Zážitky človeka, ktorý žije sám a v tichu, sú vágnejšie a prenikavejšie ako zážitky ľudí v spoločnosti; jeho myšlienky sú ťažšie, zvláštnejšie a vždy sa ich dotýka melanchólia. Obrazy a postrehy, ktoré by sa dali ľahko zlikvidovať pohľadom, úsmevom, výmenou názorov, ho neznesiteľne zamestnajú, zapadnú hlboko do ticha, naplnia sa významom, stanú sa životom, dobrodružstvom, citom. Osamelosť je excentrická, odvážna, až odcudzene krásna a poetická. Osamelosť však dozrieva aj na zvrátenosť, neprimeranosť, absurditu a nezákonnosť.
Thomas Mann
Z knihy Smrť v Benátkach
Ošetrovateľ (časť štvrtá)
Neprestávajte sa hýbať
Po vizite to už celé išlo akosi prirýchlo. Pomocníkove aktivity mohli aj nemuseli byť nasledovné. Odviesť pacientov na ergoterapiu, do bufetu k Erike, na rehabilitácie do susedného pavilónu, alebo na vyšetrenie k špecialistovi. Na vozíku alebo pešo. Podľa stavu pacienta. V rámci areálu alebo do Pezinka. Do Pezinka na polikliniku alebo sanitkou až do Bratislavy. Bol to zaujímavý život. Mladý človek kadečo popozeral. Bratislavské nemocnice, ich chodby a oddelenia spoznal vďaka tomu hádam všetky. Doprovod bol hlavnou aktivitou predpoludnia. Starúšikovia chodili na rôzne vyšetrenia. Na niektorých vyšetreniach záležalo viac a na niektorých menej. Ale pravdou je že nič sa naozaj nezanedbávalo. Poslať pacienta k špecialistovi nebolo pre lekára náročné. Bolo to ako chodiť s autom do servisu. Dostatočne satiricky, s autom idete zvyčajne len do jedného servisu, možno ešte tak navyše musíte zájsť k auto elektrikárovi, no starší pacient toho pochodí pomerne viac. Spolu s vekom sa všetko už akosi rozpadá a prestáva fungovať. Tlmiče, motor, hadice, brzdy, riadenie, navigácia, výfuk či palubný počítač. Hrdzavieme a postupne sa rozpadávame, presne tak ako všetko živé aj neživé, a tak to má byť. Podpisuje sa na nás takzvaný zub času. Nič nie je večné. Teda, možno, okrem duše. Duše a Boha. Ale tie naše nešťastné pokazené fyzické telá! Hľadáte chybu v elektronike. Alebo ju máte len niekde v motore? Občas to bol len nejaký röntgen v rámci nemocnice alebo aj CT vo vzdialenej Blave. Veľa špecialistov bolo chvalabohu rovno v nemocnici. Sedeli tam vo svojich ordináciách na dlhých chodbách, všetci akoby na jednej kope. Ich kvalita nebola vždy najlepšia, ale asi to tam tak stačilo. Čo tam potom že pacienta bolí zub alebo že zle vidí. Bolesti hlavy či tras ruky má určite tiež len preto že nemá v poriadku hlavu, tak načo dobrého neurológa. V prvom rade mu treba dať dokopy jeho psychické zdravie a potom, keď problémy pretrvávajú, nech si už behá doma po špecialistoch sám. Väčšina ochorení bolo považovaných za pridružené, boli psychosomatického pôvodu. Lôžka boli vzácne preto sa nemocnica vždy snažila vyriešiť hlavne svoj džob a tým bola oblasť psychiatrie, aby tak mohla pacienta poslať konečne domov. Ostatné vyšetrenia boli preto často druhoradé. Teda pokiaľ niečo niekde naozaj nevystrelilo. Ale inak, veď pokiaľ vám nehorí stodola, nič nehasíte. Aj pre tento dôvod boli nemocničný špecialisti často len jedna veľká groteska. Brali to na hrubo. Všetko ako na páse.
Z neurológa tiahol rum a triasli sa mu ruky. Očná bola nizučká mizerná žena ktorá so všetkým trieskala. Na pacientov často zvyšovala hlas, akoby si mohli za svoje ochorenie sami, akoby ona ani nechcela robiť to čo robí. Akoby sa stala očnou iba cez nejakú nešťastnú náhodu alebo z donútenia. Na dverách mohla mať kľudne aj napísané veľkým písmom. NEKLOPTE AK STE SI DOSRALI ZRAK! Veľa lekárov sa takto správalo a správajú sa tak dodnes. Akoby ich úloha liečiť, prísaha pomáhať, už nudila, akoby sa sklamali v tom čo chceli robiť. Urológ bol večne mimo ordináciu, za celé dva roky ho chalan videl raz a aj to krútil nosom pretože mu pacient nevoňal. Chirurg vyzeral, a aj sa správal, ako praktický mäsiar. Po čele mu večne stekal pot a vždy nervózne odfukoval. Cez tučné brucho sa k zraneniu nevedel ani poriadne nahnúť. V ordinácii mu chýbal už len veľký sekáč na mäso a potom aj zopár tých veľkých hákov na ktoré by ich najradšej všetkých zavesil. Na starých ľudí, bolo vidno, špecialisti nemali vždy nervy. Pacienti nechceli sedieť alebo jednoducho nespolupracovali. Nebolo to pre každého špecialistu potýkať sa s geriatrickým pacientom. Ale potom na čo tam vlastne všetci pracovali ? Len aby mali nejaké tie miesta ? Aby dali svojmu štúdiu aký taký zmysel a peňaženke mizerný príjem? Zubár mal zas príliš tučné prsty. Nevedel sa pacientom dostať do úst. Razil z neho cesnak a počas jedného úkonu mu deväť krát z rúk vypadol nástroj. Chalan začal strácať svoje ilúzie a začal viac a viac chápať že lekári sú len obyčajný ľudia. Internista v Pinelke však bol nanajvýš zábavný chlapík. Starší pán. Útly, vzdelaný, plný tej múdrej energie a všeobecnej sily. Išla z neho taká tá pokojná energia múdreho človeka. Kým “prehľadával” pacientku sa chlapcovi akosi potreboval lekár pochváliť ako si dal raz do poriadku ženu. Mal tmavomodré oči a jeho pohľad bol upokojujúci. Jeho dlane boli teplé a suché. Bol taký čistý a vyrovnaný, akoby so všetkým zmierený. Nedotýkal sa ho bežný chaos ani panika všedných dní. Na všetko mal akoby čas. Hovoril pomaly a miestami sa zdalo že si robí z ľudí srandu. Hlavne z ich strachu a starostí. Všetko akoby zľahčoval.
“Tu vás bolí?” – pýtal sa pacientky.
“Nie. Je to napravo, pán doktor. Napravo! Na pravej strane pľúc ma občas niečo stisne. Je možné že mám srdce na pravej strane?” – odpovedala naliehavo a ustarane a potom doktor už len prekrútil očami a stískal a masíroval pacientku aby si myslela že ju vyšetruje, že jej vlastne aj niečo je, ale pritom hovoril priamo ku chlapcovi. Myslíme si že to bol aj zámer, aby pacientka príbeh počula tiež.
“Viete, chlapče. Asi vám to tu musí pripadať šialené. Taký svieži mladík. Musíte byť zo všetkého asi trochu vystrašený.”
“Nie som vystrašený, pán doktor, možno len občas trochu smutný z toho ako raz všetci dopadneme.” – zamudroval mladík ako zvyčajne a usmial sa.
“Smutný, hovoríte? Vy ešte nemôžete vedieť čo je to smútok mladý pane. Ja mať tak naspäť váš vek! Ale zároveň aj môj terajší rozum.” – zasmial sa schuti doktor internista. “Viete, ono je to tak ako si každý spraví. Za veľa si môžeme sami. Spôsob akým myslíme, spôsob akým žijeme. Ja mám s týmto všetkým svoju osobnú skúsenosť. Zažili sme jednu veľmi nepríjemnú udalosť na dovolenke v US so ženou. Nečakané prepadnutie. Bolo to strašné. Nakupovali sme na Floride, v jednom z tých malých supermarketov keď dovnútra sa zrazu vrútil kriminálnik. V ruke držal zbraň a mieril striedavo na nás všetkých. Nakoniec len vybral pokladníčke kasu a ušiel. Moja žena sa z toho celá zosypala. Na chvíľu si vraj myslela že môžeme zomrieť. Neviem čo ju trápilo viac. Či to že môže zomrieť ona alebo ja. Napokon sa to celé ukázalo ako ťažký post traumatický stres. Prestala jesť a začala upadať. Nezvládala jej normálne každodenné úlohy. Moja žena bola vychýrená psychologička, mala svoju vlastnú súkromnú ambulanciu, v Bratislave na Mýtnej. Chodilo k nej veľa ľudí. Mnohí z nich boli slávny. Nebudem ich menovať. Ale, viete je to vždy iné keď sa zrazu ocitnite na tej druhej strane vecí. Ani zubár si nespraví svoj vlastný zub. Viete, jeden nikdy nevie ako sa ten druhý cíti. Myslel som si že to zvládne ale niektorí z nás sú naozaj asi oveľa citlivejší. Zobrali ju na psychiatriu. Navštevoval som ju každý deň. Nič nepomáhalo. Moja žena sa absolútne uzavrela a bola pripravená zomrieť. Stratila väčšinu svojej váhy. Bola ako steblo trávy vo vetre. Boli jej podané antidepresíva, lieky proti úzkosti a nakoniec aj elektro šoky, ktoré som ochotne podpísal. Nič nepomáhalo ale nakoniec, mladý muž, stal sa malý zázrak. Kolega od psychiatrie mi jedného dňa len rezignovane povedal: Vieš, Igor, niekedy už nepomôže nič len pacienta nakopať do riti! Najprv som bol z takej rady, samozrejme, šokovaný. Ale potom sa pán kolega opravil a povedal: No Igor, musíš ju trochu rozhýbať. Vytiahnuť ju von na svet! A tak som dumal a dumal, že ako ju len rozhýbať. Vytiahnuť von na svet. Ako to len myslel. Nakopať do riti? Rozhýbať? Von na svet? A viete čo mladý muž?”
“Nie. Čo pán doktor?”
“Začali sme spolu behať!!! Začala športovať! Najprv sme samozrejme začali spolu. Bola to len akási rýchla chôdza. Každý deň som na ňu dával pozor aby nevymeškala ani jeden deň. Postupne sme na rýchlosti pridávali. Už od prvých týždňov bolo na nej vidieť voľačo dobré. Ja sám som sa vtedy dostal vďaka tomu do kondičky, ale ona, mladý muž, ona sa začala touto dennou rutinou úplne meniť! Fyzická aktivita, záťaž a šport dostali ju naspäť do života. Prestala na to všetko myslieť a onedlho to bola opäť ona. Bola to znovu tá prekrásna a múdra žena, moja žena, ktorú som kedysi poznal ale potom sa mi niekam vytratila. Volá sa to, no ako by som vám to vysvetlil, mladý muž, fyziologické zmeny tela a komunikácia tela a mozgu. Počas behu telo odbúrava stresový hormón adrenalín a kortizol. Do tela sa vyplavujú hormóny šťastia noradrenalín a dopamín. Pri pomalom behu (viac ako 20 min) sa v tele tvoria hormóny šťastia – endorfíny. Ako lekár som mal také veci vedieť už skôr. Ale viete, nenapadlo ma to. Každý internista vie že má pacientovi doporučiť pravidelný pohyb na čerstvom vzduchu ale koľkí vystrašení internisti ktorí majú chorú ženu jej vedia poradiť totiež? Moja žena bola pre mňa moja žena. Nebol to môj pacient. My lekári si občas nevidíme ani pred nos pretože vždy pozeráme na všetko príliš z vysoka. Zachránilo jej to život, tak veru. Mysleli sme si že už nikdy nebude môcť vysadiť lieky. Po roku putovali rovno do koša! Rovno do koša, mladý pán. Veríte mi? Myslíte si že roľníci mali kedysi čas na depresie? Je to fyzická aktivita ktorá nás zvnútra živí, je to práca čo nás naozaj utužuje. Moja žena sa nakoniec vrátila do svojej ambulancie.” – dopovedal radostne a potom sa na pacientku blahosklonne usmial.
“Nič tam nevidím, pani Fučíková, ale možno teda máte to srdce na pravej strane. Odporučím vás radšej na sono aj pľúcne. Môžete sa obliecť.” – povedal pacientke, ktorá akoby tiež naraz pookriala.
“To bol vskutku inšpirujúci príbeh, pán doktor. Mal by som tiež začať každý deň behať? Myslíte si, že budem potom šťastnejší?” – opýtal sa mladík ako tak viedol pacientku von z ordinácie.
“No isteže. Nikdy sa neprestávajte hýbať. Je to základ nášho prežitia. Že? Pani Fučíková?”
“Áno, áno, pán doktor.” – súhlasila akosi automaticky, len aby si nerozmyslel že či ju skutočne poslať k ďalším špecialistom, ktorých ona tak veľmi potrebovala, pretože ju niečo tlačí vpravo.
“Ach, ste vy ešte len mladé ucho, pán ošetrovateľ. Šťastia aj energie máte na rozdávanie. Najprv sa naozaj zamilujte a potom si počkajte, že čo bude ďalej. Nebojte sa, ešte sa len potom nabeháte. No, tak sa držte a dovidenia.”
Ranná smena sa už potom rýchlo chýlila ku koncu. Podával sa obed a kým skončil bolo po jednej. Kým však nebolo 14:00 chalan na odchod nemohol ani pomyslieť, hoci sa už nevedel dočkať kedy bude môcť ísť ku koňom, aby na všetku tú skazu znova raz celkom zabudol. Aspoň teda do ďalšieho rána. Túto krátku hodinku zvykol tráviť rôznymi aktivitami. Bolo šťastím ak ničoho nebolo a mohol len tak sedieť v sesterskej a dať si jednu poobednú kávu. Alebo ak si mohol len tak sadnúť na chvíľu k obľúbenému pacientovi a porozprávať sa s ním. No zvyčajne bolo ešte treba ležiakom zmeniť polohu, pretože to sestry nepostíhali alebo bolo treba ešte rozdať pacientom čaj. Alebo, celkom nečakane, bolo treba sestre pomôcť niekoho prebaliť či niekoho osprchovať. Zvyčajne to bol Malešík, ktorý sa poobede vždy celý posral. Takéto incidenty boli najprv pre mladíka odstrašujúce, ale bolo neuveriteľné ako rýchlo si mladý človek na všetko zvyká. Hovná mu už vôbec nerobili žiadny problém. Bral ich ako súčasť ľudského života. Ako niečo neoddeliteľné, niečo čo sa musí jednoducho akceptovať. Zvlášť teda v tomto prostredí, na oddelení gerontopsychiatrie. Malešík bol chvalabohu tenká halúzka, asi tak 40 kilový starček. A tak, na záver dňa, to nebola káva v sesterskej ale gumené rukavice a takzvaný srací vozík. Chalan ho pekne naň posadil a do umyvárne odviezol. Bol to taký vozík pre imobilných, s okrúhlou dierou v sedadle do ktorej sa normálne zasadí nádoba aby sa mohol imobilný vykakať, no na oddelení sa používal aj ako vozík na sprchovanie. Bol to super nápad. Malešíka bolo len treba povyzliekať a dať mu poriadnu sprchu. Vrch oblečenia išiel ľahko aj keď občas nechcel dať hore ruky. A spodok, no v podstate ste ho nadvihli celého len jednou rukou a ďalšou ste mohli ťahať dolu gate. Horšie to bolo s tými ťažšími. Potom už len pustiť vodu. Bolo vždy treba počkať aby bola príjemne vlažná. Nesmela byť nikdy príliš horúca ani príliš studená. Najprv ste si vodu nastavili na svojej vlastnej ruke. Procedúra ako pri deťoch. Malešík sprchu miloval. Vždy sa tváril blažene keď mu voda stekala po celom tele, alebo keď ho prúd vody čistil odspodu. Na to tam bola dobrá tá diera. Tento vozík bol skvelý výmysel. Všetko sa dalo pekne umyť bez dotyku, respektíve, bez zbytočného zdvíhania pacienta. Mnohé sestry si mysleli že sa Malešík posiera naschvál a len preto aby mohol byť nimi sprchovaný, a tak mali ohromnú radosť keď mohli s ním poslať chalana. Tak, ešte šetrne namydliť, pozor na oči, znovu sprcha a osušíme. Malešíkov výraz tváre: ZNOVUZRODENÝ. No, a potom bolo ešte treba odniesť prádlo do práčovne. Medzi iné poobedné aktivity mohlo kľudne aj patriť rozdelenie Aulitisovej a Fošnára, ktorí mali ešte dosť zdravia aj rozumu na to aby experimentovali so sexom na oddelení. Verte či nie. Všetci sa už nevedeli dočkať kedy pôjdu títo dvaja domov. Alebo aspoň jeden z nich. Boli ako také dva magnety. Bolo to raz v sprchách, ktoré sa odvtedy radšej zamykali a raz ich našli na dámskych v kabínke. Akože sa v týchto dvoch ešte našla erotika? Nevedno. Fošnár bol fiškus. Stačilo naň pozrieť. Ani len staroba mu jeho fičúrstvo nezmazala z tváre. No, a Aulitisová bola najprv na vozíku. Prišla potom čo sa údajne vrhla strmhlav schodami do pivnice. Nejaký čas bola na intenzívke v Bratislave ale potom prišla na oddelenie gerontopsychiatrie. Aspoň tak to bolo zapísané v chorobopise do ktorých mladík pravidelne a tajne nahliadal. Pokus o samovraždu bolo vyjadrenie jej dcéry, ktorá si vyžiadala pre matku psychiatrické liečenie. Prišla pri zmysloch, ale bola celá doodieraná a ruku mala v sadre. Chalan mal s ňou raz rozhovor. Bola to sympatická pani, napriek modrinám a odreninám, sviežeho vzhľadu a čistých očí. Najprv sa snažila všetko poprieť, ale ako tomu často v starobe býva, nedokázala to.
“Ja som sa Marcelko nechcela zabiť. To sú všetko voloviny! To by bol hriech.”
“Tichšie, tichšie, pani Aulitisová. Nemusí nás nikto počuť. Mňa len zaujímalo ako sa to naozaj stalo a že či je vám už lepšie.”
“No viete, Marcelko, lepšie, lepšie…” – odmlčala sa a potom pokračovala zadumane. “Samovrah sa sám potrestá, pretože ich pán Boh aj tak väčšinou len nechá prežiť. A potom im to dá všetko zožrať, lebo len ležia v ukrutných bolestiach alebo sú odkázaný na invalidný vozík lebo sú celý dochrámaný…” – vyznala a zároveň priznala sa akoby nechtiac a potom sklonila hlavu.
“No, veď na tom už nezáleží. Hlavne že ste už na tom oveľa lepšie. Potlačím vás na obed! Predstavte si, máme dnes pečené kurča, slivkový kompót a dusenú ryžu! A polievku tuším šošovicovú na kyslo. To si pochutíte, to bude paráda. Keď sa človek naje, hneď je mu lepšie!”
“Marcelko ja už nebudem lepšie. Som ako ten lúčny koník ktorý preskákal celé leto. Poznáš tú riekanku? A keď prišla zima tak nemal čo jesť, pretože jeho komora bola prázdna. A tak chodil a druhým na dvere klopal, ale všetci už spali a tak koník drahý, koník veselý, takto doskákal. Mala som sa lepšie postarať o svoju dcéru. Nečudo že ma už v dome nechce. Mala som sa viacej snažiť, aby sme mali spolu lepší vzťah. Nečudo že sa chce človek potom zmárniť. Aj dcéra už potrebuje pokoj. Hľadám vyslobodenie, Marcelko, vyslobodenie. Ale ja viem že nepríde, ja viem že musím žiť.”
Prešlo niekoľko týždňov a Aulitisová odložila vozík. Prešlo zopár ďalších týždňov a Aulitisová si to razila s Fošnárom do umyvárne. Trošku na ošetrovateľa gánili keď im pred nosom zamkol dvere, ale inak nevedeli sa naňho dlhšie hnevať. Starúškovia ho tam mali všetci radi a on mal rad ich.
Rok išiel ako voda a čoskoro mal prísť ten druhý. Tento mal náš ošetrovateľ stráviť krátko na ženskom, mužskom a nakoniec detskom oddelení. Čakalo ho teda ešte veľa zážitkov a skúseností. Za skúsenosť na geronte bol mladík neskôr veľmi vďačný. Cítil sa dokonca privilegovane že sa mohol toľko toho naučiť. Nazbierať toľko vedomostí o tomto medicínskom odbore. Veď on je predsa len obyčajný učňovkár a predavač. Nikdy by nečakal že zavíta do tohto prostredia. Sú to všetko predsa len vzácne skúsenosti. A mal tiež aj pocit že, akokoľvek veci nepekné, čokoľvek čo človek zažije, je vlastne vždy na úžitok, pretože ho to už potom neprekvapí. Možno sa raz bude takto môcť postarať aj o svoju mamu, keby to raz nedajbože potrebovala. Alebo možno raz neodpadne keď bude vidieť otvorenú ranu. Alebo možno sa nezľakne keď bude vidieť mŕtvolu. Bol za túto školu života naozaj vďačný.
Nie každý večer trávil s koňmi. Občas zaspal po práci na byte od únavy a keď sa prebudil bolo už šero. Málokedy by tam sedel len tak osamote a nie vždy sa mu ku koňom ešte chcelo. Často sa ho takto zmocnila samota a smútok, hlavne v zimnom období, a vtedy ho to ťahalo ísť pozrieť sestry na oddelení. Pretože mal rád kontakt s ľuďmi, bol miestami aj spoločenský a komunikatívny, zoznamoval sa pomerne rýchlo. Mal aj ten dar slova a nechýbal mu šarm. Každý mal na tohto mladíka akúsi slabosť. No aj tak boli vždy okolo neho len dva typy ľudí. Jedny ho milovali a jedny nenávideli. Akokoľvek, mal rád akýkoľvek kontakt s ľuďmi. So sestrami, doktormi či pacientmi. Najprv vždy pomohol sestrám, kolegyniam, pri podávaní večere a potom pomohol uložiť starké a starkých do postele. Všade bola už tma a oddelenie, ktoré normálne poznal len za svetla, mu prišlo ešte o čosi smutnejšie než inokedy. Domov sa mu stále nechcelo a tak ešte chvíľu posedel so sestrami v sesterskej izbe. Niečo pojedli a potom debatovali o mužoch alebo o vojne v Afganistane. Jedna spravila kávu a ďalšia vytiahla cigarety. Zvyšok večera sa buď hádali alebo vtipne doberali. Káva chvíľu podržala, ale neskôr sa už unavený mladík rozhodol vrátiť naspäť do svojho bytu. Rozhovor mu uľavil, fyzická práca a odovzdanosť pacientom, celková spoločnosť ľudí, spravila mu dobre. Cítil sa odrazu oveľa viac pokojný a nepociťoval už žiadnu opustenosť ani smútok. Tešil sa už na svoju posteľ. Na chodbe však stretol MUDr. Gulovú. Slúžila nočnú. Gulová bola preňho zaujímavá osoba. Bola iná ako všetky ostatné lekárky. Bola viac uvoľnená a oveľa viac priateľská. Mohol sa jej teda pýtať na oveľa viac vecí. Prekonal únavu a zabudol aj na posteľ.
„Zdravím pani doktorka. Slúžite dnes nočnú?“ – opýtal sa veselo a tak trochu familiárne, akoby ju poznal už roky.
“Dobrý večer, Marcel. Vy tu čo robíte? Vari tiež slúžite nočnú?” – spýtala sa naspäť milo.
“Ale nič také. Nudil som sa na izbe a tak som išiel pozrieť sestry. Ale idem už domov spať.”
“Ach, to vám závidím. Už nech je ráno. Dnes zaskakujem okrem iného ešte aj na príjme. Poďte ešte na cigaretu, pokecáme trošku.”
“To naozaj?” – opýtal sa prekvapený. Cítil sa poctený že ho má lekárka za kamaráta. Napriek rôznym skúsenostiam, vďaka ktorým mu lekári pripadali čoraz viac a viac ako obyčajný ľudia, ešte stále mal miestami v hlave všelijaké ilúzie a obzvlášť psychiatrov považoval stále za nadľudí. Teraz keď ho tak veľmi fascinovala psychiatria sa nejako ešte nevedel od nich odpútať. Mäsiar chirurg, nervózny Napoleon očná a či alkoholik neurológ. Títo všetci už patrili do jeho minulosti. Ale psychiatri. Stále mal to nutkanie do nich preniknúť. Vidia predsa do ľudskej hlavy. Dokážu odhaliť osobnosť človeka. Zdá sa že sú mocný, ale ako to len robia? Nedalo mu to pokoja.
“No samozrejme. Práve volali z pohotovosti, za hodinku tu mám príjem, tak mám ešte čas.” – povedala s úsmevom a spolu prešli na oddelenie B, kde na konci chodby bola lekárska izba.
