Vráť láske čas, keď málo vie,
vráť, nech aj jeseň májom je.
Vráť, nepočítaj týždne strát,
vráť, zajtrajšok jej vráť!
Marika Gombitová
Ošetrovateľ (časť tretia)
Vizita
O deviatej už museli všetci sedieť dobreženie vzpriamene ako žiačikovia v škole za lavicou. Niektorí žiaci sa síce opierali jeden o druhého a zopár ich bolo treba poklepať po ramene a zobudiť ale celkovo to bol celkom slušný pohľad na túto triedu. Čakalo sa totiž na vizitu. Dusná atmosféra sa dala krájať a dokonca i tí najviac mimo vedeli že sa niečo deje. Pani Marta, zdalo sa, že si dokonca masíruje hrdlo. Robila tiež akúsi tvárovú gymnastiku. Potom sa zvedavo naklonila a komicky poškulovala po priestore akoby sa dívala na nejaké publikum. Neskôr si dokonca párkrát zahrabla do vlasov, akoby sa chcela uistiť že vyzerá dobre. Zrejme jej napätá atmosféra pripomenula časy pred vystúpením. Alzheimer. Pokročilá fáza. Mimochodom, skutočná vysokoškolská profesorka vážnej hudby a operného spevu, ktorá aj často pre všetkých nôtila rôzne árie, a to bez ohľadu na to či chce niekto pozerať televízor a či sa to niekomu páči alebo nepáči. Každý si tam išiel to svoje. Každý akoby žil vo svojom vlastnom svete. Niekedy boli tam, všetci spolu, a niekedy zase každý vo svojej hlave. Bola to groteska. Mohli ste zastihnúť JUDr. Sedláka na odchode do kancelárie no zároveň ste od chrbta počuli babku kričať a nariekať že ona nemá nohy. Keď ju chalan presviedčal že nohy má, pretože ich na vlastné oči videl, povedala že to sú drevené. Že to vraj nie sú jej nohy. Ďalšia starká k vám naťahuje dlaň a ukazuje vám v ruke akési žlté káčatko, ktoré tam však nie je. Ale pani profesorka Marta. Bolo to, bez srandy, fascinujúce ju sledovať. Keď spievala, išlo jej to stále tak dobre ako za mlada. Bola to útla pani nízkeho vzrastu s vlasmi vyčesanými dohora. Vskutku sa nedalo poprieť že kedysi patrila do akejsi elity pretože mala vyberané správanie a spôsoby, ktoré si stále akoby uchovala. Boli jej neoddeliteľnou súčasťou. Hovorila dokonca po anglicky, nemecky a taliansky. Chlapec sa s ňou veľmi veľa rozprával. Už vtedy mal rád vážnu hudbu a vlastne akúkoľvek dobrú hudbu. Bol zvedavý kde všade bola, ako sa naučila toľko jazykov a aký život prežila. Táto dáma ho veľmi fascinovala. Jej životná cesta a skúsenosti boli jednoducho príliš úžasné a fascinujúce na to aby ich mohol ignorovať a jednoducho ju vidieť len ako geronto pacienta. Nosil jej čaj, pekne pri nej sedel a dobiedzal do rozhovoru. Pani profesorke sa to páčilo. Páčilo sa jej mať znovu akoby žiaka, ktorý ju obdivoval a rovnako mal aj celú kopu hlúpych otázok. Bolo preto smutné sledovať jej pomerne rýchly rozklad osobnosti a celkový úpadok intelektu. Bolo smutné vidieť to ako sa uprostred príbehu celá vypla. Ako keď vypnete svetlo. Tma. Stratila reč a ostala pozerať do prázdna, úplne stratila niť a neskôr bola celá v pomykove. Bolo to akoby jej niekto zrazu nabúral do hlavy a roztrieštil všetky jej myšlienky na maličké kúsky puzzle, ktoré chudera musela postupne znovu hľadať a skladať dokopy, aby tak vznikol celý obraz, aby sa tak opäť dostala tam kde bola, naspäť k príbehu. Bolo to ako hľadať cestu s lampášom v ruke. Všade je temno a vy sa snažíte niečoho chytiť, nájsť chodník po ktorom ste išli ale nejako ste zišli z cesty do čierneho poľa, ktoré je plné hlbokej a mäkkej čerstvo pooranej zeme v ktorej ste zaborený až po kotníky. Zrazu nevedela kde je a čo sa s ňou robí. Bola vystrašená a niekam sa ponáhľala. Zmocňovala sa jej panika a potom zahrala úlohu takzvaná staropamäť, fenomén u všetkých stareckých demencií alebo aj Alzheimera. Hoci si nepamätáte čo sa stalo pred minútou alebo sa v sekunde strácate v prúde myšlienok, vynárate sa zrazu na miestach ktoré ste raz poznali, pri situáciách a zážitkoch ktoré ste raz prežili. Je to vaše jediné miesto istoty v tomto hlbokom mori súčasných myšlienok ktorých prúd nedokážete udržať. Nie je to však jednoduché, pretože staropamäť tvorí nespočetné množstvo väčších či menších ostrovčekov pri ktorých sa vynárate ale potom sa znovu strácate v hlbinách a vynárate sa pri inom a ďalšom. Inej spomienke či inom zážitku. Najviac ukotvené sú tie ktoré znamenali v živote pre vás veľa alebo sú teda intenzívne preto lebo ste ich vtedy hlboko prežívali. Orientácia v momentálnom čase a priestore je rozdrvená na prach ale vaše spomienky sú živé, a môžu byť rovnako tak pozitívne ako aj negatívne. Najprv hovorila niečo o nejakom dôležitom stretnutí, postavila sa a chcela niekam odísť, vzápätí však zabudla kam. Niekedy to bol len slovný šalát, každá veta vyslovená s istým časovým odstupom. Je to keď sa vynárate a ponárate medzi ostrovčekmi. Profesorka Marta sa vrátila alebo teda vynorila pravdepodobne do jedného dňa kedy prežívala hektické ráno. Tento ostrovček musel byť kedysi nejakým veľkým dňom. Zrejme to bol veľký deň pred vystúpením. Dalo sa zachytiť len niečo ako: Ja už musím… Neskoro… Tašku! Kde je moja taška? (panikári, bojí sa že ju stratila, alebo že jej ju ukradli). Odmlčí sa a pozerá nemo na svojho ošetrovateľa. Chvíľu sa topí v hlbokom mori. V bezvedomej temnote. Potom ide ďalej: Vlasy. Nemám spravené vlasy. Ja takto nemôžem ísť. Prídem neskoro. Petrík. Kde je Petrík? (chodí dookola a hľadá syna). Predstavenie. Dnes máme to veľké predstavenie. O chvíľu sa už rozčuľuje na matku ktorá tam v to ráno mohla ale aj nemusela byť pretože myšlienkové halucinácie sú často ako jeden bláznivý sen v ktorom sa miešajú veci: Mama! Nechaj to tam, ja to urobím. Nechytaj sa mi vecí. Mama! Odíď, ja to zvládnem. Nechajte ma už všetci na pokoji!!! – skríkne. A potom naspäť k taške: Tašku. Kde mám tašku? Mala som tam peniaze. Všetko vždy záležalo od histórie vzťahov alebo zážitkovej intenzity a povahy jednotlivých udalostí. Taška bola pre ňu veľmi dôležitá. Vždy sa asi bála že o ňu príde. Rovnako tak chodiť na čas na vyučovanie bolo pre ňu pravidlom. S mamou to asi bolo ťažké. Mama bola asi úzkostlivá a priveľa sa asi do všetkého miešala. Všetko kontrolujúca a ovládajúca mama môže byť ťažkým údelom. Rovnako tak tá čo sa nestará vôbec.
Alzheimer je agresívne a neúprosne progresívne ochorenie mozgu. Rovnako tak, ale o niečo menej dramatickejšie, prebiehajú aj bežné starecké demencie. Majú len trochu iný priebeh, oveľa miernejší, a často sa mozog ešte dá nakopnúť a stav sa môže mierne zlepšiť. Dokonca sa dá úplný rozklad aj oddialiť a pri správnej životospráve a v ideálnom prostredí, človek dožíva takmer ako zdravý. Nie však pri Alzheimerovi. Ten sa s ľuďmi nehrá. Je to ako na rozbúrenom mori. Sú dni kedy máte svetlé chvíle a zdá sa že všetko funguje no v minúte sa môžete stratiť. Záleží od štádia a rozsahu poškodených buniek. Na konci je z vás nič len brokolica, ľudovo povedané. Postupne ako ste teda stratili samého seba sa aj telo rozhodne odísť, pretože je známe že mozog je centrála a keď nefunguje tak telo začne chátrať a je náchylné na choroby. Môžete zomrieť na obyčajnú chrípku. Je to zrejme vyslobodenie. Zrejme neexistuje nič také ako návrat do normálneho života. Liečba stareckých demencií či Alzheimera je utópia. Je tu tá nezvratnosť poškodenia mozgu. Sestry mu vždy hovorili že keď sa nám to stane už si to neuvedomujeme a preto sa vraj toho netreba báť. Pri pohľade na pani Martu pred vizitou sa mu ale zdalo že si svoju chorobu uvedomuje.
Pred vizitou muselo byť všetko čisté a na poriadku. Veď za chvíľu vojde dnu Studenková, vlastne primárka oddelenia MUDr. Žigová, a za ňou poslušne bude pochodovať lekár číslo jeden a lekár číslo dva a za nimi vrchná sestra a za ňou poslušne všetky sestry a za nimi pomocník a sanitár. Po dlhej chodbe smerom do spoločenskej miestnosti prejde ako modelka po prehliadkovom móle. Biely plášť bude za ňou viať a ona sa bude usmievať. Pod plášťom sa budú blyšťať prenádherné šaty alebo nohavicový kostým. Primárku mali za prísnu samoľúbu karieristickú mrchu ktorá aj tak nerobila viac ako musela a nesnažila sa nikdy príliš mnoho, pretože sa už videla na riaditeľstve, ale keďže každý sa bál o svoje miesto, tak len jednoducho všetci pekne poslúchali, ako tomu býva väčšinou všade. Gaba ešte narýchlo behala po chodbe, spoločenskej a po izbách s osviežovačom v ruke. Ležiaci boli ukážkovo napolohovaný a jedine JUDr. Sedlák stál pri vchodových dverách a hľadal svoju aktovku. Vraj on nemá na hluposti čas, on už vraj teraz mešká na dôležité jednanie. Pán doktor poďte, jednanie sa začína už o chvíľu v spoločenskej miestnosti. Napriek tomu že nebol celkom presvedčený o tejto pravde, chlapca nasledoval. Bolo na ňom vidieť že nie je celkom stotožnený s týmto klamom, pretože niekde vzadu jeho mozog veľmi dobre vedel a poznal niekdajšie právnické miestnosti a jeho prostredie. Bolo by ho treba zobrať do jeho niekdajšej kancelárie alebo domov a vtedy, myslíme si, že by sa bol napokon ukľudnil. Takže nie, nebolo to vždy ľahké týchto ľudí ukľudniť. Často sa tak stalo až za pomoci liekov. Bolo to však ako pretnúť jeho život. Zobrať mu jeho radosti aj starosti. Všetko to čo kedysi poznal. Všetko to čo mal kedysi rád, stratí sa pod tlakom Haloperidolu. Vymaže mu život aj spomienky a spraví z neho živú mŕtvolu. Ako studená vlna chladného atlantiku. Hlavu vyčistí a hlavu vymetie. Neostane nič len tento studený prázdny pohľad človeka ktorý nevie kto je ani to kde je. Ju tu len ten prázdny studený zvláštny pokoj. Studené prázdne ticho. Nekonečná modrá prázdnota krajiny nikoho.
Vizita prebiehala pokľudne. Najprv sa primárka s každým krátko porozprávala v spoločenskej a potom prechádzala cez jednotlivé izby. Do chorobopisu popri nej kráčajúca Gaba zapisovala všetky údaje o momentálnom stave pacienta a rovnako tak robila záznamy na zmenu liekov či prídavnej terapie. Tiež zapísala aké sú očakávania na zlepšenie stavu do ďalšej kontroly. Cieľom u každého pacienta, u ktorého sa videla aká taká nádej, bolo dostať ho na oddelenie B a napokon dostať ho domov. Ako sme už spomenuli, zázraky sa tu robiť nedali, ale zachovalým pacientom sa ešte dalo koľko toľko pomôcť. Každý sa hlavne spoliehal na lieky z ktorých lekári uberali alebo pridávali podľa potreby, prípadne ich celkom pomenili, a potom sa čakalo čo komu lepšie zaberie. Malé pilulky rôznych veľkostí a farieb často naozaj pomáhali. Nikdy nie však na dlho. Lieky nemohli navrátiť úplné zdravie, zázračne vymazať chorobu, lebo tu nešlo o nejakú chrípku, ale mohli pomôcť zjemniť príznaky choroby a tak uľaviť blízkym aj pacientovi. Kde by sme všetci boli bez tých úžasných vedcov ktorí to všetko vymysleli. Existovali ale aj iné druhy terapie než medikamenty, no tie boli účinné len pri niektorých diagnózach a v závislosti od ich priebehu, celkového stavu či jednotlivých fáz. Tieto sa väčšinou aplikovali až na oddelení B. Toto všetko boli tie ľahšie stavy. Na pacientoch na béčku sa napríklad dala robiť ergoterapia, čiže liečba prácou alebo teda tvorivou činnosťou prostredníctvom ktorej sa potom zlepšoval psychický stav pacienta. V tvorivej dielni vyrábali rôzne malé predmety alebo si kreslili či maľovali. Zobrali ich do skleníkov kde sa mohli starať o rastliny, kvety a sadenice alebo ich zobrali do telocvične cvičiť, či na prechádzku po záhrade. Psychologické sedenia tu dávali tiež veľký zmysel pretože vás pacient aspoň rozumel a chápal, dokázal nasledovať vašu snahu mu pomôcť a poradiť ako najlepšie ďalej. Bol tam aj ten záujem zo strany pacienta sa vyliečiť. Na béčku sa depresia liečila aj antidepresívami, ktoré spätne vychytávajú sérotonín a vracajú človeka naspäť do života. Dajú sa postupne vysadiť a veľa pacientom pomohli.
Je dôležité čitateľovi vysvetliť že každá duševná porucha nie je v podstate poruchou duše, tá je našťastie dokonalá a nezničiteľná, ale je poruchou tela, respektíve poruchou odohrávajúcou sa priamo v mozgu. Psychické poruchy majú priamo fyzický základ v mozgu, teda v jeho nefunkčnosti.
Najprv si chalan myslel že duševné poruchy sú problémom duše a až neskôr pochopil aké je toto označenie nešťastne nepresné. Duša nemôže byť chorá. Psychické poruchy sú problémom tela. Duša s tým nič nemá, práve naopak dokáže pomôcť. Základňa psychiky je v hlave, v našom mozgu, a spirituálne povedané, áno, centrálne to celé riadi duša pretože naše telo v podstate oživuje, ale tá nemá s našimi chorobami spoločného nič, leda že ste ju v sebe ešte nenašli alebo v ňu neveríte a preto ste nešťastný a chorý. Ale samozrejme nie je to vždy tak. Aj ľudia ktorí veria na svoju dušu sa môžu potýkať s fyzickým peklom tela. Je to často ťažký údel ale duša tá vždy vie ako celé to napätie zjemniť, duša tá vždy vie ako pomôcť. Ako tak sám hĺbal v múdrych knihách modernej psychiatrie, pochopil že psychické poruchy majú svoj základ priamo v mozgu a v jeho fungovaní. Depresia sa spúšťa prostredníctvom vonkajších faktorov, prostredníctvom stresu, alebo je dedičná. Môže to byť posttraumatický stres alebo len bežné vyhorenie ktoré ju spôsobí. Tých príčin je tam na milióny. Depresia či každá iná psychická porucha je teda vlastne poruchou fyzickou. Toto poznanie mu prinieslo vtedy hrozne veľa úľavy, bál sa totiž že duša môže byť chorá. Doktorka mu vysvetlila: Depresia je v podstate ako chrípka, ktorá nás dostane keď máme zníženú imunitu. Je to “chrípka” mozgu. Predstavte si že máte rozhádzané telo, máte horúčku a celý organizmus vás neposlúcha lebo ste kdesi prechladli. To isté sa odohráva v mozgu počas depresie. Sú to biochemické zmeny v mozgu, porucha transmiterov a funkcí ktoré prekážajú v jeho normálnej činnosti. Rovnako tak u demencí sa dejú v mozgu zmeny. Demencia je termín používaný na opis skupiny symptómov ovplyvňujúcich pamäť, myslenie a sociálne schopnosti. U ľudí, ktorí majú demenciu, príznaky zasahujú do ich každodenného života. Demencia nie je jedna špecifická choroba. Niekoľko chorôb môže spôsobiť demenciu. Demencia vo všeobecnosti zahŕňa stratu pamäti. Často je to jeden z prvých príznakov ochorenia. Ale samotná strata pamäti neznamená, že máte demenciu. Strata pamäti môže mať rôzne príčiny. Alzheimerova choroba je najčastejšou príčinou demencie u starších dospelých, ale existujú aj iné príčiny demencie. V závislosti od príčiny môžu byť niektoré príznaky demencie reverzibilné, teda liečiteľné. Na popísanie toho ako sa primár pozerá na pacienta počas vizity je potrebné si uvedomiť ktoré z daných symptómov existujú. Ak sa tieto zlepšujú, pacient má šancu dostať sa na béčko a napokon aj domov. Záleží od stavu pacienta. U niektorých to nemá zmysel posielať ich na béčko, pretože ich stav už nikdy nebude lepší ale teda ak sa príznaky aspoň zmiernia, pacient môže ísť domov. Príznaky demencie sa líšia v závislosti od príčiny. Bežné príznaky zahŕňajú: Strata pamäti, ktorú si zvyčajne všimne až rodina a nie pacient. Problémy s komunikáciou alebo hľadaním slov. Kognitívne zmeny. Problémy s vizuálnymi a priestorovými schopnosťami, ako napríklad že človek sa stratí počas jazdy alebo chôdzi na určité miesto. Problémy s uvažovaním alebo riešením problémov. Problémy pri vykonávaní zložitých úloh. Problémy s plánovaním a organizovaním. Zlá koordinácia a kontrola pohybov. Zmätok a dezorientácia. Psychologické zmeny. Zmeny osobnosti. Depresia. Úzkosť. Agitácia. Nevhodné správanie. Pacient môže byť podozrievavý, fakt známy ako paranoja. Pacient počuje alebo vidí veci, ktoré tam nie sú, tieto príznaky sú známe pod slovom halucinácie. Inkontinencia. Nevie povedať deň ani dátum. Nevie aké je ročné obdobie. Nevníma prostredie ani okolie v ktorom sa nachádza. Nejaví záujem o veci alebo udalosti ktoré sa okolo neho dejú a nedokáže rozoznať realitu od sna.
Ale teda naspäť k vizite. Na áčku sa nachádzali ťažšie diagnózy, respektíve ich ťažký priebeh či finálna fáza, ktoré pacientom nedovolili okupovať oddelenie B pretože potrebovali oveľa väčšiu starostlivosť a neustály dozor. Boli to bežné starecké demencie, Alzheimer a potom ťažké klinické depresie u ktorých sa objavilo sebapoškodzovanie, pokus o samovraždu alebo jednoducho úplný, takzvaný premorbídny, úpadok osobnosti aký sme videli u pani bývalej sestry Ruženky. Bol to rapídny priebeh. Prestala jesť, prestala sa o seba starať, opustila svoje hygienické návyky. Vedomie mala zachované avšak prebiehala u nej nezvratná strata záujmu o bežný život, strata radosti zo života a strata schopnosti vykonávať bežné úlohy. Strata schopnosti potýkať sa so všedným dňom a jeho problémami a úplná strata akejkoľvek zodpovednosti. Opúšťajú seba, domácnosť a aj svojich blízkych. Stávajú sa nebezpečnými pre seba aj svoje okolie. Ťažký priebeh depresie je u starých ľudí oveľa dramatickejší a lieči sa oveľa ťažšie. Nechcú. Antidepresíva veľakrát nezaberajú a môže sa pridružiť aj ľahko psychotické a nepredvídateľné správanie akým mohli byť paranoje či obviňovanie blízkych, fyzické potýčky a úniky z domu, alebo rozdávanie peňazí cudzím ľuďom či snaha podpáliť celý byt či dom. Poďme ale postupne cez možné scenáre a rôzne prípady na áčku. Depresií bolo málo, ako sme už spomínali, tie sa liečili na béčku pretože depresia z vás nerobí šalát. Starecké demencie a Alzheimer sa ďalej delili na rôzne úrovne a formy, takzvané štádiá menej závažné, pacient zvláda základné úkony a dokáže žiť v domácnosti pod menším či väčším dozorom a potom závažné, pacient nevie ako sa volá a nevie ísť ani na záchod a nevie sa sám už ani najesť. Máva záchvaty, takzvané epizódy, ktoré sa potom kontrolujú liekmi. Takýto pacient je v domácnosti nezvládnuteľný a jeho psychotické ataky a halucinácie ohrozujú jeho zdravie aj zdravie celej rodiny. Títo prídu sem.
Úplne najťažšie prípady pripomínali hospic. Išlo tu o celkový úpadok zdravia, mentálneho aj fyzického. Bolo zvláštne že títo ľudia sa nachádzali na gerontopsychiatrii, pretože išlo o ležiakov v poslednom štádiu života, ktorým už nikto nevedel pomôcť alebo teda postaviť ich na nohy. Nevedno ako a prečo sa sem títo ľudia dostávali ale mnohokrát išlo o odporúčanie od obvodného lekára alebo o mastný úplatok smerujúci k pani primárke. U ležiakov sa rodiny sa delili na dve skupiny tiež. Chcem sa rodiča čo najrýchlejšie zbaviť, nech radšej umrie v nemocnici, alebo chcem aby sa maminka či otec naozaj vyzdraveli, teda aby sa im polepšilo, a potom ich chceme mať doma. Dve obdobia boli špeciálne populárne na úplatky a to bolo leto, čiže dovolenky a potom Vianoce. Nie všetci sa chceli rodičov zbaviť, veľakrát išlo o vážne prípady kedy už rodinný príslušník či opatrovateľ nezvládal opateru a zdravotnú starostlivosť pretože sa naraz stala absolútne neúnosnou a potrebovali preto inštitúciu či profesionála. U mnohých týchto závažných prípadov sa pridali aj rôzne iné pridružené choroby, či už pečeň, pľúca, srdce, iné orgány, tlak, onkologické veci a tak ďalej. Takže u mnohých prišlo konečne už to vyslobodenie a teda milosrdná teta smrť. Zubatá. Jeden z návštevných dní bol obzvlášť smutný. Po tom čo dcérka doniesla mame pomaranče a banány a chvíľu s ňou posedela už musela ísť. Starkú doniesli dnu ale tá sa nie a nie od dcérky oddeliť. Začala sa trhať a mykať a trvala na tom že ona chce ísť domov. Keď ju dcéra presviedčala že ešte nie je ten správny čas, začala ju starká presviedčať že vraj jej tam ubližujú. Keď sa zavreli dvere, nastali scény. Žalostné a plačlivé výkriky a nevôľa sa nechať odviesť naspäť do spoločenskej. Scéna navždy taká živá. Starká sa videla chlapcovi normálna a pri zmysloch. Ten smútok sa lial ako taký hustý dážď. Dopadal na zem a vytváral veľké kaluže. Ľudka zober ma domov, Ľudka zober si ma už domov. Ja už tu nechcem byť! – znie dodnes živo v chlapcovej hlave. Starká stála smutne za zatvorenými sklenými dverami, také tie od polovice dolu vyšedené, vedľa nej pomocník, drží ju pod pazuchou a spolu pozerajú na prázdnu návštevnú chodbu. Akoby ešte aj obaja čakali že si to dcéra rozmyslí, že sa dcéra vráti. Nebojte, veď o týždeň je tu zas. – usmial sa na ňu, vediac aké to je tam byť zavretý.
Primárka ani lekári sa priveľmi netrápili o týchto starých ľudí pretože vedeli že niektoré ochorenia, ich priebeh a okolnosti, boli nezvratné. Bolo to len celé o tom udržať ich ešte ako tak pri živote a niekedy aj nie, ale robili čo sa dalo. Tento liek tu a tamten liek tam. Postaví sa ešte? Tento už nebude chodiť. Zhnije v posteli a nakoniec zomrie na zápal pľúc. Staroba to všetko pre lekárov zjednodušuje. Jednoducho lekári vedia a vidia že títo idú z posledného a teda na čo sa aj prílišne snažiť, keď na nich už aj tak nezáleží. Celkový prístup lekára vždy záležal od stavu pacienta aj jeho vôli vyliečiť sa. Tam kde už nebola nádej prichádzala len základná starostlivosť prostredníctvom utišujúcich liekov. Lôžka boli drahé a bol to luxus dať rodiča na Vianoce či cez leto do blazninca. Na záver najťažších prípadov musí pisateľ spomenúť že si chlapec pamätá ako jednu už pochovával. Mala rozsiahle preležaniny a nikto už neveril že ešte niekedy vylezie z postele ale čuduj sa svetu jedného dňa začala žena bojovať a po mesiaci a pól už sedela v spoločenskej a na ďalší mesiac už bola na béčku. Bolo to občas fascinujúce sledovať tu nenormálnu vôľu človeka ktorý chcel žiť napriek tomu že sa zdalo že už žiť nechce alebo teda nemôže, nevládze. Žiť či nežiť. Bola to otázka.
Akokoľvek sa zdalo že ide o ľudské vraky odložené na šrotovisku čakajúc na lisovanie, mnohí z nich v sebe často prebudili až viac než mládežnícky entuziazmus. Nechali si vyklepať plechy a spojazdniť motor. Začali akoby znenazdajky znovu rásť a kvitnúť. Ako keď sa preberie kvet o ktorom ste si už mysleli že uschol. Je po ňom, ten už sa nebude nikdy zelenať, darmo ho polievame. Ale zrazu, jedného dňa, ľaľa, vybehne nový lístok a či zazelená sa nová stonka. Je to silný koreň a je to vôľa žiť. Najväčším prekvapením boli takýto odložený rodičia. Ich deti čakajúc kým rodiča vystrie aby sa mohli zmocniť nehnuteľnosti. Pre týchto bolo nečakané zelenanie sa pohromou. Somnou to dcérenka, synáčku, nebudeš mať také ľahké. Ja nie som nejaký ten starý nábytok, ktorý len tak vyhodíš lebo je už nepotrebný, zavadzia ti alebo sa už jednoducho nikde nehodí. Ja nie som skriňa ani staré auto ktoré ti už zavadzia v novej garáži. Mňa nevymeníš. Ja som človek!
Poďme ale dokončiť vizitu. Začala sa teda v spoločenskej miestnosti kde primárka narýchlo pokladala ľuďom, rad za radom, otázky, potom prešla cez izby a skončila na béčku. Po hodine bolo po všetkom. Prípady v spoločenskej, ako sme už hovorili, boli rôzne ale nie úplne závažné. Dalo sa s nimi ešte pracovať. MUDr. Studenková, prepáčte, MUDr. Žigová sa na nich škerila aby sa len doma niektorí nesťažovali že nebola dosť milá. Bola to naslovovzatá herečka a falošnica. Svoju prácu nenávidela, jediné čo sa jej páčilo je byť na vrchole. Vizity neznášala lebo to nebol deň strávený v kancelárií, ale bol to deň na oddelení. Deň plný všakovakých pachov a nečakaných hovien, ale pretvarovať sa vedela dobre. Mnohí pacienti sa ale dostali z najhoršieho, boli spacifikovaný, upravený a nastavený na fajné lieky a tak mohli byť poslaný domov alebo na B oddelenie. Niektorí pomreli a niektorí jednoducho len ostali tam kde aj boli. Ich stav sa nezlepšoval ale ani sa nezhoršoval. Prešlo pár týždňov a vrátili sa posadiť sa naspäť domov. Títo boli asi nejaký protekčný. Sedeli si pokojne celý deň v spoločenskej a driemali, alebo pozerali nemo na televízor. Hoci vyzeralo že im bolo jedno kde sú, chalan tušil že najradšej by asi boli doma. Iste, pre aktívneho človeka by to asi bol desivý režim. Celý deň sa pofľakovať v spoločenskej a jediné na čo sa tešiť sú raňajky, obed alebo večera, ale povedzme si pravdu, koľko ľudí žije takto aj u seba doma. Vizita na Béčku bola pre primárku asi už len malina. Boli to všetko chodiaci ľudia pri zmysloch, ktorí chodili aj sami na záchod, lúštili krížovky a čítali knihy. Mnohí z nich s ňou dokonca argumentovali. Jeden pán na vozíčku, bývalý stavebný inžinier, úplne fajn, len vraj býva niekedy smutný a po synovi hodil barlu. Primárke tvrdil že jej názor je čisto subjektívny a že nemá pravdu ona ale on. Bolo komické sledovať pacienta hádať sa s ňou pretože nikto z kolektívu by si také niečo nikdy nedovolil. Snažila sa ho presvedčiť že vozík nepotrebuje a že ho videla nielenže chodiť ale dokonca aj bežať do ošetrovne, a to hneď potom ako predstieral záchvat a teda bolo mu okamžite prisľúbené niečo na upokojenie. Bol to taký ten latentný pacient, ktorému nič nebolo a všetko si akoby len namýšľal a najšťastnejšie sa cítil keď bol hospitalizovaný. Bol to jeden z tých pacientov ktorému nič nebolo aj napriek tomu sa nechal vyvážať a posúvať na invalidnom vozíku. Taký malý paranoik ktorý vždy trval na svojom. Hoci sa už aj so svojim vozíčkom asi už dávno nechal odviezť do neba, sme si istý že budovy na ktorých pracoval stoja dodnes. Projektoval ich predsa len jeden tvrdohlavý a rozhodný človek.
MUDr. Žigová bola žena MUDr. Žiga. Ako sa chlapec dozvedel, mrchu nechal pre o niečo mladšiu sestričku. Aj psychiatri sú len ľudia. MUDr. Žigo, alebo to bol MUDr. Žiga, bol preslávený sexuológ. Zrejme aj preto sa rozhodol žiť svoje vlastné teórie o šťastí. Neskôr, ako sa chlapec dozvedel ešte vo svojej službe, zomrel na pomotané črevá a MUDr. Studenková, teda MUDr. Žigová to pred chlapcovým odchodom zo služby dotiahla na riaditeľku nemocnice. Asi ešte stále žije a je na dôchodku. Myslíme si že sa stále viac a viac stretáva osobne s tým čo videla a zažila na oddelení. Prežíva svoju vlastnú starobu. Možno ju trápi zlá pamäť a možno ju už bolia kĺby. A možno ju trápi skleslosť a depresia a bojí sa či neskončí rovnako ako jej niekdajší pacienti. A možno je úplne na poriadku. Behá dcére po obývačke a robí vizitu.
