Neposedný zamestnanec
Hej hej pavúčik, kde je tvoj rodný dom?
Ďaleko. Ďaleko tam v poliach medzi bavlnou a kukuricou.
Vera Hall, z pesničky Boll Weevil Holler
Po strýkovom odchode sa veci trochu upokojili. Vzduch sa akoby vyčistil a rodine, tak trochu, odľahlo. Život išiel ďalej, mladší súrodenci rástli a mladíkova neposedná energia pulzovala. Nikde nevydržal príliš dlho a nikdy v skutočnosti nezakotvil. Všetko ho vždy znudilo. Ale nie preto že by bol skazený alebo vyberavý. Stávalo sa mu to akosi automaticky, hlavne potom ako všetkému porozumel, po tom čo vecami prešiel a utíšil svoj hlad po neznámom. Ak aj musel niekde ostať z materiálnej povinnosti, stihol vždy zároveň aj snovať nový plán na perfektný únik. Rýchlo sa všetkého nasýtil a potom sa v prostredí začal dusiť. Nebolo to z rozmaru. Bola to jednoduchá túžba po pestrom živote. Túžba po nových zážitkoch, skúsenostiach. Bol to dar, ale aj prekliatie. Človek zažije takto v živote oveľa viac, čo hodí sa bohatosti mladého aj neskoršieho života, ale zároveň zabraňuje mu to sa kdekoľvek usadiť a vytvoriť niečo trvácne. Z materiálnej stránky, hlavne v strednom a staršom veku, sa dostavia všetky tie nevýhody tejto mládežníckej ľahkovážnosti. V rámci svojich vnútorných prevratov, ktoré sa diali pomerne často, si našiel novú prácu. Tentokrát to bolo elektro v centre mesta. Bavilo ho prezerať si a ponúkať posledné modely bielej a čiernej techniky. Nové chladničky, práčky, televízory, veže či domáce kiná. Technológie boli v rozkvete, svet a rovnako tak aj malé Slovensko zažívali nákupné revolúcie. Výplata bola všade rovnaká. Na pozícií predavač-pokladník sa všade vtedy zarábalo asi tak sedem tisíc korún. 3000 tisíc korún muselo ísť na chladničku a ostatné vždy pošlo, ako inak, na hlúposti po ktorých srdce piští. Bolo to v závislosti od schopnosti pár mesiacov aj sporiť alebo sa aj ochotne zadĺžiť. Napokon boli peniaze minuté na nové tenisky, značkové tepláky, novú hudobnú vežu, domáce kino, TV či mobilný telefón alebo dokonca aj nový počítač, ktorý už ale kúpil si na splátky. Zmluvu mu ochotne spravil jeho vedúci rovno v elektre. Tieto pohnútky neboli mimovoľné. Robil vždy také tie malé zmeny, vytváral zhluky ktoré mali utíšiť otupenosť, takú tu nudu, normálneho života. Kupoval si veci alebo hľadal nové záujmy. Jeden z jeho nových projektov bola neskôr aj malá izba na konci domu, ktorú rozhodol sa že ide si prerobiť pre seba. Bola to malá miestnosť s vlastným vchodom a veľkým oknom do dvora s výhľadom do záhrady. Dedo ju používal ako kuchynku. Susedila z dedovou izbou odkiaľ viedli do nej dokonca aj dvere. Nevedno prečo si vybral práve túto miestnosť, keď mohol si vybrať rovno tú veľkú dedovu izbu, ale niečo ho vždy ťahalo k malým izbičkám. Táto čudná skromnosť ani nebola tak skromnosť ako len dáke hľadanie pocitu útulnosti a uzavretosti malého priestoru, malej bezpečnosti pred veľkým svetom. Veľké izby mu pripadali nejako zbytočne priestrané, akoby príliš otvorené. Zrejme to prichádzalo aj z jeho uzavretej povahy, že páčili sa mu takéto malé miesta. Malá izba mu mala vrátiť aj trochu integrity. Po jeho návrate z civilnej služby v nemocnici musel totiž bývať znovu s neporiadnym bratom, ktorý bol bordelár a utrhnutý divoch, ktorý si vodil do izby dlhovlasých kamarátov, ktorý páchli po cigaretách a alkohole. Oči mali krížom a pripadali mu nesmierne hrubý, sprostí a navyše smrdeli. Dnes by ocenil spoločnosť takých mladíkov, ktorí by svojou radosťou a nespútanosťou rozžiarili jeho smutné a prázdne dni, ale dnes on je už starý a kým bol mladý títo sa mu nepáčili. Dnes, keď už je starý, nepáčia sa mu zas jeho rovesníci. Pripadajú mu polomŕtvi, rezignovaní, unavení a nudní. Neznesie ich ustálenosť, rovnako tak ako aj tú svoju. Nenávidí tu mizériu a komfort, tiež stabilný a predvídateľný spôsob rozmýšľania a bytia. Človek by chcel potom akoby doháňať. Veci minulé, veci zameškané. Prejsť cez cesty nikdy predtým neprecestované.
Izbu mu dal vymalovať otčim. Chalan neskôr pochopil že otčim hodne doháňal a veľa pomáhal v akýkoľvek snahách a neskorších vášniach dvoch bratov. Starší brat mal vtedy vášeň pre poštové holuby a ani tam otčim nezaľáhal a radil a pomáhal kde sa dalo. Možno ho aj niečo trápilo z minulosti. Možno roky dali mu pochopiť a naraz snažil sa pomôcť. Nedá sa preto povedať že by to bol až taký “zlý” človek. Onedlho bola izba hotová. Vhodné kusy nabytku, ktorý pobral zo svojej veľkej izby, ktorú zdieľal s bratom, boli presunuté do jeho malej izby. Nakoniec to teda bola malá útulná izbička s mahagónovým nábytkom, ktorý si pamätal ešte z detstva. Mala slabo oranžové steny, ktoré si chlapec tvrdohlavo nadiktoval, pretože ho, po príchode z nemocnice, biele neskutočne nudili. Od nejakej známej sa dovliekol aj pekný modrý koberec, parížska modrá s veľkým žltým kvetom v rohu. Kdesi mal len malý vypálený kúsok od cigarety ale inak voňal sviežo svojím bývalým čistým domovom, čo chlapcovi pripomínalo že existujú aj čistejšie domácnosti ako je tá ich. Konečne mal znovu svoje súkromie kde s radosťou počúval hlasnú hudbu, svoje obľúbené pesničky ktoré, okrem živočíchov v obrovskej záhrade pod oknom či vtákov v susediacom parku, nemohli nikoho rušiť. Izba na samom konci domu bola jeho oáza. Dokonca ani len vedľa v bývalej dedovej izbe nikto nebýval. Bola prázdna. Nie však na dlho. Rodina vždy uvítala finančné bokovky a tak neskôr ubytoval sa tam otčimovej sestry syn. Vlado. Nebol to zlý chlapec. Potetovaný, asi tak do 30 rokov, chudej postavy a dlhé vlasy, ktoré boli natoľko riedke že občas vyzeralo akoby nosil na hlave len akýsi ulízaný pásik. Fajčil ako turek, hral počítačové hry a vyznával dedmetalovú hudbu a satanizmus. Život sa často ukazuje ako nesmierny paradox. Vlado na krku hrdo nosil satanistický znak, ale inak v duši to bol veľmi jemný a citlivý človek, ktorý nehľadal nič iné ako len obyčajnú lásku. Pracoval tiež v tej istej pekárni ako matka aj otčim. Akokoľvek, chlapec si užíval svoju novú izbu. Na svojom novom počítači vo voľných chvíľach sledoval jeho obľúbené filmy, ktoré mu na disk vypálil PC znalec, kolega z elektra, Rasťo. Bol to relatívne dobrý život. Mládenec mal kľudnú prácu, poberal plat, mal svoju izbu a ako každá iná, stále ešte taká mladá hlava, neustále čosi vymýšlal.
Väčšina nových filmov bola stiahnutá v angličtine a tak pomaly začal aj v sebe objavovať vášeň pre tento jazyk. Boli to zároveň preňho aj začiatky angličtiny, ktorú nikdy na škole nemal, pretože sa učil len ruštinu a nemčinu. Púšťal si znovu a znovu tie isté obľúbené filmy dokola. Najprv so slovenskými titulkami a potom tými anglickými aby tak s úžasom sledoval ako sa čo vyslovuje a ako sa čo píše a čo to vlastne znamená. Prinášalo mu to radosť. Sníval o tom ako raz bude môcť plynule hovoriť. A koľké len dvere taká znalosť otvára! Neskôr si anglické titulky aj vytlačil na papier a podľa nich sa učil základné slová a konverzácie. Potom si aj kúpil knihu. Angličtina pre samoukov. Vždy to bol neunavný samouk a tým aj ostal dodnes. Mozog mu už kríva a zíva prázdnymi bunkami, ale ešte stále vie sa snažiť, učiť sa nové veci ktorými jeho stará hlávka občas zahorí. Čo sa týka jeho prvých pokusov o angličtinu, na lektora nebolo ale, pravdupovediac, nebol ani záujem. Všetko chcel vždy zvládnuť sám. Bol to húževnatý tvrdohlavec. Neveril pomalému postupu nudného učenia, ktoré sa napokon aj tak zabudne. Všetkým si chcel vždy živo prejsť. Používať veci priamo v praxi.
Mládenec neustále skúmal rôzne možnosti búrania všedných dní a vyhľadával rôzne životné občerstvenia. Bol to neposedný indián, jeho vlasy už siahali až po driek, a naivný snílek tiež. Stále taký mladý a neskutočne, ba až exoticky, krásny. Do práce chodil poctivo, pretože pochopil, hoci až po ťažkých začiatkoch, že je to nevyhnutné pre základné prežitie. Popri práci vždy aj však sníval o akomsi lepšom, úžasnom živote, ktorý je plný bohatstva a slávy. Podobne ako väčšine ľudí, ani jemu nikdy nestačilo mať iba prácu. Chodiť do nej a chodiť z nej domov a potom nič, bolo by strastiplné a smutné. Každý má nejaké tie bočné aktivity alebo teda hobby a hlavne mladí ľudia majú stále aj tú hlavu plnú ilúzií, chabých plánov a snov. Vzťahy ako také, budovať niečo v tejto oblasti, tiež nikdy ho nejako nelákalo. Nemal zatiaľ ešte stále potrebu nejakého hlbokého vzťahu, alebo že by hľadal životnú lásku. Potrebu si riešil po svojom. Vždy mal dostatok fantázie. Akokoľvek, mal stále taký ten dobrý pocit dynamického života, ktorý je bohatý na zážitky aj bez toho všetkého. Priťahovali ho chlapci a samozrejme že veľa fantazíroval, ale neťahalo ho to vytvárať vzťahy. Pravdepodobne aj preto že na vzťah rovnakého pohlavia ani nebolo príliš veľa možností. Mesto bolo tradičné a malé, ale miestami sa prihodili isté veci. Malé bezvýznamné zážitky. Nebolo to nikdy nič vážne. Matej od kynológie, ktorý sa ho snažil na opekačke presvedčiť aby si užili a aj tak sa napokon nič nestalo, pretože sa chlapec tejto novej skúsenosti jednoducho bál. Heterosexuál Juro od koní, ktorý chcel len orálny sex ale chlapec nevedel ako na to, a potom bisexuálny Jaro od výstavy psov, ktorý bol jednoducho len stále nadržaný, ale chlapca nejako nepriťahoval.
Akokoľvek, späť k mladému životu jedného pracovníka. Veľa mladých chlapcov si nastaví život celkom jednoducho. Majú prácu, alebo ešte aj študujú, majú priateľku a možno majú teda aj nejaké to hobby. Majú vážne životné plány ale majú aj tie svoje postranné vášne, ktoré robia im v živote radosť. Niekto bicykluje, iní sa venujú turistike či plávaniu. Niekto maľuje a ďaľší hrá v amatérskej kapele. Je toho tak veľa a je to rôzne. Pomaly plánujú svoju budúcnosť, ktorá mala by neskôr zahŕňať lásku, osobnú prosperitu, pracovnú kariéru, radosť zo života, vlastné bývanie a budovanie svojej vlastnej rodiny. Život sa posúva pomaly v jeho otupných šedých vlnách a ani sa nenazdáme a máme 40, decká behajú okolo a my zazeráme na ženu ktorá sedí vedľa nás a uvažujeme čo bude ďalej. Hneď na ďalšie ráno máme už 50 a my si doprajeme nový televízor alebo aj exotickú dovolenku či super auto. A je to len akoby žmurknutím oka, keď deti sú už preč a my sa nespoznávame v zrkadle a nespoznávame ani toho človeka čo sedí vedľa nás, a hneď potom, akoby len na druhý deň, dívame sa na svoju vlastnú truhlu.
Jak nad komínom dym, za zvuku mandolín, v ústrety slnku poletím. – ako spieva naša fajná Janka Kirschner v pesničke Sama. Život letí ako splašené kone, tečie ako rieka, prúdi ako divoká voda, ale málokto sa môže pochváliť turbulentným životom. Veľa z nás prežilo nesmierne nudný život. Už v ďaľšej časti pochopíme že, vďaka bohu, toto nebol nikdy chlapcov prípad.
Naivná hlava a nádejný model
Ešte počas práce v elektre ho mládežnícka ilúzia, vidina ľahkého a rýchleho úspechu, znovu raz odviala do sveta utópie a márnosť naivnej mysle doviedla ho k inzerátu na modeling. Akýsi východniar ho cez telefón pozval na stretnutie v Bratislave. Bude sa konať o desiatej. Cez email mu poslal nasledovné inštrukcie:
Miesto stretnutia: Hotel Holiday Inn. Bajkalská 748/25A, 825 03 Bratislava
Oblečenie: Ležérne/športové
Pripravte si prosím niečo o sebe. Introduction sa bude nahrávať na video v angličtine.
Chlapec sa trochu vystrašil. Nevedel čo to INTRODUCTION vôbec je, ale nepoľavoval pretože si myslel že odvážnym predsa šťastie praje a že nakoniec uspeje v modelingu, bude bohatý a slávny a pomôže aj celej svojej rodine, ktorú príde navštíviť na veľkom drahom aute z ktorého vystúpi tak ako to robí aj Madonna keď niekam príde. Šikovnú kamošku, budúcu farmaceutku Moniku, ktorú poznal od psov, o chlapcovi kynológovi budeme hovoriť neskôr, poprosil aby mu pomohla preložiť text, kde sa hovorí čo to o sebe. Napísal si ho sám v slovenčine a žiadal ju aby ho preložila úplne identicky a vierohodne, pretože bol presvedčený že to ako to pripravil v slovenčine znie dokonale. Monika bola z lepšej rodiny, alebo teda možno len z normálnej rodiny, čokoľvek normálnejšie ako chlapcova rodina bolo zároveň aj lepšie, a mladíka mala veľmi rada. Spoznali sa pri psoch a chodili spolu venčiť svoje nemecké ovčiaky a veľa sa vždy rozprávali. Monika prepadla jeho šarmu, klopkala mu na predné okno z ulice domu vždy keď išla okolo so svojím psom, ale on jej sympatie nikdy nemohol opätovať a tak jej vždy len radil ako si udržať chlapca, alebo aj to ako sa ho zbaviť. Bol to večný mudrlant, kamošky od koní často žartovali a volali ho filozof, ale inak ho ľudia mali radi. Počúvali ho a chodili k nemu, nevedno prečo, ako k bútľavej vŕbe a či vševednému radcovi. Monika bola o niečo staršia, vedela plynule po anglicky a keď ju mladík prosil aby ho to rýchlo všetko naučila, ona mu vždy odpovedala že to musíš používať v praxi, najlepšie v zahraničí, inak ti je to všetko nanič. Akokoľvek, text bol preložený a chlapec sa ho učil naspamäť, pretože v tom čudnom jazyku hádam ani celkom nevedel čo to vlastne hovorí.
Bratislavu nepoznal vôbec. Prvá cesta k detskému psychiatrovi mu učarila a potom sem tam pani Bratislavu navštívil s otčimom na rozvoze pečiva. Neskôr gúľal okáľmi keď sprevádzal jazdcov na Sláviu či do maštalí pri dostihovej dráhe, keď zavítalo sa k Hanulayovcom na preteky. Nuž, akokoľvek, doviezol sa v túto sobotu na bajkalskú autobusom z Pezinka. Bolo horúce leto. Chlapec mal na sebe biele tielko a biele športové nohavice, v ktorých sa nesmierne potil. Nevedno prečo si zvolil túto kombináciu, možno chcel pôsobiť jednako a tým pádom presvedčivo, ale zdalo sa aj že v skrini ani veľmi nebolo nič vhodnejšie. Na nohách mal šľapky ktoré mu znemožňovali chôdzu pretože sa mu nesmierne potili chodidlá. Práve kvôli tomu začal neskôr v lete nosiť tenisky do ktorých nosil aj ponožky. Šľapky si nasúval iba v tých pozvoľných chvíľach kedy nazdával sa že nebude sa potiť. Rovnako tak sa mu potili aj dlane. Príležitostné potenie pravdepodobne dostal ako karmu či dáke prekliatie od boha. Možno sa v minulom živote niekomu takto za to vysmieval, boh vie. Hoci to bolo niečo čo sem tam prišlo a potom zase odišlo, bolo to vždy nepríjemné. Mal trému a bol v strese, ale mladá duša dokáže toľko toho na seba ešte zobrať. Mládencovi ani nebolo čudné prečo sa stretnutie malo konať na recepcii v hoteli Holiday Inn. Nerozmýšľal vtedy o tom že agent by mal mať nejakú tu svoju kanceláriu a, navyše, tento sa predstavil ako lovec pekných tvárí. Možno aj mal nejakú kanceláriu na východe. Mladík naivne pomýšľal na svoju budúcu slávu. Nebolo to ďaleko od bajkalskej, agent pravdepodobne vybral miesto zámerne, možno bol aj zhovievavý po predchádzajúcom dohovore ktorý sa konal cez email aj telefón, pretože mu mladík prišiel nie celkom sveta skúsený. Východniar bol možno tiež z dediny alebo malého mesta, ale hádam stihol sa už vtedy zorganizovať do podoby perfektného modelingového manažéra. Mladíkovi vždy pripadal ako profesionál. Mladík vystúpil zo 40 stupňového autobusu a opýtal sa okoloidúceho asi tak štyri krát na cestu kým prišiel do hotela. Z veľkého mesta bol vystrašený, bál sa že zablúdi. Bol to predsa len neznalý, iba nedávno vyrastený, mladučký Pezinčan. Konečne dorazil do hotela a sadol si vo veľkej hale do kresla. Onedlho prišiel malý, zavalitý, škaredý, asi 30 ročný chlap s hrubými okuliarmi, ktorý vyzeral ako nezamestnaná lesba. Neurážame tu nič, milujeme to všetko a slová používame iba ako skvelý humor. Podal chlapcovi ruku, utrel si dlaň do nohavíc a posadil sa. Mladík mal chuť vziať nohy na plecia. Lesbu zaujala jeho tvár, chlapčenská postava, plné pery aj jeho vyplašené srnčie oči, ale hlavne ešte nikdy pravdepodobne nevidel také dlhé, husté a vlnité vlasy. Tento mladík bol čudesne krásny, exotický a totálne vhodný pre jeho kariéru ale bolo, ako neskôr chlapec pochopil, asi nesmierne ťažké pre malého izolovaného začiatočníka, skauta z východu, čokoľvek v tejto brandži dosiahnuť. Chlapec by aj bol skúsil iné agentúry, keď ale za takzvaný BOOK pýtali oveľa viac ako tento nešťastník. Akokoľvek, podpísala sa nejaká zmluva a mládenec na stôl položil nejakých 3000 slovenských korún, na ktoré lesba pracovito vypísala príjmový doklad. Neboli tam žiadne záruky. Išlo o to že sa spraví INTRODUCTION ktoré sa pošle iným agentom a potom sa na základe dopytu spraví BOOK za ktorý bude treba ešte niečo priplatiť. BOOK sa bude fotiť v exteriéri po hlavnom meste a potom v štúdiu u profesionálneho fotografa v Rožňave. Nebolo známe nakoľko dôveryhodný tento skaut bol a svoje nahrabané INTRODUCTIONS pravdepodobne len posielal náhodne kade tade. Veľké agentúry už pravdepodobne mali svojich vlastných skautov. INTRODUCTION bolo strašidelné, pretože si chlapec nič nepamätal z toho čo má po anglicky povedať a tak sa muselo nakrúcať asi tak 19 krát kým sa podarilo, pretože sa chlapec stále mýlil. Nesmierne ho štvalo že nevie po anglicky a v duši perfekcionista preklínal tento nevydarený deň. Napriek tomu mu lesba povedal že to bolo fajn a že to stačí a že mu pošle ďalšie inštrukcie v závislosti na záujme klientov. Onedlho prišla ponuka na BOOK. Vraj je veľký záujem. Za BOOK bolo treba doplatiť ďalších 3000 korún. Chlapec súhlasil. Ponechal si svoju malú nádej ale zároveň nečakal od toho veľa. Naučil sa už akosi predtým, že očakávania prinášajú sklamanie a je pravdou že veľa z toho čo vo svojom živote neskôr podnikal robil iba pre zábavu, pre akési experimentovanie s možnosťami. Niekde vzadu cítil akúsi nesolventnosť tohto pána a, hoci nepoznal túto brandžu, zdalo sa mu že jeho biznis je iba v plienkach. Nakoniec, celkom sa aj tešil na fotenie a aj na výsledný BOOK, ktorého kópiu vraj dostane na CD éčku, takže bolo mu jedno či to vyjde alebo nie. Povedal si: Nedbám. Skúsim a uvidí sa! BOOK sa onedlho fotil po Bratislave aj v Rožňave v štúdiu. V Bratislave sa mladík cítil ako hviezda ale lesba sa tváril dôležito a nespokojne. Miestami kričal, lebo to tak pravdepodobne videl robiť aj jedného zo svojich skautských idolov. Dolu tie ruky som povedal. Hlava hore, ramená dozadu. Vystrč tu bradu. Skús sa tváriť odosobnene. Tvár sa arogantne. Usmej sa. Tvár sa nežne, akoby si bol zamilovaný. Prehoď si tie vlasy na druhé pleco, vystrč nohu a pusti si ten zasratý ukazovák ktorý si držíš v tej druhej ruke! Fotilo sa pri Hrade, pod Michalskou, na Obchodnej a aj pri modernejších budovách kade tade. Napriek tomu že mal chlapec čoraz väčší a silnejší pocit že ide o skauta totálneho amatéra, každé fotenie bolo pre neho zážitkom, pretože tak pomaly objavoval aj Bratislavu. Fotenie v Rožňave, do ktorej zavítal autobusom, bolo o niečo profesionálnejšie. Mali tam preňho prichystané rôzne veci na oblečenie. Boli tam svetlá, kulisy aj tucet iných mladých nádejných modelov v trenkách. Špecialisti mu robili mejkap a fotograf bol sexy 27 niečo brčko, ktorý mu prstom vášnivo roztieral rúž na jeho plných perách. Ale inak sa nikto nikdy o nič nepokúsil. Neboli tam možnosti sa na niekoho vplyvného usmiať, hoci by chlapec rád, aby tak dotyčný podľahol jeho čaru a urýchlil tak úspech. Neboli tam návrhy na sex ani nič také. Napokon si chlapec myslel že možno ani nie je natoľko príťažlivý, ale neskôr pochopil že boli to všetko naslovovzatý profesionáli. Nemohli si dovoliť škandály. Monika od psov mu neskôr povedala že na ľudí pôsobí stroho, ambiciózne, neprístupne a príliš múdro a inteligentne na to aby si s ním len tak užili. Vraj mu chýba taká tá nedbalá uvoľnenosť a plytkosť, ktorá je základnou esenciou uvoľnených mravov aj telu chtivej sexuality. Mladík to teda zobral ako fakt. Akokoľvek, po ceste naspäť s Rožňavy, rozhodol sa že sa zastaví u tetky v Lučenci. Bolo to predsa len kúsok autobusom. Bolo to aj z lásky k nej, jej mužovi aj bratrancom, ale bolo to aj z takej tej mládežníckej ješitnosti. Priťahoval ho jej úspech. Priťahoval ho ich blahobyt. Pochváli sa že bol na fotení. Do tváre strčí bohatej a úspešnej tetke aj to že on je tiež na ceste k istej sláve aj možnému bohatstvu. Je to už veľký a samostatný chlapec! Objaví sa znenazdajky. Ako nejaká hviezda! Hlavne ale musí ísť tam, keď je teraz tak blízko Lučenca, pozrieť jej vilu, aj to ako žije a aká je stále bohatá. Určite má zase čosi nové. Možno chová kone alebo nejaké nové plemeno psov. Bude to zábava, bude to dobrodružstvo, zavítať k bohatej rodine, veď prečo nie! Tetkin život ho priťahoval ako magnet. Bol to úbohý chlapec z chudobnej nevydarenej rodiny. Tetka preňho vždy znamenala a v živote zvýrazňovala toho pravý opak. Bola plná síl, krásy, odvahy, energie, podnikavosti aj uvoľneného cigánstva. Bola bohatá, úspešná a okázalá. Obdivoval ju už od detstva. Ona aj jej život vždy zobrazovali to po čom on tak veľmi túžil. V časoch jeho začiatkov a jej pokračujúcej slávy, nedalo sa jednoducho nesadnúť z Rožňavy na autobus do Lučenca.
