Decká, decká. Mladé ešte. Prečo tak rýchlo chcete byť dospelí. Postoj chvíľu až potom bežte. Veď život ťa počká. Roky smútkom i radosťou naplní.
Pochábeľ
Hoci už bolo po škole, život si veselo išiel ďalej a prinášal tak stále nové výzvy. No čo s tým kusom papiera v mladej ruke? Mal v rukách profesiu. Mohol tak predávať v rôznych obchodoch. Kam len ísť a čo si vybrať. Všade platili rovnako málo, ale dalo sa z toho vyžiť. Pokryť vtedajšie výdavky bolo asi jednoduché. Hlavne pre človeka ktorý žije stále doma u rodičov. Mali to byt veľké potraviny, elektro, textil a či obuv? Mohol robiť pokladníka alebo skladníka. Voľba budúceho zamestnania istoiste plynula aj z predchádzajúcich skúseností. Ako ho len nebavilo robiť v textile si pamätal z pár týždňov praxe v socialistickej kocke v centre Pezinka. Prax v elektre či domácich potrebách bola o čosi lepšia ale stále nič extra. Rovnako ako na sídlisku Juh, dolu boli potraviny a hore bolo všetko ostatné. Prax v textile bola preňho absolútny teror.
“Oddelenia rozdeľujeme, milí žiaci, na oddelenie pánske, dámske a napokon oddelenie detské.” – mudrovala stará tučná majsterka Štefanovičová z Grobu Chorvátskeho, ktorú dostali v treťom ročníku. Starý tučný ľudia sú rovnako krásni ako tí mladý a chudý. Ide tu o to že nie každý tomu dokáže dať osobnosť. Máte tučných škaredých ľudí ktorí sú zlý ako také čertiská a potom máte tiež tučných škaredých ľudí ktorých nevnímate zvonku pretože sú natoľko premilý že im ten vzhľad odpustíte alebo ho takmer ani vôbec nevnímate. To tiež platí na ľudí mladých a krásnych. Pretože darmo ak sú mladý a krásny keď sú zly alebo odporný ako chrípka a či horký ako blen. Všetka tá krása zaraz sa pominie a človek nevidí pred sebou nič len tú nepríjemnú osôbku. Na čo sú komu pekné oči a či krásna tvár keď často arogancia či namyslenosť, správanie také to odpudivé, všetko to pokazí. Musí preto čitateľ ospravedlniť občasné nemiestne vyjadrenia na adresu vzhľadu pretože o vzhľad nikdy v skutočnosti neišlo, nejde a nikdy nepôjde. Ide tu o expresívne vyjadrenie na popísanie zlej osoby. Aby sme tak umocnili predstavu čitateľa. Zlo v skutočnosti neexistuje tiež, ale to by potom nebolo o čom písať keby sme to chceli takto ponímať. Rovnako by sme ju mohli nazvať nasledovné. Zlatá, guľatá stará pani s premilým výrazom tváre. Ale žiaľ, toto nebol ten prípad… – (Chichoce sa pisateľ potichu). Bola to „zlá“ zákerná žena. V podstate len trpká, pretože sa jej nepodarilo udržať si žiadneho muža a rovnako vždy túžila po deťoch ale žiadne nikdy nemala a tak sa jej život len nudne točil okolo majstrovania. Niekedy sme si svojím vlastným nepriateľom v dosahovaní našich mét. Nedokážeme totiž robiť kompromisy. Chceme to aj ono. Aj keď sú tieto dva niekedy naproste nezlučiteľné. Rany si liečila rôzne. Ohovárala, kydala a niekedy sa len tak zákerne dívala na niekoho nezdar a žiaľ. Upokojovalo ju to. Deckám dávala prebaliť bonboniéru na sto krát ale aj tak si neuľavila. Boli mladšie ako ona a mali život pred sebou. Pravdepodobne len chcela byť znova tam, niekde na začiatku. Aby tak mohla svoje chyby či omyly napraviť. Spolu s celým mestom bola neskôr kompletne v šoku, keď dozvedela sa že to zlé a neporiadne, odporné a večne problematické chlapčisko z nezdarenej čudnej rodiny to dotiahlo na manažéra veľkých potravín, a to priamo v meste v ktorom sa vyučil a priamo v obchode v ktorom kedysi pracoval pod jej dohľadom ako učeň. Nemožné! To predsa nemôže byť pravda! Henten a manažérom? Tamten syn alkoholika a neschopnej matky ? Tej bývalej poštárky syn ? Onen z pofidérnej rodiny neslávne známych pomerov? Ďalšia rana neprajníkom a všakovakým udiveným zlosynom bola zasadená neskôr. Mnohí si totiž mysleli že vedúcu pozíciu v miestnom supermarkete dostal lebo sa ako predavač votrel do priazne vedenia a tiež údajne spával s nadriadenou pretože sa doňho bláznivo zaľúbila. Pochybnosti o jeho talente sa však úplne rozplynuli až potom ako manažoval miestny Lidl do ktorého žiaľ neviedla žiadna “skratka” a muselo byť teda jasné že chlapec mal jednoducho rozum a talent. Nikto kto ho predtým poznal by nepovedal že chlapcovi to páli alebo že z neho niekedy niečo bude. Zdal sa im byť vždy taký planý a neposedný. Disciplínu by v ňom nevideli a úspech by v ňom tiež nehľadali. Budeme o všetkom hovoriť neskôr ako sa budú roky chlapca a mladého muža postupne odvíjať. Budú to zaujímavé príbehy. Plné smiechu , vtipu a radosti ale aj plne poučenia a trpkosti. Život sa občas odvíja, a Boh vždy pracuje, nanajvýš podivuhodným spôsobom. Je to zázračné ako občas veci fungujú a čo nám to všetko má na tejto ceste povedať. V týchto príbehoch ani neuvidíme nič iné ako len to že je to pravda. Boh nás všetkých miluje.
Oddelenia rozdeľujeme, milí žiaci, na oddelenie pánske, dámske a napokon oddelenie detské. Poďme dúfať že štúdia dnes už nie sú takéto nudné a texty v učebniciach rovnako strohé a jednoznačné ako vtedy. Ružové vecičky pre dievčatká a modré pre chlapcov. Samozrejme. Ako inak. A je dôležité poznamenať, že pestré farby na chlapčekoch môžu vyvolať vlnu pobúrenia. Matka sa môže dokonca dostať aj do väzenia alebo jej v lepšom prípade, potom čo čin oľutuje, režim môže udeliť iba finančnú pokutu za neposlušnosť či vystaviť doživotný zákaz cestovania na západ. Oddelenia rozdeľujeme, milí žiaci, na oddelenie pánske, dámske a napokon oddelenie detské. Akoby tomu mohlo byť aj inak? Bolo vôbec treba niečo také poznamenať? Oddelenia obojpohlavné, oddelenia bezpohlavné či oddelenia pre mimozemšťanov a oddelenia pre psov a mačky, milí žiaci, máme tiež, je dôležité poznamenať. A nič sa nestane ak oblečiete chlapca do ružových dupačiek alebo nasadíte svojej čivave čiapku či kúpite mačke kabátik. Dcéra vám hrá futbal hovoríte? Nič to preto, nič to zato že nám o chlp ušlo zlato. Dievčenské dresy nemáme ale tento tu jej padne dobre. Nevadí, dúfam, že máme ho len v tmavomodrej. A kopačky dáme tiež? Chodidlá osem a pól ??? Ale veď to ešte nič neznamená. Vydá sa vám, nebojte sa vy nič. Krásavica je!
Takže obuv a textil. Mnohí pritom strávili celý život. Všetko čo človek robí s vášňou sa zdá byť krásne remeslo a vtedy naozaj aj je. Niekedy nezáleží na tom čo človek robí ale ako sa pritom cíti. Skúsené pracovníčky obuvi a textilu. Bol to vtedy taký ten socialistický klub žien v danej profesií. Boli to vskutku groteskné paničky. Niekdajšie mladice, no teraz okrášlené päťdesiatničky chceli aj zotrvať tak. Chlapče toto a chlapče tamto. Tuto sa teraz pozeraj a takto sa to vysvetľuje zákazníkovi a takto sa to zapína tu hore a napokon takto to celé zabalíš a predáš. Nie! Tovar neúčtujeme. Pošleme zákazníka do pokladne. Niektoré boli milé, niektoré menej. Dokopy boli fajn. Vedúca bola super a nikto z nich priveľmi chalana netýral. Brali to s ním zľahka. Mnohé sa čudovali čo tu robí chlap pri tomto remesle. Bolo to pre nich istoiste nezvyčajné. Mal to radšej byť strojník alebo zvárač! Najlepšie automechanik, bodaj ťa tu! Ale tá jeho krásna tvár a jemnocitnosť. Ten sofistikovaný spôsob vyjadrovania a to jeho celkové čaro. Tento nebude mať nikdy mozole. – pomysleli si iste. To skôr ja sa dám dokopy z bývalým. – hútala vedúca. Všetky mu napokon odpustili že nebol to pravý chlap. Veď bol aj to ale zároveň bol aj jedna z nich! Rozumel im, rozprával sa s nimi a veštil im z kávy. Pery ktoré oni chceli bozkať rozprávali tie najpravdivejšie príbehy o tom ako to v živote je a každý deň im vykladal horoskop, pretože bol astrológiou priam posadnutý.
Textil ho nudil. Veci tam len tak ticho viseli na vešiakoch alebo boli naskladané v regáloch. Košele, saká, nohavice, tričká, spodné prádlo a iné. Zákazníci chodili okolo ako mátohy a chalan bol poučený aby k nim hneď pribehol a hlavne im dobre poradil. Ušetrilo to paničkám robotu. Keď však rozpoznali v očiach skúsených, že niekto by mohol aj naozaj niečo kúpiť, hnali sa ako svine keď im nalejete do válova. Každý chcel mať na predaji svoj podiel. Ako obliecť figurínu bolo nanajvýš vtipné. Prsia ženy dali mu zabrať. Ramená, hruď či bruško muža ani veľmi nie. Košeľu zaraz navliekal ako profesionál. Inak to bola len nuda a tá strašidelná nuda a usadnudosť miestnych dám. Išlo mu to všetko na nervy. Radil im aby sa rozviedli alebo aby niečo podnikli so svojim životom. Všetky tvrdili že sú spokojné ale takmer všetky zároveň na mužov aj kydali. Znovu, nerozumel chlapec vtedy asi ničomu. Pre jeho neposednú povahu to bol teror. Elektro nebolo o nič iné. Vysvetliť vlastnosti výrobku. Nové technológie. Pani, pane. To sa len budete pozerať čo tento stroj dokáže a viete čo? Vyžmýka za vás takmer úplne sama. Trochu behá po kúpeľni ale inak je to fajný, vskutku fajný, výrobok. Nie ako vaša stará tatramatka! Táto práčka už perie sama, mladá pani, sama aj vysuší!!! Votrieť sa kupujúcemu do zadku aj za varnú kanvicu či sacky do vysávača bolo niečo čo sa vyžadovalo od úspešného predavača. Robili ste tak tržbu.
Mastný Jano sa už tešil na pravidelné výplaty. Chlapcom vyrátal že budú každý platiť po 3000 korún slovenských, ktoré budú hneď po výplate pokladať na chladničku a keby si to náhodou rozmysleli, tak že tam je brána. Matka bola mimo, ako vždy, zaneprázdnená bežným životom alebo salámou v hube. Svoje vlastné decká Jano neskôr rozmaznal ako to len išlo. Ako rástli, dostávali to najlepšie žrádlo a dvakrát za rok nové značkové tenisky. Skaza a odplata sa však iba chystala prísť. Karma je zdarma vážení a milí. Chalanisko sa zamestnal v miestnom grile na trhovisku ktorý, ako sa neskôr dozvedel, vlastnila rodina ktorá patrila medzi Svedkov Jehovových. Chlapec sa nikdy ničomu nebránil. Nebol vychovaný pod žiadnym konkrétnym vplyvom, čo mu v živote napomáhalo sa ľahko pohybovať a rozhodovať sa. Nemal teda predsudky a všetkému bol akoby otvorený. Nezáujem rodiny a takmer žiadna výchova mu v podstate dali slobodu. Nežil teda v žiadnom prednastavení ako tomu často v rodinách býva. Nekládli sa na neho očakávania aké náboženstvo si vyberie alebo čo bude v živote robiť. Jedinou podmienkou bolo že kým býva pod jednou strechou s Janom, bude musieť platiť.
Aby ste mohli o ľuďoch písať, musíte najprv ľudstvo nadovšetko milovať. Prídu vám vtedy takí fascinujúci. Rovnako ich však môžete aj nadovšetko nenávidieť. Výsledok bude rovnaký.
Svedok
Trhovisko stálo pár metrov od domu. Prísť tam na siedmu bola lahôdka. Práca v grile bola zaujímavá. Večnému hladošovi a nedojedenému mladíkovi vždy všetko rozváňalo ale disciplína ktorú majiteľka do istej miery vyžadovala zabránila tomu aby sa všetkého čoskoro objedol. Nikdy predtým v občerstvení nepracoval. Skoro ráno bolo treba vždy najprv pomôcť navariť. Predávali sa dve či tri desiatové polievky, grilované kurča, pečený bôčik či grilované koleno, cigánska pečienka aj ryba. Zákazníkmi boli väčšinou robotníci ale počas víkendu to boli všetci nakupujúci na miestnom trhovisku. Boli to také tie návaly kedy pani majiteľka, inšpirovaná víziou prichádzajúcej tržby, lietala okolo ako pomätená a vo svojej hystérií a strese kibicovala všetkých naokolo. To bol ale len život pracovný. Svedkovia boli ľudia ako každý iný. Mali svoje rodiny, mali svoje deti a mali svoje zamestnania. Mali každý aj svoje vlastné problémy. Čo ich držalo pokope bola ich zvláštna viera. Nanajvýš fascinujúce spoločenstvo vskutku. Niečo ako baptisti. Žiadna ťažoba hriechu ani dogmatické výklady, nezmyselné spovede, nekonečné odriekanie tých istých riadkov dokola a opakovanie úkonov ako v nejakom zlom filme ktorý nemá pointy a dokonca ani konca kraja. Žiadne bičovanie sa pre nejaký nezmyselný hriech. Žiadne vymyslené nebo alebo peklo a večné zatratenie. Mladý muž začal postupne chodiť do zboru kde sa spievalo veselo a čítalo sa z Biblie nahlas. Čítali sa rôzne príbehy zo života. Každý mohol čítať. Kto ako sa kedy cítil a kto ako chcel. Nedusil sa od kadidla. A nie. Nezvykol si naň ani počas toho ako miništroval. Prišlo mu to všetko vždy také spiatočnícke. Nechodil do pohrebnej atmosféry ponurých chladných priestorov kde díval sa naňho umorený, umučený a nakoniec popravený Ježiš na kríži. Áno, slávu mu vzdávali ale neochoreli z toho. Mali ho za človeka. Ale veď nie je každý z nás svätec? A nie je každý z nás mučeník? Bol to prorok. Katolícka cirkev sa pomýlila ale nikdy nebola ochotná vziať nič späť. Len preto aby tak dokonale mohla ovládať ľudí. Aby mohli všetkých presvedčiť že oni sa nemýlia. Biblia sa dá vyložiť na miliónkrát ale len raz normálne a triezvo. Metaforické vyjadrenia vtedajšieho chápania boli prekrútené a slová boli vyložené pre čohosi prospech. Pochopili sme už dnes váhu tejto knihy a je úžasná. Používať ju však ako zbraň či ovplývadlo je ničotné. Sú to len zápisky, krásne evanjeliá a diela prorokov. No ale, povedzme si úprimne, ktoré náboženstvo toto nerobí. Kto Bibliu nezneužíva? Veď hlásame predsa vždy len v mene Božom. Sväté písmo vraj. Áno, vždy len vo svojom vlastnom predstavení. No, ale predbiehame trochu a teda poďme naspäť k zboru. A nedívala sa tam naňho ani jeho utrápená matka. Navždy nepoškvrnená panna. Zázračne napustená a siedmimi bolesťami sužovaná. Mária bola iba dobrá matka a nič viac. Otehotnela normálne. Bol to obyčajný človek preboha živého! Kto toto nepochopil teraz je preňho už asi neskoro. V sále veľkej a v dome presvetlenom mladík spieval a modlil sa po svojom, pričom odriekal len svoje vlastné slová a radoval sa pritom priamo zo srdca. Nie, neboli tam biče any tyrania ani ten divný smútok a falošná pokora, ktorá hneď opustí nás ako vylezieme z kostola. Ďakoval Bohu za všetko a tešil sa v spoločnosti úprimných ľudí. Chodil do rôznych rodín, do ich príjemných bytov, kde sa študovala Biblia a kde sa veľa o všetkom zhováralo. Nakoniec zavítal aj do rodiny v jeho vlastnom paneláku, do ktorého sa narodil, kde sused raz postavil sa ich vlastnému otcovi, pretože chcel matku vyhodiť z balkóna na druhom. Podávala sa káva a chalan sa cítil tým všetkým taký naplnený. Taký šťastný. Necítil odsúdenie ani sa naň nikto nepozeral zhora. Vtedy pochopil už úplne prečo Svedok Jehovov nebál sa ničoho a vystúpil vtedy proti jeho agresívnemu otcovi. Študoval a počúval o tom všetkom a radoval sa spolu s týmito ľuďmi. Počúval o úžasnej sile a kráse Boha. O tom ako znenazdajky pozdvihne vás práve vtedy keď to najviac potrebujete. Počúval o tom ako stará sa o nás všetkých a počúval o láske ktorú má k ľuďom, a ako ich len nikdy neopustí. Najsilnejšie si muž pamätá jednu krásnu vetu ktorá vtedy zdala sa byť veľmi pravdivá. Kde zídu sa dvaja ktorý debatujú o Bohu tam príde aj tretí. A ten tretí je Boh. Bolo to voľné spoločenstvo plné pozitívnej energie a ľudí vskutku veriacich. Janovi bolo všetko jedno. Ten veril iba v dobrú tlačenku alebo svätú klobásu či výsostne dobre prerastený bôčik. To bol jeho otčenáš a zdravas tiež. Chlapec neskôr zlákal aj matku. Veľa ľudí navôkol vtedy volali svedkov že sú sektári, zabijú ťa keď odídeš a orgie majú tiež. Vždy o polnoci, keď zhasnú sa všetky svetlá. Bolo to všetko také smiešne. Chalan bol s nimi skoro dva roky. Chodil na zájazdy a dokonca mal byť nakoniec aj pokrstený. Mladík bol úplne v pohode. Jeho matka pookriala pri nich tiež. Títo ľudia boli takí pokrokoví. Veselí a pozitívni. Bola to radosť pohybovať sa medzi nimi. Bola to jedna fantastická tlupa. Mladík poslal oficiálny list rímskokatolíckej cirkvi aby ho navždy vyradili zo zoznamu pokrstených, zo zoznamu katolíkov. Poslal aj kópiu občianskeho a svoj podpis. Vraj že vystupuje. Odpoveď, samozrejme, nedostal. Znepáčila sa mu táto falošná stará prekliata viera ešte o to viac. Gigantický klan ktorý vládne cez hlúposť ľudí. Z moci “Božej” samozvaní diabli. Uzurpovať vieru a znásilňovať moc. Katolícka viera ale aj mnohé iné náboženstvá napáchali viac zla ako kedy spravili dobra. Vaše prekliate križiacke výpravy, vaša zasratá moc, a tiež vaše sväté pálenie čarodejníc. Všetky tie vaše náboženské vojny. Parom vás vzal! Pohani boli lepší od vás. Pohanský bohovia boli lepší. Namôjveru že hej!
Odvod na vojnu bol nanajvýš komický. Ženská mu na odvode chytala vajíčka a pýtala sa ho prečo je tam dolu oholený. Začínalo to byť vtedy populárne. Chalanisko klamal ako miestne noviny. Povedal že to muselo ísť dole, pretože mal akísi záhadný ekzém. Nakoniec sa ho opýtala či posilňuje, pretože sa jej zdalo že jeho telo je na ten vek také pevné a mocné. Povedal že má desať rokov odjazdené na koni, takže asi preto. Žmurkla naň a povedala “odvedený”. Chvalabohu odvod sa dial počas jeho náklonnosti k tomuto fantastickému náboženskému smeru, čiže odvedený nakoniec nebol. Asi aj preto že povinnému odvodu panoval posledný rok. Potom už odvádzať prestali. Bolo to zrušené. Povinnej vojenskej službe tak dal navždy zbohom tiež. Z náboženského presvedčenia, potvrdené pečiatkou jeho novej cirkvi, odmietol ísť na vojnu a vyžiadal si odrobiť dva roky cez vojenskú službu civilnú. Žiadosť bola schválená. To boli ale naozajstne sväté dva roky!!! Chlapec sa už tešil na prácu v nemocnici. Mladík však bol naďalej veľmi neposedný. Výklad Biblie bol vždy problematický. Bibliu písali proroci a kadejaký vnímavý ľudia ale ľudstvo si z nej spravilo knihu všetkých kníh. Každý po svojom. Nepáčila sa mu idea večného života vyvolených. Veril že každý z nás je vyvolený. A nepáčil sa mu ani nápad večného života vo fyzickom tele. Akosi sa mu nepozdával. Posledným klincom do rakvy, týždeň pred jeho pokrstením, bol príbeh matky a dieťaťa ktoré bolo po akejsi havárií a jeho matka zakázala nemocnici dať mu darovanú krv. Pretože výklad pomýlený káže že neprijmeš krv cudziu. Mladík, vtedy už viacnásobný darca krvi, sa trochu zháčil. Pochopil že náboženstvom dokážeme vymyť mozog, vieme ním zabíjať alebo prepísať hranice. Vieme ním dokonca ospravedlniť tie najkrutejšie činy. Vojna vraj môže byť požehnaná. Vtedy pochopil že vieru svoju si najradšej chce vybudovať sám. Potom prišla kniha. Akoby náhodou, i keď vieme že tie neexistujú. Volala sa Rozhovory s Bohom od Neal Donald Walsh. Priniesol ju kriminálnik, jeho strýko, mamin brat, ktorý sa u nich skrýval pred kriminálkou. Budeme o tom hovoriť neskôr. Mladík čoskoro pochopil že Boh nachádza sa všade. Nielen v náboženstvách svetských ale hlavne v tebe. Muž je smutný keď pozerá sa na Izrael a Irán. Vojna náboženstiev. Taliban, Hamas a Hizballáh. V mene Alaha. Teroristický štát. V moslimskom svete, kde žena má len druhoradé miesto. Palestína mala mať svoj vlastný štát. Jehovovi Svedkovia však nezakladali vojny ani netiahli na nikoho v mene Boha. A nemali ani nebezpečné kasty podľa ktorých by rozdeľovali ľudí. Možno preto že neboli náboženstvom až takým veľkým ako je rímskokatolícka cirkev. Hindu či Islam. Možno je to všetko vždy a iba o veľkosti. Akokoľvek, muž na nich spomína v dobrom. Svedkovia nevyšli nikdy zo spovednice a hneď potom nedobili svoje ženy, ktoré keď potom prídu k farárovi, on im povie odpúšťajte žena, pamätajte na svoj sľub, že v dobrom aj zlom. Samozrejme, nie všetci sú takí ale veľa katolíkov sú svätuškári a tvária sa na veľa pritom sú zlí ako taký čert. Je to potom také smiešne ak taký nazve sa pravým kresťanom. Väčšina náboženstiev má ženy za nič. Už ste videli ženu farárku ? Alebo konečne že by žena mohla byť aj Pápežom? Náboženstvá a cirkvi sú najväčšie zlo ale ovečky ich potrebujú. To je známa vec. Každého však vlastná a individuálna viera je riešením všetkého. Ale potom, kde by sme sa všetci stretávali? Niekde na pol ceste? Nie každý si však dokáže alebo chce svoju vlastnú vieru vytvoriť. Veľa z nás sa jednoducho k niečomu len pridá. Žiadne náboženstvo je preto najlepšie náboženstvo. A vlastná viera, vedomie duše či svedomie jedného človeka je tá najpravdivejšia viera. Žiadne náboženstvá ktoré ovládajú politiku nemôžu byť predsa dobré. Starosvetské zmýšľanie je priateľom aj nepriateľom úbohého človeka a všetky tie tradície či úcta tak dobre pod hriechom poskrývané, mali by sme mať odvahu to všetko raz a navždy opustiť. Vybudovať sami seba. Ty si svoje vlastne náboženstvo a ty si moja viera. To nie ty veríš v mňa ale ja verím v teba.
Prvé pravidelne výplaty z grilu ho veľmi tešili. Mohol si kadečo kúpiť. Veci dovtedy nevídané. Napríklad aj nový mobil či svoje prvé značkové tenisky. Svedkovia mu radili aby bol skromný. Boli to dobré rady. Nepresahovali však úroveň rodiny. Chalanisko bol vždy rodinou sužovaný. Možno tak trochu aj dobrovoľne. Nevyberiete si predsa v akej rodine sa narodíte. Ale možno aj áno. Ktovie ako to všetko funguje. Je to vraj často aj duševný zámer. Duša si pred narodením karmicky vyberá čo možno najlepšie nastavenie a prostredie aby sa tak očistila z predchádzajúcich životov alebo nejakým spôsobom teda napredovala na svojej úplnej ceste k Bohu. Minulé životy sú ale zábavná vecička. Od veľkého tresku, respektíve od času kedy na matku zem položil nohu prvý človek, ich môžete mať vraj za sebou už aj šesťsto a viac. Duša na počiatku oživovala našich opičích predkov čo zapríčinilo že sa z nás postupne stali ľudia. Je dôležité poznamenať že v človeka vyvinuli sme sa len na základe toho že sme zveri dali dušu. Vďaka tomu začal po zemi postupne chodiť naozajstný človek. Boli by to inak naozaj len chodiace zvery. Len tupá kopa mäsa a kostí. Zvieratá oživuje len základné fluidum, takzvaná božská para-ale nie je to ľudská duša. Ľudská duša má úplne iný základ a podstatu. Je to priamo kúsok Boha. No teda ale ako pracuje toto fluidum. Majú ho zvery. Mali by sme len taký ten základný inštinkt. Ako prežiť a ako sa rozmnožovať. Zopár emócií ako je spolupatričnosť, rodina či láska dokonca dominuje istým živočíšnym druhom ale stále, nie je to človek. Dostatočne vtipne, niekedy to tak vôbec nevyzerá, správame sa často horšie ako opice. Nuž, ale teda z opice vyvinul sa postupne človek. Zrejme sa naďalej vyvíjame lebo je tu ten večný boj existencie z pozície tela a duše. Niektoré teritoriálne opice sa dnes dokonca vyhrážajú akýmsi červeným tlačítkom. Ak však potlačíme naše fyzické gény a sústredíme sa viac na dušu, malo by to vraj celkom dobre fungovať. No ale poďme naspäť k rôznym životom. Môžete sa dokonca narodiť do skvelých podmienok, byť boháč, vplyvný človek a podobne. Môžete prežiť skvelý život plný lásky a všetkých tých dobrých vecí, a to iba preto že ste v predchádzajúcom živote nejako trpeli. Môžete sa narodiť ako fyzicky či mentálne postihnutý človek a prežiť tak všetko to utrpenie alebo aj lásku a potom váš ďalší život môže byť že sa narodíte ako slávny a bohatý človek ktorý prejde životom pohodlným a krásnym ako len keď sa šmyknete dolu úžasnou šmýkačkou. Úplný dôvod a zámer je nám často však neznámy, pretože aj takýto človek, s dobrým či zlým životom tu má na zemi vždy nejakú tu svoju úlohu. Aby tak veci zapadli do úplného plánu stávate sa často kúskom puzzle a ste tu často pre tých ostatných alebo len jednoducho pre všetky tie dané perfektné situácie ktoré potom vytvárajú ten celkový dokonalý obraz. Zákon je že si svoje životy nepamätáte pretože by to zmarilo účel. Prezerať si ich môžete len tam hore. Celková cesta duše, jej jediný cieľ, však je pripojiť sa naspäť k zdroju. Splynúť s väčším celkom. Je to často až vtedy keď Boh vydýchne. A naše príbehy nebudú nikdy hovoriť ani o ničom inom ako o tom že je to tak.
Akokoľvek, späť na zem, rodina náhle potrebovala nový boiler. Mladík bol nahovorený na pôžičku, ktorú mu len na veľké prosby rodičia neskôr splatili. Napriek tomu že mu bolo sprvu sľúbené že splátky pôjdu z jeho nájmu, mu banka neskôr vypisovala, že sa omeškal a listy na jeho meno, pripadali mu také vážne a také prekvapivé. On a dlžník? Služba v nemocnici bola oslobodením. Predstavte si, ponúkli mu ubytovanie hneď vedľa nemocnice.
Kvety mi nos kým som živý nie až potom na hrob. Maj ma v duši život milý a nie mramoru plameň zrob.
Vojak
Čoskoro si už popri vinohradoch smerom k nemocnici vykračuje mladý muž. Je plný entuziazmu no zároveň, tak trochu prirodzene, aj plný obáv, že čo ho asi čaká. V rukách drží rozhodnutie o civilnej službe ktorú bude vykonávať v psychiatrickej nemocnici Philipa Pinela. Musí dnes na riaditeľstve podpísať akési papiere a v pondelok ráno ho teda očakávajú už na oddelení. Ako si tak ďalej razil cestu cez krásnu alej a vo vlhkej dlani stískal zrolovaný papier, rozmýšľal o tom aké by to bolo zažiť naozajstné kasárne. Ozajstný vojenský výcvik, o ktorom Jano často hovoril že bol drsný. Chválil sa tým ako sa vraj vojna s nikým nemazná a ako z chlapca spraví muža. Nebolo isté či z neho spraví aj človeka alebo či je muž mužom a človekom iba ak sa naučí strieľať na ľudí a pochodovať ako idiot. Drhnúť podlahu desať krát za deň a potom znova a dookola, či čistiť vojenskú obuv kým z nej dobre že nezlezie farba. To už ti dá len dobrý mentálny základ do života. Vychová to zdravého muža, zdravého človeka zaiste. Pošle do sveta a na život pripraví poriadneho človeka. Konečne potom možno aj hodného tejto spoločnosti. Kto nebol na vojne akoby ani nebol mužom. Veci musia byť poukladané v úhľadných komínkoch, inak ti to vraj nadriadený aj päťkrát zo skrine vyhodí a ešte dostaneš aj voľáky prísny trest. To isté skúšal Jano na chlapcoch odkedy sa jeho sedliacky rozmaznaný zadok objavil v byte. Vojak na Šumave. To ťa vraj naučí. Tvrdá a prísna ruka. Zaslúžené a tvrdé tresty. Disciplína a poriadok predsa musia byť. Veď ťa ja zlomím neboj sa ty nič! Tú tvoju vzpurnú, vzdorovitú povahu. Načisto ju poviažem a taký budeš ako baránok. Istoiste aj veľakrát rozmýšľal zavrieť malých nezbedníkov v slipoch na balkóne. Nechceme mu krivdiť ale spomínal niečo ako: Veď mráz by z teba to zlo vypudil. Skrotol by si po chvíľke. Prežíval by tyran istoiste potešenie a vo svojej vlastnej škaredosti ukájal by sa ako diabol keď vidí že tečie krv. Sledoval by, nakúkal cez záclonu, či sa už detičky od zimy trasú a či sú už konečne dostatočne kľudné. Jediné čo by ho asi zastavilo by bolo že by si to všimli susedia. A matka by sa zrejme tiež už vtedy zdvihla od klobásy. Zakročila by proti nemu istoiste, hneď potom ako by dožula svoje posledné sústo. Bolo dobre nebývať na opustenej usadlosti alebo kdesi na dedine kde si tyran môže robiť čo sa mu zachce. Koľko detí po svete ale takto býva. V tieni úplného ticha, v tmavých zákutiach zeme, sú bez povšimnutia týrané.
Ale Boh vždy pošle svojho anjela. A ten svojím svetlom tyrana oslepí. Temnotu pretne a čiernotu rozpustí. Svoje krídla rozprestrie a bolesť rán naraz pominie sa. Plášťom si chúďa privinie a už mu nikto neublíži. A potom príde po tyrana aj kňažná smrti a život mu zoberie. A tyran sa bude na seba zhora dívať a bude ľutovať svoje škaredé činy. Bude trpieť pretože už teraz všetko vie, teraz všetko chápe, keď už je bez tela a jeho chýb. Telo má vady áno. Niet tela bez chýb a niet povahy či osobnosti ktorá by nemusela na zemi sama so sebou bojovať. Ale ak si na zemi sám nad sebou nevyhral budeš sa tam hore od utrpenia a viny skrúcať a budeš prosíkať o znovuzrodenie do ťažkého sveta a krutých chvíľ. Želať si budeš veci napraviť. A nenájdeš pokoja kým znovu sa nezrodíš. Lebo túžba tvojej duše je všetko napraviť. A kým nesie si vinu tak nemôže lietať a kým nesie si vinu tak nemôže k Bohu.
Je hrozné ak sa deťom ubližuje. Bolesť čo i len pomyslieť pri skutočnosti že tieto veci sa naozaj dejú. Rodičia si asi často pripadajú ako krotiteľ zveri. Dozaista. Chceli sme ich vôbec? Alebo sa nám iba prihodili? A či kázal nám to systém, kázal nám to svet? Kázali nám to svetské tradície ? A keď už ich máš tak sa o ne aspoň poriadne staraj ! Deti sú živé, neposlušné. Majú každé svoju povahu. Každý svoju individuálnu osobnosť. Láska však robí divy. Je to cukor a je to bič. Vo všetkom musí byť taká tá správna rovnováha. Ale taký tyran? Tyran dokáže narobiť hodný kus škody. Bohapusto si vynucoval poslušnosť u cudzích detí. Tyran ten často len ubije intelekt, ubije talent a ubije osobnosť. A často tak aj premení sny o zelenej lúke na jedno mokré a hlboké bahno. A chce to potom poriadne divoké zviera u ktorého sa mu to nepodarí. Veď ani len ten skrotený kôň už nie je taký veselý ako býval. Toleruje novú záťaž, na poslušnosť vynútenú zvyká si pomaly ale isto, a stáva sa z neho živá mŕtvola. Ale potom sú takí ktorých sa bojí aj ten najskúsenejší jazdec. Akceptovali nové podmienky ale oprú vás o stenu keď to budete najmenej čakať alebo vás vyhodia zo sedla v momente keď si ním budete najviac istý. Skúsili už mnohí skrotiť aj leva. Veselo sa pár krotiteľov po celé tie roky ukazovali vo veľkolepej show. Veľkým bičom zaháňal leva a vo vzduchu bolestivo ozýval sa známy štipľavý pleskot. Škeril sa krotiteľ hrdo do kamery a v hľadisku sa jasalo. Nútil ho chudáka skákať z kocky na kocku a dokonca ho vedel prinútiť na povel aj revať. No potom, jedného dňa, jednému z nich v priamom prenose lev odhryzol hlavu. To isté sa stalo s kosatkami v zajatí. Utopili alebo polámali obľúbených cvičiteľov akoby ich ani nikdy nepoznali. Zver sa totiž skrotiť nedá. Umlčať ju možno násilím, to áno. Uväzniť ich možno. Nikdy nie však príliš na dlho. A verte či nie, človek nie je tvor iný ako tá zver. A tak i decká často vyrastú v ľudí ktorí sú potom emocionálne okresaný, zatvrdnutý a pravým viečkom im trase, akoby na pamiatku krotiteľských zážitkov kedysi jednej šťastnej a voľnej zvery. Niektorí potom pichajú a bodajú, znásilňujú a vraždia. A potom sú tí rezignovaní. Stratili svoju prirodzenú divokosť. Boli skroteni spoločnosťou. Sú apatickí. Tichí a odovzdaní. Chodia každý deň do práce, ktorú nenávidia. Nenávidia ľudí a nenávidia seba. Zakladajú si rodiny a robia si deti. Všetko akosi automaticky. Ako taky naprogramovaný robot. Spomínajú aký len mohli byť keby ich rodičia neboli ubili. Keby ich spoločnosť nebola prinútila sa prispôsobiť. Rozjímajú nad tým všetkým čím možno mohli byť, ak by mali tú správnu podporu u rodičov. Alebo keby len o pár rokov dlhšie ostali slobodní. Napríklad si predstavujú ako hrajú na piano, koncertná sála je plná ľudí, alebo im práve tlieskajú a rozhodca im dáva plný počet bodov na medzinárodnej súťaži v gymnastike. Ale ten niekdajší oheň stále tam niekde dole horí. Energia nespútaná bubloce pod povrchom a čaká na veľké finále. Ale možno sa jedného dňa načisto vytratí a už sa nikdy neukáže. Na Šumave to vraj bolo drsné. Museli sa brodiť celé hodiny po krk zapadnutý v snehu. Bla, bla, bla ujo Janko. Bola to vraj stará dobrá škola. Nevyzeralo to že by ti nejako pomohla na ceste stať sa lepším človekom. – pomyslel si mladík a pokračoval vo svojej ceste. Jano aj starší brat ho často strašili kasárenskou šikanou, bol teda aj celkom rád že sa tomu takto vyhne. Vykračoval zelenou alejou, vdychoval čerstvý vzduch a rozhliadal sa po okolitých lesoch, ktorých listy sa začali pomaličky farbiť do červenkasta a do zlatista. Tešil sa ako si dnes poobede zajazdí. Zoberie Marla zase na Cukrmandel. Ojazdí ho tam na tej malej lúčke. Je na to ako stvorená. Krásne miesto. Ako z rozprávky. Plemenný Holsteiner je teraz plný energie. Zlý je ako také čertisko. Nebezpečný tiež. Potrebujeme aby sa poriadne ponamáhal a spotil. Veď ho potom už prejdú tie žarty. To nové sedlo čo Rado kúpil je také fajn. Odkiaľ na to všetko berie, zlodejisko jedno, zas má nové auto. A ja sa takto musím peši na podpis do nemocnice terigať. Ale je tu krásne. Ach, milujem jeseň.
Keď mladík konečne dorazil k bránam nemocnice si najprv poobzeral budovu detského oddelenia. Sebatyranicky dokonca aj vyhľadá okno svojej izby. Je nostalgický, vracia sa vždy rád na rovnaké miesta, rád si jatri rany a v sebaľútosti sa občas ukája. Obcas len proste spomína. Ma rad vracať sa naspäť. Tentokrát sa sem však nevrátil tak celkom dobrovoľne. Má tu službu. Niekedy na staré miesta zájde len preto aby si pripomenul určite chvíle. Dobré či tie zlé, ktoré tak bravúrne prekonal. Zdolal ťažké prekážky. Ma to potom za úspech. Hm, okno už je plastové. Budova sa takmer vôbec nezmenila. Len je akási vybielená a veľká tabuľa hovorí že je to teraz budova pre liečbu závislostí. Detské asi presunuli niekam inam. Keď vojde do veľkej návštevnej haly, začína sa už cítiť takmer ako doma. Veľká Erika sa cez výdajné okienko nemocničného bufetu zasa háda s pacientom.
“Dobre som vám vydala. Všetci vás už poznajú. Chodíte sem každý deň a vymýšľate si že sme vám zle vydali. Kde máte doprovod. Kde máte sestru?” – rozčuľovala sa, zafarbená celá do bordova, ako zvyčajne keď jej stúpol tlak.
“Zlodeji ste. Zlodejka si. Rátať nevieš a vyzeráš ako obor. Zavolaj mi vedúcu. Ja sa s obrom baviť nebudem. Ty si obor a klameš ako ruské noviny. Zlodejka si. Zlodejka!!!” – penil pacient vo svojom vlastnom rozpoložení, na oko neborák a sluha svojej vlastnej chorej mysle, ako tam tak stál v nemocničnom župane. Dobre on vedel čo robí. Darmo sa skryť chcel za to že on je vlastne chorý.
“Neurážajte ma a netykajte mi! To si vyprosím od vás! Vedúca tu neni. Nahlásim vás na oddelenie. Tu máte bločik. Kúpili ste si jednu horalku. To je šesť päťdesiat a dali ste mi dvadsať korún, tu ju stále mám položenú, lebo vás už poznám. A teraz! Koľko som vám vydala??? Čo máte v dlani? Čo máte v dlani sa vás pýtam! Neotáčajte hlavu. Kam utekáte? Čo už máte na ponáhlo! Nahlásim vás na oddelenie.” – kričala za ním keď tu zrazu ďalší zákazník bol učeň.
“Ahoj Erika. Ďalší chronický sťažovateľ a klamár? Stále si tu? Ako to ide? Ako sa má Vastuchová? Stále vás prenasleduje?” – vychŕlil na ňu a schuti sa zasmial.
“Čauko. Kde sa tu berieš? Toto je nový. Ohovára nás po celom areáli. Vraj zle vydávame a predávame pokazené šaláty. Keby si len vedel ako ich ja nenávidím. Všetkých týchto bláznov tu. Dobrý majú rozum, neboj sa ty nič. Všetko to len hrajú a ja sa tu musím s nimi rozčuľovať. A nemôžeš im nič povedať lebo hneď si zlá.” – posťažovala sa mu a bordová farba z jej tváre sa pomaly začala vytrácať.
“Vastuchová to predala. Máme novú majiteľku. Veci sa teraz majú oveľa lepšie.” – pochválila sa a zahryzla do veľkej šunkovo syrovej bagety ktorú mala odloženú na boku, hneď vedľa pokladni.
“Ani najesť sa nemám kedy ale…” – kúsok šunky jej ostal visieť na pere a tak sa odmlčala a pomocou ľavého ukazováka ho napchala dnu. “… je tu oveľa väčší poriadok. Nová vedúca sa o všetko lepšie stará. Aj plat mám väčší a nepíšem si čo zjem. Som spokojná. A ty sa pochval. Čo tu vlastne robíš? Volako si zmužnel. A čo tie dlhé vlasy. Nezavadzajú ti?” – opýtala sa ho a ďalej spokojne pokračovala v hltavom sústredí sa na každý hryz.
Mladý muž bol skutočne mierne exotického až bohémsky erotického zjavu, i keď si to vôbec neuvedomoval. Nádherná a čistá pleť, trochu snedá. Ženské črty tvare ale s dôrazom muža. Plné pery a prenádherne vykrojené hnedé oči. Rovný a úzky nos. Vlasy husté a tmavé ako ebenové drevo siahali mu pomaly až po pás. Neposedné pramene si pri rozhovore strkal za uši ale nepomáhalo to a nezbedné vlny vyskakovali dopredu ako keď sa vyvalí morská vlna na pláž. Nebol kučeravý. Jeho vlasy sa miestami prirodzene vlnili do úžasných záhybov takže nepôsobili nikdy nudne hladko, alebo že by vyzerali ako vylisované. Vyzerali ako veľmi jemne natočené. Bola to skutočne radosť pozerať sa na tohto chlapca. Jeho telo bolo tak akurát. Driečny. Ploché brucho na ktorom sa rysovali jemné obrysy brušných svalov. Peknej stavby, nie priveľmi hrubej alebo veľkej, pekne tvarovaný hrudník, proporcionálne zahojený a pomerne vysoký chlapec, asi tak do sto osemdesiat. Jeho nohy boli samozrejme mužské ale pripomínali skôr nohy modelky. Boli dlhé a pekne tvarované s primeranými lýtkami a výrazným stehenným svalom. Zadok mal pevný a krásne vinutý. Polky mu vyčnievali ako jablko a vrchná časť tela, vrátane ramien, pôsobila mužne. Dalo by sa povedať že mal atletickú postavu. Neskôr to aj skúšal v modelingu. To sa ešte len nasmejete…
“Nooo, budem tu pracovať. Idem na riaditeľstvo. Podpísať zmluvu na dva roky civilnej služby. Vieš…” – odmlčal sa a potom odvážne pokračoval. “.. namiesto normálnej vojny.” – usmial sa na ňu a už ďalej nič nevysvetľoval. S Erikou spolu rok pracovali. Istotne si za ten čas všimla jeho jemnosť a netypicky veselú, až dievčensky pojašenú, osobnosť. Erika bola bystrá, akokoľvek to na pohľad vyzeralo že nie, ale aj tak naďalej dobiedzala. V tomto obrovskom a hrubom tele skrývala sa totiž jemná a inteligentná žena. Dievča ktoré tiež netúžilo po inom než po obyčajnej láske. Mala však komplexy a so svojím telom sa naučila žiť a rovnako navždy tak odmietla možnosť že si raz niekoho nájde. Chcela mládenca len trochu ponaťahovať.
“A čo sa ti nechcelo ísť za vojaka?” – zaškerila sa a potom si natlačila posledný kúsok bagety do úst.
“Nooo, vieš, moje náboženské presvedčenie, vlastne, nie. Jaaaa, som pacifista. Chápeš?”
“Paci čo?” – zadívala sa naňho začudovane a ako jej išiel vysvetľovať čo to vlastne znamená sa pri nej zrazu zjavila jej vedúca. Doniesla jej akýsi cenník a krabicu plnú zákuskov.
“Čauko Katka. Toto bol náš učeň. Vyzná sa do horoskopov. Ty máš tuším rada tieto veci. Opýtaj sa ho čo si v znamení, že či uhádne. Teraz by si sa nám tu zišiel. Hlavne počas návštev je tu kopa roboty. Vyše pol roka nám už nikoho neposlali. Katka, hovorila si už so školou?” – vyhlásila múdro, akoby jej patril celý podnik.
“Teší ma. Tak čo myslíš, aké som znamenie?” – opýtala sa ho nová vedúca tak trochu s posmechom. Nad vykaním vôbec nepremýšľala. Bolo to mladé dievča. Maximálne dvadsaťpäť rokov. Trochu drzá ale pritom veselá, takže vám to nevadilo. Nevedno či mal chalanisko vtedy len šťastie alebo mal skutočne znamenia tak dobre načítané, ale jej správanie, celková mimika tváre a energia mu pripomínala niekoho koho predtým poznal zo školy. To dievča bolo strelec a táto mladá vedúca gestikulovala a rozprávala takmer úplne rovnako ako ona. Bola aj rovnako energická a tak trochu namyslená s takým tým sebavedomím výrazom tváre.
“Nooo, týýýý, týýý budéééš. Hm, počkaj chvíľu. Ty budeš. Strelec?” – vyhŕkol po chvíli.
Nastalo úplne ticho a chvíľu sprevádzal šok. Erika si medzitým stihla olízať všetky prsty, potom čo vyložila všetky zákusky do vitríny.
“Ako to preboha vieš?” – pýtala sa zaskočená mladá vedúca.
“Hovorila som ti že je to astrológ. Všetkým nám tu vyveštil. Najviac veštil vedúcej. Mne sa ale nič z toho nesplnilo.” – prehodila Erika unavene a s laskonkou v ruke odšuchtala sa do skladu.
“Tak ja už pôjdem. Nech sa vám tu darí. Pozdravte Eriku.” – rozlúčil sa a vydal sa hore schodmi do kancelárií nemocnice.
V kancelárii ho privítala len sekretárka. Jedna z obáv ktorá ho po celý čas tak trochu mučila bola tá že si ho nájdu v registri bývalých pacientov a vlastne na tom základe, na základe lekárskych záznamov, ho vlastne ani nezoberú. Istoiste si viedli záznamy o tom ako udrel svojho hluchonemého milenca a rovnako tak uvidia že je to vlastne chlapec s údajnými poruchami správania, chlapec hyperaktívny a neposedný, a teda nie je to človek vhodný pre túto službu. Našťastie sa nič také nestalo. Neexistoval proces ktorý by dokázal odhaliť bývalého pacienta. Istoiste by ho tam našli keby si zobrali jeho meno, priezvisko a dátum narodenia, ale takýto proces vstupnej kontroly budúcich zamestnancov jednoducho nemali zavedený. Všetko existovalo len v kartotékach. Papierové záznamy ostali pochované niekde tam v tých veľkých kovových skriniach či šuflíkoch. Počítače sa na elektronické záznamy ešte vtedy nevyužívali. Elektronická archivácia záznamov neexistovala tiež. Počítače slúžili len na písanie a tlačenie lekárskych zápisov, ktoré sa potom ručne zakladali do chorobopisu. Teda možno tam už kdesi aj existoval elektronický register všetkých pacientov, ale našťastie takéto kontroly nemocnica nemala v procesoch zavedené. Zmluva bola podpísaná a sekretárka vyzerala že bola veľmi rada vidieť takéhoto obetavého mládenca. Celý čas sa naňho usmievala a bola veľmi prívetivá a milá. Podala mu kľúče od jednoizbového bytu v budove kde bývajú lekári aj zdravotné sestry. Je to tamtá dvojposchodová budova hneď cez cestu ako vyjdete von z areálu. Hneď potom vysvetlila že rovnako tak ženské ako aj mužské návštevy sú zakázané. Rovnako je zakázaná hlasná hudba a fajčenie v izbe. Viac mu vraj povie a všetko vysvetlí pani domovníčka, ktorá budovu spravuje a dáva na všetko a na každého pozor. Za ubytovanie sa neplatí. Potom mu ešte oznámila že obedy sú zabezpečené a rovnako mu prináleží mesačná odmena vo forme proviantu, a vraj hneď ako nastúpi si ju má ísť do skladu potravín aj prevziať. Nakoniec mu zaželala veľa šťastia a dokonca mu poradila, že ak ho bude práca baviť, má si spraviť zdravotnícke minimum a môže u nich ostať pracovať. Zaradili ho na oddelenie gerontopsychiatrie. Mladík nevedel čo to je a tak sa opýtal. No budete pracovať so starými ľuďmi. Druhý rok ale budete rotovať na oddelenie ženské a potom spoznáte oddelenie mužské a detské. Na závislosti opatrovateľov neposielame. Viete, pašovali sa tam veci. Psychosomatické zas opatrovateľov nepotrebuje. Tak nech sa darí mladý muž. Čakáme vás v pondelok.
Mladík bol nadšený. Ubytovanie, jedlo a ešte aj mesačný proviant vo forme potravín. Čo viac si želať. Bol tam ešte aj tento prísľub iného remesla ako len robiť to v ktoré sa vyučil a ktoré ho predurčovalo na istý spôsob pracovného života. Medzitým už dávno stihol zabudnúť na sny o tom ako raz bude veľký vedúci supermarketu a zrazu mal akýsi nový pocit slobody a rozvíjajúceho sa mladého života ktorý ponúkal čosi iné, čosi čerstvé a nové, čosi dosiaľ nepoznané. A je to potom tak že nám to všetko pripadá také vzrušujúce. Niečo ako dobrodružstvo. Jasal si on v sebe takto a tešil sa z jeho nadchádzajúcich dní a ako tak prechádzal cestou naspäť dolu po aleji, všimol si že prešiel okolo nízkej dvojposchodovej budovy. Lemovala ju pekná predzáhradka kde rástli, nateraz už odkvitnuté, ruže a bolo vidieť typické jesenné kvety. Rozchodník tu a šternbergie tam. Kúsok ďalej astry a chryzantémy. Niekto sa tu o to stará. Určite tá domovníčka. Všade okolo budovy boli trávnaté zelené plochy ktoré robili miesto ešte krajším. Navôkol sa ponad nemocnicu a ďalej smerom k mestu tiahli lesy Malých Karpát a na druhý smer, kam oko dovidelo, boli lúky a za nimi pokračovali ďalšie hory cez ktoré vynutá cesta vedie až tam hore na Pezinskú Babu. Hoci poznal tieto miesta veľmi dobre, mal ich všetky na konskom chrbte prejazdené, znovu raz mu to prišlo všetko také čarovné až neuveriteľné. Ako tam tak stál a prehadzoval v dlani svoje nové kľúče, napadlo ho že ide skontrolovať tento jeho nový príbytok. No ale dni sa už skracujú a on musí ešte ojazdiť tri kone. A šero s Marlom v lese môže byť poriadne nebezpečné. Ach, čo tam po tom! Marlo predsa počká. Koniec koncov, môže ho ojazdiť aj neskôr v krytej hale. No teda, tak tu budem teraz bývať? – povedal si a vykročil smerom k vchodu.
