v dezolátnom stave, ale.. Dobre, OK. Rozhodnem sa jej na chvíľku uľaviť a robiť zo seba bútľavú vŕbu.. Dozviem sa niečo o tom, ako je to s ortopédiou na Fedinke ešte horšie, lebo doktor je vraj pijan, pani vyšetril, ako sama povedala, len pohľadom.. Napísal jej, že sa jej stav nezhoršil a tak jej operáciu kolien stanovili až o tri roky.. Kvôli takému, čo si titul nezaslúži..
Celá čakáreň je ticho, lebo pani s ťažkým srdcom na tento štát rozpráva, ako už človek v dnešnej dobe naozaj nevie, na koho sa obrátiť. A rozpráva to mne. A ľudia sa pozerajú na to divadielko medzi nešťastnou a znechutenou paňou a mnou, ktorá má na jej otázky a výčitky nájsť vhodnú odpoveď a riešenie.. Ale to sa odo mňa asi ani neočakávalo. Nešťastie niekedy asi len potrebuje pozorného poslucháča...
Hm, rozmýšľam prečo sa mi to stáva. Lebo mne sa to naozaj stáva často, že na mňa ľudia hovoria a majú pocit, že zrovna ja som tá, ktorá im dodá odvahy, alebo pomôže im dušiam..
Z ordinácie výjde sestrička. Po dvoch hodinách, dočkali sme sa. Každý drží v ruke svoje čísielko. Alebo aspoň nejaké čísielko, ľudia už ani nevedeli, kedy kto vlastne prišiel. Ale chvalabohu, vyšetrení budeme všetci ešte dnes. Ale nie teraz. Máme príjsť na druhú. Lebo dovtedy berú objednaných...
A tak sa pani ani nečudujem. Niektorí sa rozhodli čakať do druhej a tí, ktorí mohli, odchádzajú domov, alebo niekam do mesta, na tú chvíľu. A potom, prídeme na zástavku, pani a ja a pani do mňa stále hudie.. Že aká nespravodlivosť a prečo takí ľudia vlastne študujú?? Ooo.. Unavujúce, vyčerpávajúce robiť niekomu bútľavú vŕbu...
Tak ma len napadajú dve veci.. Prvá, že čo to mám s tým mojim ksichtom, že sa ľuďom zdá, že práve ja som tá, ktorá ich chce a bude počúvať? A druhá.. Je to pravda s tým, čo hovoria budhisti, že si človek pred narodením vyberá, do akého života sa chce narodiť? Alebo ako to vlastne s tou karmou je? Viete to niekto???