„Nič nie je kurióznejšie a delikátnejšie ako vzťah dvoch ľudí, ktorí sa poznajú len očami – ktorí sa stretávajú a pozorujú denne, dokonca každú hodinu, a ktorí udržiavajú dojem nezáujmu buď kvôli morálke, alebo kvôli duševnej abnormalite. Medzi nimi panuje bezočivosť a potlačená zvedavosť, hystéria neuspokojenej, neprirodzene potláčanej potreby spoločenstva a tiež akýsi napätý rešpekt. Pretože človek miluje a ctí človeka, pokiaľ ho nie je schopný posúdiť, a túžba je produktom chýbajúceho poznania.“
Thomas Mann
Z knihy Smrť v Benátkach
Ošetrovateľ (časť piata)
Gulová
Lekárska izba bola v podstate rovnaká izba ako každá iná. Mala svoj vlastný balkón, ako všetky ostatné izby, ale keďže oddelenie B malo po celej strane výhľad na les, stáť vonku na balkóne bolo o to krajšie. Bolo zvláštne nakoľko depresívne mohla pôsobiť taká pacientska izba v porovnaní s touto lekárskou izbou, ktorá bola zariadená ako obývačka. Pekný veľký gauč, dve kreslá, tmavý nábytok, televízor, konferenčný stolík, nočná lampa, koberec a v rohu veľké kvety. Bol to zvláštny pocit lebo keby ste prešli cez stenu hneď vedľa, ocitli by ste sa zrazu v celkom inom svete. Škaredý a nezáživný svet plný bielej farby a nemocničnej sterility. Svet bielych obliečok, studeného linolea a otrasného závanu chlóru. So všetkými tými štyrmi posteľami z kovu a veľkým holým oknom. Všetky tie studené kovové konštrukcie postelí a všetky tie plechové nemocničné stolíky na svojich hrdzavých kolieskach. Tu v lekárskej bolo príjemné prítmie. Malá lampa osvetľovala konferenčný stolík, na ktorom stál popolník a vedľa neho ležala škatuľka cigariet. V popolníku už ležalo asi päť špakov rovnakej značky. Zvonku sa do izby cez mliečnu záclonu predieral mesiac. Za dverami stál vešiak, ktorý bol plný bielych lekárskych plášťov a viselo tam už aj zopár takých tých plstených a ťažkých, ktoré lekári používali cez zimu. MUDr. Gulová sa zvalila do kresla a zapálila si cigaretu.
“Áaach, posaďte sa Marcel. Tak čo, ešte vás to tu neomrzelo?” – spýtala sa uvoľnene a poriadne si potiahla z cigarety, akoby sa už aj tešila na omamne stimulujúce účinky nikotínu.
Gulová mala asi 52 rokov. Bola mohutnej stavby a vcelku vysokej postavy. Nebola to žena ktorú by mohol jeden nazvať tučná, ale nebola ani chudá. Všetko bolo akosi proporcionálne rozdelené a dokonca nosila sukne pod kolená a boty na opätku. Mala krátke vlasy, sfarbené do tmavo-ryšava, a jej oči boli belaso modré. Mihalnice mala zvýraznené jemnou špirálou. Na hrubých perách nosila tmavočervený rúž ktorý sa nikdy neunúvala obnoviť takže jej ústa večer vyzerali smiešne. Niečo ako opadaná farba na dome alebo starý autolak. Posledné kúsky farby sa zúfalo držali na zrobených perách ktoré celý deň rozprávali či poťahovali z cigarety. Taktiež sa občas javili aj jej nalakované nechty. Bolo zrejmé že sa ešte chcela páčiť. O tom nebolo pochýb. Záležalo jej na tom ako vyzerá, ale nedarilo sa jej to udržovať. Jej pohľad bol mierumilovný, teplý a priateľský no zároveň obozretný a bystrý. Mala taký ten vyžitý až bohémsky uvoľnený výraz tváre. Bola nad vecou, bola sebavedomá, nie však drzá ani arogantná. Pôsobila ako scestovaný aristokrat ktorý všetko vie, všade bol a všetko videl a nateraz len sedí v kresle, poťahuje z cigarety a je veľmi spokojný. Bola vždy nesmierne vtipná a dobre naladená. Z mnohých vecí o ktorých si mladík myslel že sú závažné či smrteľne vážne si ona robila srandu, alebo ich jednoducho vždy upratala na ľahkú nôtu. Posunula ich na skutočný level, tam kde prirodzene patria. Mohol to byť trebárs rozhovor o ťažkom živote, akejkoľvek životnej ceste či kariérnom očakávaní, živote ako takom alebo ceste človeka a jeho predpojatí, úlohe človeka na tejto zemi, o smrti, o údele psychiatrického pacienta alebo o dôležitej úlohe a role psychiatra. Ona to všetko vždy posunula na pravú úroveň. To bola jedna z tých vecí ktorá mladíka na nej upútala najviac. Bola v nej múdrosť a vyžarovala bohatú životnú skúsenosť ale zároveň tam bola aj tá voľnosť a miestami až skrytá divokosť, no a potom tam bola zdržanlivosť ktorá strážila celú tú vec, aby len teda raz celá nevybuchla. Museli to byť zároveň aj svetské spôsoby a tradície, výchova, ktorá ju držala na uzde aby sa celkom neprejavila, pretože by si mohol niekto myslieť že nie je dostatočne dôležitá a profesionálne vážna. Miestami pôsobila smutne, akoby sa v nej na chvíľu usadilo akési životné sklamanie. Mohla to byť aj nešťastná láska alebo len osud. Chvíľkami bola melancholická a zadumaná. Vtedy príliš nehovorila ale inak to bola veľmi zaujímavá žena. Vedela ohovárať ako baba na trhu, občas pôsobila ako ten najobyčajnejší človek na svete a nie ako nejaký veľavážený doktor. O primárke tvrdila že je to karieristka ktorá žije vo svojej vlastnej bubline a nie dolu pri pacientoch čo znižuje jej rozhľad a odbornosť. O psychiatroch tvrdila že sú to len ľudia ktorý sa hrajú s tabletkami. Niekde uberiete a niekde zas pridáte. Nie je to žiadna veda. Len skúšate čo najlepšie zaberie a niekde to už jednoducho vzdáte a necháte to na prírodu. Pacient musí chcieť aj sám inak to nemá veľký význam. Veľa vraj záleží na tom akých má priateľov a rodinu. Skutočná terapia sa vraj začína aj tak až u psychológa. Naše možnosti sú preto veľakrát limitované. Sme ľudia odovzdaný farmaceutikám, nie sme skutočný terapeuti. Pracujeme s liekmi, nerobíme komplexnú terapiu. Keď sa jej raz opýtal na medicínu povedala že to nepovažuje za úspech. Jednoducho si to tam len odsedíte aj keď vás už z toho bolí zadok, ale vo všeobecnosti medicína nie je ťažká. Všetko vždy upratala na správne miesto. Nevedela sa chvastať. Bola to naslovovzatá realistka. Jej prvá atestácia bola pôrodník. V Afrike robila sedem rokov všeobecnú a bola tam taktiež ako aj pôrodník. Neskôr atestovala na psychiatriu pretože chcela zmenu a tak sa stalo že ju mladík spoznal na oddelení. Veľakrát sa jej pýtal ze či vidia ľudom do hlavy alebo či dokážu analyzovať ľudskú osobnosť. Tvrdila že je to ilúzia. Pracujeme len s tým čo sme sa naučili z kníh a čo poznáme z praxe. Nič také ako vidieť človekovi do hlavy nie je možné. Analýza osobnosti je tiež rozsiahle štúdium kde sa pracuje s určitými poznatkami a je napojené viacmennej už na psychológiu. Takže nie. Nie sme nadľudia a nie, pokiaľ mi nič nepoviete nič o vás neviem. – smiala sa na ňom. Porucha sa ukáže sama ale nie je to tak že sa na vás pozriem a odhalím všetky vaše myšlienky či tajomstvá. To ste museli vidieť v nejakom filme. – znovu sa tak schuti zasmiala na naivite mladého chlapca ktorý si myslel že mu doktorka vidí do hlavy a že môže dokonca odhaliť nejaké tie jeho poruchy osobnosti o ktorých ani nevedel že ich má, môže mať, alebo že existujú. Bál sa pred ňou dokonca často aj svojho správania lebo si myslel že sa to môže stať základom pre akési jej diagnostické závery ako ho tak bude dôkladne pozorovať. Kontroloval sa aby nepôsobil manicky alebo akokoľvek neštandardne či nekontrolovane. Bolo to všetko také odľahčujúce dozvedieť sa od nej že nič z toho nie je pravda a že dôkladná analýza duševného zdravia môže trvať roky. Naozaj nebuďte smiešny, pán Marcel. My nie sme žiadny Bohovia. Sme len lekári, ľudia so zopár skúsenosťami v odbore, ktorí sa vás snažia vyliečiť. Ak ste teda klinicky chorý. – Bola to preňho studnica životného poznania. Inšpirujúca žena. A on s ňou teraz môže sedieť v jej lekárskej izbe. Aké fascinujúce!
“Ani nie, pani doktorka. Veď už sa mi to tu aj tak kráti. Od budúceho mesiaca idem na ženské.” – odpovedal hneď potom ako sa aj on usadil do kresla a prestal sa v ňom nervózne mrviť. Bol plný otázok a času bolo predsa len tak málo. Dvadsať minút, ak vôbec, veď za chvíľu jej na príjem dovezú urgent z pohotovosti.
“Hovoríte že za chvíľu vám na príjem privezú pacienta? Už viete čo to je?” – vyzvedal akoby bol jeden z doktorov alebo službukonajúca zdravotná sestra.
“Žena. 32 rokov. Laktačná psychóza. Oficiálne sa to volá popôrodná depresia ale viete, tie termíny sa menia ako sa tam hore v registri komu zachce. Vyzerá to aj na sprievodné prejavy psychózy, ktoré sú u tejto diagnózy bežné. Zrejme mala psychotický atak. Držala vraj dieťa von oknom.” – odpovedala akoby bola len pekárom ktorý hovorí o istom druhu chleba alebo rožku. Bola od prípadu úplne odosobnená, čo mladík chápal že bolo zapríčinené dlhoročnou skúsenosťou a praxou. Tvárila sa veselo a naďalej poťahovala z cigarety. Zrejme dokonca rozmýšľala nad tým čo si dá na večeru a či dá si ešte kávu.
“No to je smutné a… zároveň šokujúce. A ako prebieha taký príjem pacienta? Odkiaľ viete dopredu diagnózu a nebojíte sa tam byť len tak sama?” – vypytoval sa mladík ustarane no zároveň bol lačný po odpovediach.
“V podstate to nie je nič veľkolepé, Marcel. Pacienta privezie sanitka, väčšinou je už spacifikovaný, teda, bolo mu podané sedatívum. Na príjme je sestra a rovnako tak bezpečnostný pracovník. Urobím záznam o príjme ktorý sa založí do chorobopisu a ten sa neskôr odnesie na oddelenie. Potom sa pacient presunie na oddelenie kde sa oňho už starajú sestry a lekári.” – vysvetľovala, gestikulujúc so zvyškom cigarety v ruke. Bolo vidieť že mladého spoločnosť sa jej páčila ale téma rozhovoru ju žiaľ vôbec nebavila. No keďže si natoľko vážila túto krátku spoločnosť, dobrovoľne zniesla toto zvedavé stvorenie, ktorého záujem o jej vedomosti jej možno aj trochu lichotil.
“No a diagnóza? A ako sa robí taký záznam o príjme?” – dobiedzal ďalej dychtivo.
“No viete, diagnóza je vždy len predbežná a dokonca sa aj počas liečby môže mierne meniť. Diagnózu nahlásil pohotovostný lekár, ale v súvislosti s tým že nedávno porodila sa dajú dať veci ľahko do spojitosti. Viete, mi lekári musíme byť bez ohľadu na atestáciu tak trochu majstri na všetko. Pre obvoďáka to nie je vôbec ťažké určiť predbežnú psychiatrickú diagnózu. Myslím, že tentokrát sa úplne trafil. Musím ale počkať kým ju uvidím a spravím vyšetrenie. Sestra najprv skontroluje vitálne funkcie a odoberie krv. Môj záznam o príjme pacienta pozostáva z mojich poznámok o lucídnom stave pacienta a jeho momentálnom správaní. Všímať si musíte reč tela, celkový stav či pohľad pacienta. Niektorí sú agitovaní a niektorí nie. Pýtam sa pacienta rôzne otázky ako aký je deň, dátum a čas. Podľa toho zhotovím poznámky o orientácií pacienta v čase a priestore a potom si všímam jeho celkové správanie, prípadne, vždy podľa stavu pacienta, kladiem viac otázok o tom čo si myslí že sa stalo a podobne, a na základe toho celého vytvorím príjmový profil. Odpovedá, neodpovedá. Pri vedomí alebo katatonická. Vnímanie čisté alebo zastreté. Reaguje na otázky a rozumie im alebo je neprítomná a halucinuje, čiže prežíva rôzne sluchové a vizuálne bludy. Záznam zakončím predbežnou diagnózou a zároveň nastavím prvé lieky. Je to vskutku jednoduché, Marcel, zbytočne sa tým trápite.” – zakončila s úsmevom a napila sa z jej studenej, ktovie odkedy nedopitej, čiernej kávy.
“To znie všetko tak strašne. Nebojíte sa pritom všetkom? Necítite sa nepríjemne? Je to také, viete, strašidelné. Potýkať sa s … nooo, viete…chorobomyseľnou osobou ktorá je mimo a môže vám ublížiť.”
“Nikdy to nie je až také zlé. Dôkladná pacifikácia je základ u akútnych psychóz. Lieky zaberajú pomerne rýchlo a dobre. Našim cieľom je mať pacienta kľudného, aby sme ho mohli dôkladnejšie vyšetriť a nastaviť mu správne lieky. Toto je možné väčšinou až po pár dňoch, kedy sa pacient poriadne vyspí. Osobnosť sa skúma neskôr. Prvotná príčina choroby tiež. Spúšťačom je často stres ale faktorov môže byť veľa. Môže to byť genetické alebo získané. Účelom príjmu je hlavne pacienta spacifikovať a predbežne medikovať a hlavne ho rýchlo dostať do postele. Na strach som už stará, pán Marcel. Keď som začínala som bola celá vytrasená. Teraz vidím pacienta ako už len človeka ktorý potrebuje našu pomoc. Na bludy, výkriky či halucinácie si človek zvykne a nemá z nich strach pretože vie že sa odohrávajú len v pacientovej hlave. Veď vy si toho užijete na ženskom. Je to niečo iné ako demencie. Berieme to všetko s obrovskou rezervou a neprekvapuje nás to. Zažili sme už všeličo. Psychózy sa zväčša prejavujú veľmi komplexne a ťažko ale majú všetky veľmi podobné, občas úplne rovnaké, prejavy. Psychóza označuje súbor symptómov, ktoré ovplyvňujú myseľ, kde došlo k určitej strate kontaktu s realitou. Počas epizódy psychózy sú myšlienky a vnímanie človeka narušené a môže mať problém rozpoznať, čo je skutočné a čo nie. Pri psychóze ľudia kadečomu veria, počujú hlasy a vidia veci, pretože sa chemické látky v ich mozgu na chvíľu trochu zbláznili. Ide o biochemické zmeny v mozgu. Porucha dopamínových receptorov. Našou prácou je dať látky a neurotransmitery opäť do poriadku. V tomto nám dnes našťastie pomáhajú moderné lieky. Našťastie antipsychotiká zaberajú aj na popôrodnú psychózu a dokonca veľmi dobre a je preto dobre liečiteľná. Nebojte sa, maminka bude čoskoro naspäť doma. Tak ja už musím, Marcel, tamto si zoberte tú knihu, to vám mnohé objasní, ak vás to tak všetko baví a zaujíma, ale hlavne sa dobre vyspite, vyzeráte unavený.” – dorečnila veselo a s takým tým hrdým no zároveň spokojným výrazom tváre že to vedela takto rýchlo zvedavému laikovi vysvetliť a bola zároveň akoby aj rada že sa o svoje vedomosti mohla podeliť. Možno by som nakoniec aj bola rada mať takéhoto žiaka. – pomyslela si a usmiala sa naňho materinsky. Potom hodila na seba šedý lekársky plstený kabát a odišla na príjem.
Mladík ešte chvíľu sedel v lekárskej izbe. Potom si zobral knihu a pobral sa domov spať. Bol taký nadšený že sa zase dozvedel niečo nové. Bol taký rád ak mohol niečo pochopiť. Nemal rád chaos a nevedomosť v ňom vždy vzbudzovala otázky. Panikáril ak mal pracovať v prostredí ktorému vôbec nerozumie, hoci to bol len obyčajný sanitár, ktorého by to vôbec nemuselo zaujímať. Na ženskom nebude robiť aj tak nič iné ako len prezliekať postele a možno vodiť pacientky do bufetu. Ale aj tak. Chcel vedieť ako taká choroba vzniká.
Bolo príjemné mať niekoho ako ona. S touto ženou sa ešte musí stretnúť. S touto ženou sa musí znovu tak dobre porozprávať. Je taká pohodová. Niečo ako kamoška no zároveň aj mama. – premýšľal si pre seba ako tak kráčal domov.
Veľakrát sa s Gulovou ešte rozprával. Dokonca mal potrebu jej raz vyrozprávať jeho životný príbeh na čo len vtipne reagovala vetou : Viete, netrápte sa tým všetkým lebo ono to tak býva že keď tá prvá časť života je na hovno tak potom tie neskoršie roky vám to vynahradia. Dnes muž vie že v tomto mala naozaj pravdu. Aj keď hovorila to vtedy len akosi inštinktívne, akoby len naberala múdrosti a rady z akejsi neznámej studne všetkých vedomostí. Zverila sa mu že už na lásku neverí pretože ju nechal po dlhých rokoch jej milovaný muž ktorý ju vymenil za mladšíu. Vyznala sa že si samotu celkom užíva a že život má stále veľmi rada. Bavila ho jej spoločnosť. Obdivoval ju a bral ju niečo ako svoju nahradnú mamu ktorá bola tentoraz úspešnou lekárkou a psychiatrom. Zakaždým keď končili spolu, pretože mala rannú, ju aj ochotne na autobus odprevádzal. Jedného takéhoto poobedia, bolo to tesne pred jeho odchodom na ženské, mu znenazdajky povedala aby si radšej hľadal priateľky vo svojom veku. Popriala mu všetko dobré a naposledy sa naňho ešte tak materinsky usmiala. Robievala to vždy keď sa jej pri ňom zdalo že tu vlastne ide len o hlúpučkého malého strateného chlapca, ktorý si hľadá svoju perfektnú druhú mamu. Odvtedy sa už nikdy nestretli ani nevideli.
