Lekárnička ma upozornila, že ich mám užívať vždy a zásadne po jedle. Inak by som mohla mať žalúdočné ťažkosti. Žalúdočné ťažkosti mať nechcem a tak rady a pokyny lekárničky dodržiavam.. Nič. Neprechádza. Bolí, bolí, stále bolí, nemôžem spať, nemôžem nikam chodiť, neupratujem.. Len si krývam po svete.
Myslím, na všetkých tých ľudí, ktorých osudom sa stala bolesť. Každodenná súčasť života.. Aké to je, nevzdávať sa, bojovať každý deň, keď viete, že to - možno - aj tak nič nezmení? Modlím sa za všetkých. Nech sa nevzdávajú, lebo nádej umiera posledná.. Modlím sa, nech majú okolo seba dobrých ľudí, ktorí im pomôžu, uľavia, podporia ich..
Čo by bolo, ak by ma táto bolesť mala sprevádzať už do konca života?? Ako by som to vydržala? Ako by som to zniesla? Raz nám jedna pani profesorka na strednej povedala, že človek si v živote zvykne na všetko. Aj na bolesť... Vtedy som tomu nerozumela, ale dnes už asi chápem. Zvyknete si, keď nemáte iného východiska...
Zamrazí ma! Nie, niekde musí byť chyba! Niečo robím určite zle! S bolesťou sa zmieriť nemienim... A tak sa donútim k niečomu, čo som mala urobiť hneď na začiatku liečby. Prečítam si príbalový leták.
"Lieky užívať zásadne pred jedlom s dostatočným množstvom tekutín. Neužívať lieky spolu s jedlom, ani po jedle. Inak sa účinok lieku zníži, respektíve nedostaví." HOWGH.
Tak je to jasné.. Všetci robíme chyby. Aj usmievavé slečny lekárničky za pultom v lekárni... Aj nezodpovední chorí, ktorí by svojmu zdraviu mohli venovať viac pozornosti.. Ako ja napríklad.
