U tetky (časť posledná)
“Klameš! Hajzeľ sku*vený, skončil si. Poó-čuú-jeééš?! Zdochni, ty bastard! S ku*vou si aj teraz???!!! Ak si v Novohrade, prídem tam a uvidíš ten cirkus!!! Za naše peniaze užívať si nebudeš !!! Takú hanbu si ešte nevidel!!!! A už aj idem, ty sku*vysyn, štartujem Luminu!!! – na vrchole svojich mocných hlasiviek ozýval sa škrekľavo silný hlas tetky a potom bolo už len počuť niečo ako hajzeľ sprostý a trieskanie slúchadla o tlačítkový telefón, zvuk plastových čísel padajúcich na podlahu a nakoniec tupý zvuk pretrhnutého kábla. O sekundu bolo počuť zvuk dverí na terasu a potom vzdialený zvuk aparátu ktorý dopadá až na ulicu a triešti sa o tvrdú zem. Podobných cirkusov bolo v ich živote nespočetne. Už pri začiatkoch ich lásky, keď krásavec robil v miestnom mäsiarstve, chodila tetka okolo a kontrolovala muža. Keď tam videla vždy zopár mladých dievčin opierať sa o pult, prišla dnu a začala robiť scény, ba až vyhadzovať išla mu mäso na ulicu. Tak to bolo potvrdené ujom. Udierala päsťou o pult a potom schytila kus bravčového a vyhodila ho na ulicu. Ujo musel poslúchať ale zároveň poslúchať asi aj chcel. Miloval totiž túto krásnu divokú čiernovlasú dievku.
Mladík sa prevalil na posteli a zadíval sa na krásne fikusy a palmy, ktoré jemnúčko pohojdávali svojou zeleňou v rannom východe slnka. Pocítil naraz nesmiernu túžbu výskať a skákať po miestnosti. Bežať ako o život a preskakovať vysoké trávy, tak ako kedysi keď rástol s koňmi. Črtal sa prenádherný deň a tetkino ranné extempore vnímal len ako niečo čo dopĺňalo jeho radosť. Niečo s čím rástol, niečo ako obloha k slnku alebo čierna zem ku zlatému klasu. Miloval to všetko, pripomínalo mu to že žije, a bol nesmierny šťastný že je tam. Tetka na terase práve obdivovala roztrieštené kúsky bieleho plastu, akoby išlo o nejaké jej dielo. Páčilo sa jej ako je slúchadlo asi tak dva metre od aparátu a ako to všetko leží uprostred cesty, aby to tak mohol starý vidieť keď nakoniec vráti sa domov. Potom zašla dovnútra a o sekundu bolo počuť ako klope na chlapcove dvere a zároveň vchádza ako potopa, ako prívalová vlna. Miloval jej energiu. Nevedel sa dočkať ďalších vĺn. Boli osviežujúce, vytrhávali ho z jeho príšerného života. Bol jej sluhom, bol jej obdivovateľom. Urobil by pre ňu všetko. Bol omámený jej energiou a bol omámený jej silou a bol omámený jej majetkom. Vedel že tetka chce sa opäť len vyspovedať, vedel že bude jej opäť bútľavou vŕbou, vedel že bude šťastný že môže byť s ňou aspoň takto.
“Marcelko, už si hore?” – spýtala sa alibisticky, ako vždy keď ho pobudila, akoby s tým ani nemala nič spoločného. “Ten hajzeľ zas neprišiel domov, predstav si! Poď, ideme nachovať psy. Obleč sa, ja zatiaľ idem spraviť kávu.”
“To naozaj? Môžem ísť s tebou ku psom?” – opýtal sa celý rozjarený. Obrovské plemená ho fascinovali, budeme neskôr hovoriť o jeho kynologických pokusoch, ktoré nedopadli až tak dobre. “Teším sa, ale, nepohryzú ma?”
“Keď si somnou, tak si v bezpečí.” – povedala a komicky zdvihla prst do vzduchu. Bože, aké to len bolo všetko vzrušujúce.
Tetka odišla dolu robiť kávu. Energia v obrovskom dome bola dych berúca. Zviazal si husté vlasy do uzla a pozrel sa do Riškovho zrkadla. Na líci mal roztopenú čokoládu. Vzor sa javil byť v akomsi útvare srdca. Vybral sa do kúpeľne kde sa opláchol. Cítil sa tam ako v starej a nadovšetko bohatej dobe. Prstami sa dotkol studeného mramoru a hneď potom rozmýšľal čo bude s jeho vlastnou rodinou. Rozmýšľal nad mamou a dumal prečo sú vždy veci také komplikované a prečo sú vždy veci inak ako ich chceme mať. Opláchol si tvár studenou vodou a chvíľu potom ešte pozeral na seba do zrkadla. Nepripadal si mladý, hoci bol tak mladučký ako len keď kvietok jarný prvý vyjde von. A nepripadal si pekný, hoci ovplýval neskutočnou, až exotickou krásou. Pripadal si hnusný, škaredý, nudný a obyčajný. V tomto mladí ľudia meškajú v čase, ale tak to má byť. Boh nedá ti vedieť že si mladý a pekný, ale až keď sa ti už vráskavie tvár a šuverí sa ti koža, alebo keď kilá ti nedávajú spať a vlasy ti rednú, potom spomínaš na to a chceš to všetko naspäť!
Vyšiel z kúpeľne rovno na terasu. Na bledej bridlici bola rosa a jeho bosé chodidlá sa príjemne máčali v tomto rannom moku. Žako naň len rezignovane pozrel a ďalej si zobal dačo z veľkej nerezovej misky. Najradšej by bol keby pustili ho von, ale nikto asi nevedel či naozaj by u rodiny ostal, alebo či vyrazil by na dlhé cesty, na ktorých konci by pravdepodobne len šťastne niekde umrel od zimy. Ráno dalo naplno odhaliť tú prenádhernú džungľu ktorá trepotala sa v rohu terasy. Po kaktusoch sa kĺzali kvapky rosy a obrovský palmový list sa akoby spod prečnievajúcej strechy naťahoval za slnkom. Podišiel až na koniec terasy a odtiaľ, sťa kráľ údolia, díval sa na tú prenadhernú krásu. U susedov v ohrade pásli sa kravy a hneď vo vedľajšej ohrade jašil sa pár koní. Videl že sú lacného zrna, tak trochu pohŕdal nimi. Boli nízke a chudobne stavané a, akoby za trest takéhoto znevažovania, aj priniesli mu zopár smutných pocitov. Spomínal na Hannoverov, Holsteinerov či drahé kone z Westfalie. Bolo mu smutno že už nejazdí a chýbali mu priatelia od koní. Zasmial sa chvíľu nad životom mihajúcim sa a meniacim tak rýchlo. Roky plynuli a on vždy tak nostalgicky hľadel za nimi, ako sa strácajú v diaľke, ako ich rieka odnáša nenávratne preč. V prítomnosti Michelangelovho Dávida uvedomoval si prvýkrát aj on sám že starne. Ale teraz tu bol on. Nič iného ho momentálne netrápilo. Všetko ostatné zrazu zdalo sa byť také malé a bezvýznamné, oproti tomu ako sa práve cítil. Bol, hádam prvýkrát, naozaj zaľúbený. Ďaleké polia a lúky blýskali sa v rannom slnci. Tetkina záhrada sa prebúdzala v ticho dynamických ranných vlnách a prvý hmyz obliekal sa do práce. Psy už čakali pri mreži na kotercoch a hydina už ticho zobala dačo po rohoch ich kráľovstva. Kohút oznamoval viackrát že ľuďom a životu už treba vstávať. Mladík mal vtedy pocit že tu chce ostať navždy, a predstavoval si ako bude Dávidovi navždy slúžiť a ako sa budú spolu raz starať o starú tetku. Podišiel ku veľkému oknu cez ktoré nebolo nič vidieť dnu. Bolo akési zrkadlové či matné. Dvere z jeho izby na terasu boli pootvorené, asi konečne už v noci vetral, a tak nedalo mu nazrieť dnu. Na posteli bol na chrbte roztiahnutý náš Michelangelov Dávid v spánku. Pravú ruku mal za hlavou a ľavú mal len tak spustenú pozdĺž jeho úchvatného tela. Ľavú nohu mal vystretú a pravú trochu pokrčenú, akoby podloženú pod tou druhou. Ľahká prikrývka mu zakrývala iba jednu časť lýtka. Bol, ako sa to povie, odkopaný, pretože mu muselo asi byť v noci horúco. Cez biele bavlnené biele trenky bolo vidieť jeho rannú pozvoľnú erekciu. Rysoval sa tam ako dáky vzácny poklad zakrytý len bielou plachtou. Prinášalo to oveľa viac vzrušenia ako keby niekto zrazu len odhalil očiam celé toto nahé telo. Pod rúškom zahalenia, či už je náš objekt túžby žena a či muž, vždy skrýva sa pre pozorovateľa akési sladké pokušenie, nehanebné zatajenie inak známej vášne, ktoré naproste stratí svoje čaro ak je toto rúško tak zrazu a náhle odňaté. Tá hra na cudnosť je v tomto vlastne tá najfalošnejšia zo všetkých našich pozemských vášní.
Ono tu ani nikdy tak celkom nešlo o nízke pudy, akokoľvek je sex krásny. Nešlo tu ani o vlastnenie daného tela, posadnutosť živočíšnosťou, skôr ako o tú samotnú, prírodnú a duševnú, tiež inteligenčnú, stránku vecí. Vnímanie tej absolútnej krásy fyzickej existencie, všade tam kde je aj nie je, reprezentovali už samotní Michelangelo a vlastne všetci ostatní, každí, umelci vo všetkých svojich dielach. Maliari, spisovatelia a vôbec všetci čo mali možnosť a inteligenciu krásu vidieť a popísať ju dokonale. Nie je to že chceme a túžime, hoci aj to, je to tak že sme absolútne odviati tým čo Boh pred nás položil. Deje sa to bežným ľuďom a je to vo všetkých tých knihách a všetkých tých zaľúbených príbehoch. Sme ľudia a boli sme ľuďmi. Sme rovnaký živočíšny druh a priťahujeme sa. Sú to oči, sú to pery a je to jeho správanie a jeho dokonalé telo? A či je to len taká prostá láska? Ktovie…
“Tu si? Boha ti jebem naraz!!! Všade som ťa hľadala, zdolu na teba kričala, Marcelko!!!” – vyplašila ho zrazu odzadu prichádzajúca tetka so sladkým pečivom a kávou. “Poď, tu si dáme na mojej krásnej terase a potom pôjdeme nachovať hydinu aj psy!” – zavelila a položila čínsky servis s pečivom aj kávou na ratanový stôl.
“Júj, potichšie teta, Roland ešte spí!” – reagoval synovec s prstom na ústach ako obrátil svoj pohľad a poslušne sadol si na pohodlné ratanové kreslo na ktorom boli zo dva či zo tri vankúšiky.
„Éej, basom mu tam. Hydinu a psy ti kto nakŕmi?!“ – zakričala akoby naschvál a sama na tom pobavila sa, čo potvrdila úsmevom a škodoradostným pokývaním hlavy. Bolo vidieť že chce účasť okolia na svojom vlastnom položení. Chcela aby jej niekto pomáhal, pretože už mala všetkého dosť. A bola by aj išla ďalej bez pomoci, keby len nemala teraz týchto problémov, že muž jej kdesi stále odbiehal, zatiaľ čo ona sa o všetko tak pekne starala a snažila sa. Brala svoj hnev na synov a brala ho na každého navôkoľ. Hľadala veru podporu v deťoch, ale tie boli ešte príliš mladé a nezaujímali sa o dospelácke problémy. Na túto prácu bol tu teraz Marcelko.
„Vieš, teta, mala by si byť možno sama na seba trošku hrdá. Čo tam po ujovi, keď vidieť za tebou celú túto prácu. Každý si hneď pomyslí aká si úspešná. Na čo ti je trápenie pre starého pupkatého muža. Nechaj ho žiť, veď sa on vráti vždy aj tak k tebe domov.“ – zamudroval synovec, ktorý celkom určite vtedy nechápal nič. Bol to len jeden z tých mladých ľudí ktorý na všetko hľadia tak bezstarostne a jednoducho. Neznáme zákutia pravej lásky a všetkého toho utrpenia, ešte len čakali tam niekde naňho.
„Hej, hej vráti. Jeb*em aj takého muža, Marcelko. Nevieš čo to je, keď čakáš naňho celú noc a rozmýšľaš že kde asi tak je a čo robí. Nevieš aké to je, keď vráti sa a ľahne si vedľa teba do postele a smrdí od ku*vy. Celú noc je preč a potom si celé doobedie spokojne odfukuje, zatiaľ čo ja vstávam k hydine a ku psom. Celý život ma podvádzal. Deti boli ešte maličké, keď som to prvýkrát zbadala. Nevieš čo to je, keď pýtam sa ho z čoho má na krku modriny a on smeje sa mi do tváre hovoriac že udrel sa. Áno, zamiloval sa. Do mladej ku*vičky, Marcelko. A viem aj presne kto to je. Mladé dievča. Narkomanka. Poznám ju ešte z čias keď sme so starým bývali na byte. Takéto malé dievčatko to vtedy bolo, matka sa o ňu nestarala. Veď už ju po*ebalo celé mesto. Vieš si predstaviť, aká je to pre mňa hanba?“
Po týchto slovách nastalo ticho. Synovec bol vždy empatický. Ak chcel niekoho trápenie celkom pochopiť, pomáhalo mu vždy vtedy ak si vedel v takýchto chvíľach predstaviť sám seba v situácií toho iného. Hladujúce deti, choroby, vojny, životné utrpenia či ľudia bez strechy nad hlavou. Preto vždy neznášal čítať noviny. Mal vždy on takú tú bohatú predstavivosť, talent preniknúť do situácie a celkom ju precítiť. Zvlášť ak ho čosi veľmi pobúrilo. Vedel sa on takto k veci dostať a dokonale ju zažiť i keď len takto zvnútra. Tomu sa hovorí empatia. Je to prekliatie a je to dar. Dostal to do vienka, nevybral si túto hnusnú vlastnosť, ktorá nedovolí človeku sa vzdialiť od ľudského utrpenia, jedine že stal by sa ignorantom. Teraz si on sám v hlave prehŕňal, akoby sa asi cítil keby Michelangelov Dávid zahýbal mu, alebo žeby utiekol mu niekam inam. V jeho bohatých predstavách si vybavoval že spolu vlastnia tento prenádherný dom, v ktorom je však v noci celkom sám.
Vypili kávu plnú odrobiniek, pretože namáčali si doň sladké pečivo. Potom sa tetka len ticho postavila a zavelila na odchod. Chlapec sa išiel posrať. Obrovské psiská obchádzali mreže ako také hladné levy. Zišli dolu schodmi z hornej terasy a rovno do záhrady. Rukou hladil kamenné zábradlie. Okolo antických stĺpov ovíjal sa brečtan. Pred ním sa otvára svet v ktorom to všetko žije a rastie. Je to krásna záhrada v ktorej človek cíti sa rovnako tak ako domu pán. Záhrada patrí pánovi no patrí rovnako tak aj jeho hosťom. Na domove je vzácne to ako si v ňom človek dokáže vybudovať tento zázračný až magický privátny priestor v ktorom sa potom rád pohybuje. Háčik je v tom, že ani pekný dom vám nepomôže ak trápiť sa máte v ňom. Na spodku si tetka nazula gumáky a odišla do prístrešku kde držala krmivo. Mladík zatiaľ nemo stál a pozoroval za mrežami divoké levy.
„Choj dnuka, otvor bránku, Marcelko.“ – poručila stroho tetka. Vedel že je nervózna. Cítil a vedel že bude zle. Na chrbte niesla veľké vreco, ktorým by najradšej vo svojej úzkosti niekoho ovalila, aby sa jej tak na chvíľu uľavilo.
Synovec otvoril bránku a blížil sa bližšie dolu ku psom, ktorí brechali, zavýjali a skákali ako divé. Dnes tu zomriem – pomyslel si synovec. Nezažijem ja už lásku ani slávu, ani dotyk Rolandov.
„Otváraj mreže, Marcel !!!! Basomti ku*vu mater tvoju, hýb sa!“ – skríkla a švacla ho gumenou hadicou, ktorou práve napúšťala misky vodou, rovno cez chrbát. „Chodíš ako zmrznutý! Si presne ako tá tvoja neschopná sprostá mater!“ – zakričala a odišla miešať krmivo. Vedel kde je problém. Cítil to že prečo je frustrovaná a mizerná, ale napriek tomu vinil ju za to že zobrala svoj vlastný hnev naňho. Pomyslel na tú skvelú bezstarostnú a usmievavú tetku, ktorá vozila ho ako dieťa v červenej Honde a kupovala mu skvelé veci. Kde je ? Kde sa podela ? Toto bola teraz nepredvídateľná, náladová a nešťastná pani domu, ktorá pre svoj vlastný osud stína iným hlavy.
„Keď ja sa ich bojím, teta. Nepoznajú ma, môžu mi ublížiť.“ – oponoval synovec. Zakrátko prišla a začala zúrivo otvárať posuvné mreže od psov. Na veľké priestranstvo začalo vybiehať dvadsať neapolských mastinov a tucet nemeckých dôg. Tetka ostala chvíľu stáť, pričom si palcom aj ukazovákom pravej ruky masírovala spánky. Akoby bojovala so svojou zúrivosťou, so svojím sklamaním a akoby si aj uvedomila že sa nemôže preto takto k synovcovi správať. Pozrela naňho rezignovane. Jej hnev kdesi nateraz odišiel a z jej tvári zmizlo napätie. Bola zase pokojná. Psiská najprv pribehli ku mládencovi a oňuchávali ho. Bolo mu jasné že žiaden z nich mu neublížil len preto lebo vodkyňa svorky bola s ním a jediná ona rozhodovala o tom koho znivočiť a zabiť a koho nechať žive. Hneď potom ako chlapca oňuchali, niektoré odbehli sa kŕmiť a niektoré začali naňho vyskakovať a lízať mu láskavo tvár, akoby cítili jeho sklamanie a momentálny smútok. Akoby bol jeden z nich. Jeden z tých poslušných psíkov, ktorý je závislý na dobrote svojho pána. Dallas bol obzvlášť láskavý. Nechcel sa od chlapca pohnúť ani potom čo začul volanie veľkej matriarchy, ktorá volala ho aby išiel sa kŕmiť.
“Aľe už aj sem!!!!” – zvreskla po chvíli, ako do asi tridsiatich veľkých kovových misiek pri stene podelila jedlo. Psiská sa zoradili ako podľa pravítka a začali sa kŕmiť. “Dallas, bastard jeden, ty čo tam stojíš ???!” – skríkla naňho, zatiaľ čo synovcovi prítomnosť veľkého obra nadovšetko lichotila.
Hneď potom nakázala chlapcovi vybrať hovienka lopatou z kotercov a vymeniť psom vodu. Onedlho prešla potichu k hydine kde sa menila voda a dosýpalo sa krmivo. Bolo počuť ako nadáva sliepkam do kuriev a kohútovi rozkázala zostať kdesi v rohu lebo že ho zareže. Potom prešla k malým morkám kde bedákala že sú veľa z nich mŕtve, pošliapané či čo. Mater tu, basomti ku*va tam. Uvoľňovalo ju to. Dokonca aj synovec cítil že o chvíľu už bude dobre. Vyhádala sa s kohútom, veľkým moriakom aj so sliepkami a už má dosť. Možno ešte pár kuriev a basomti materí a či jeden ďalší úder hadicou a potom už pôjdu autom na nákup a bude všetko dobre. Myslel pozitívne.
Onedlho už sedel vo veľkom Chevrolet Lumina. Medzitým ako tetka kričala spred domu z auta, že kde už je tak dlho, stihol nazrieť do Dávidovej izby. Ten naničhodník ešte stále spal !!!! Nepodieľajú sa na kŕmení psov či hydiny, nerobia nič v záhrade a raňajky sa im pravdepodobne donesú do postele.
Tetka jazdila ako blázon. Toto bol deň z pekla. Bolo na nej vidieť ešte stále takú podráždenosť, mizériu a rezignáciu. Bál sa že to niekde napáli. Najprv zašli do Billy. Billa bola vtedy na Slovensku nová. Pre chlapca to bol zázrak. Rozmanitosť produktov, ovocia aj zeleniny. Pečene kurčatá, hotové jedlá aj iné produkty a tiež veľkosť priestoru bola preňho naproste neznáma. Určite že robil predtým v Hypernove, ale z pozície zákazníka v skutočnosti poznal iba jednotu, paštétu májku, salámu Nitran, mlieko a chlieb. V košíku bolo hrozno, talianske paradajky, drahé syry aj šunky. Na ničom sa nešetrilo. Minula asi tak 5000 korún ak nie viac a synovec ledva lapal dych. Zober si do košíka, Marcelko, čo len živne chceš. Všetko ti kúpim. Košík bol plný a pokladníčka spomedzi ostatných bedárov len tiež jasala nad touto veľkosťou nákupu. Potom zašli do Delvity na iné okázalé šunky syry čerstvé mäso a iné produkty. Potom zašli do záhradkárstva kde nakúpila akési dreviny zeminy aj hnojiva. Potom sa stalo niečo nevídané. V aute na križovatke spozorovala vedľa seba známe auto. Bol to taký ten Mercedes bez strechy ktorý kúpili spolu od priekupníka z Poľska. Poznala to auto až veľmi dobre. Jej pohľad smeroval na vodiča, jej muža, a vedľa neho sediacej mladej dievčiny.
“Ty špinavá kurva! Aľe okamžite vypadni z môjho auta. A ty, hajzeľ sku*vený!!! Doma uvidíš, bastard, špina! Póčuuuujeeeš ???! Zničiííím ťa! Ty bastard sku*vený.“ – začala vrieskať ako posadnutá na čo ujo pohotovo dupol na plyn a vzal to smerom na sídlisko Opatová. Čoby synovec myslel že pôjdu s tetkou domov sadiť stromy, opak bol pravdou. Dupla na plyn a začala muža naháňať. Krvi by sa synovcovi nedorezali. Trúbila, dobiehala ho a rezala pritom zákruty, zatiaľ čo chlapec sa modlil otčenáš. Lumina nebola taká obratná ako malý Mercedes a tak neskôr muža stratila a vrátila sa so synovcom do mesta, do známej kaviarne na Novohradskú ulicu. Odparkovala Luminu plnú potravín, hnojív, zeme a stromov tak, aby ju nebolo z hlavnej cesty vidieť. Na čerstvosť potravín čeliacim teplu ju upozornil synovec, ale dostal len pohlavok. Sadli si na terasu, celkom do rohu, z ktorého však bolo vidieť na celú ulicu. Tetka vedela že jej muž chodí sem. Vedela, že mladé ku*vy, ktoré zoberú to vraj do zadku aj do úst naraz, vodia si sem miestnych milionárov. Počula o tom ako tam s ňou celý deň vysedáva všetkým na očiach, akoby bol hrdý na mladú, sotva plnoletú, milenku a nepoznal potupy ani verejnej hanby. Objednala si kávu, minerálku a, nezvyčajne, zapálila si mentolovú cigaretu. Jej tvár bola svieža od zúrivosti a jej čierne dlhé vlasy ležali jej na pleciach aj ramenách. Striehla do diaľky, plánovala útok a čakala na manželov príchod. Bola si takmer istá že príde. Tejto princeznej Xene, odvážnej bojovníčke, chýbal už len ten kožený overal, bojový pokrik a kovový kruh ktorý odtínal nepriateľom hlavy. Synovec sedel úzkostlivo a nervózne sa pritom hmýril.
„Marcelko, objednaj si čo chceš. Neboj sa ty nič, veď on za chvíľu príde.“ – povedala a potiahla si z cigarety. Onedlho zaparkoval, rovno pred kaviarňou, strieborný Mercedes. Bolo to ako na divokom západe. Všade ticho, chýbali už len tie kotúľajúce sa guľaté kríky, takzvané tumbleweeds, ktoré vídame vo filmových westernoch. Chlapec nemohol iné než začať sa trochu báť. Poznal uja a počul aj veľa o tetkiných scénach. On jej facku, ona jemu vázu o hlavu. Možno by sa teraz mal krčiť pod stolom, aby sa tak skryl pred prelietajúcimi strelami. Zo zážitku nezvyčajného ale zároveň aj trochu tešil sa. Nič podobného, naspäť doma, už pravdepodobne nezažije.
Z auta vystúpil ujo aj jeho mladá milenka. Ujo sa tváril pokojne. Chytil kočku okolo pásu, niečo jej pošepkal a potom sa na niečom spolu smiali. Tváril sa triumfálne, ako sa tak približoval ku terase z ktorej zdravili sa mu miestny gangstri aj lepšie postavení kumpáni. Sedeli tu, ako vždy, s cigaretkou na káve, a v poludňajšom slniečku blýskalo sa im na krkoch aj rukách ťažké zlato. Niektorí z nich mu niečo divoko no potichu naznačovali, nenápadne gestikulovali smerom k rohu, ale akoby sa báli tetku celkom prezradiť. Bolo vidieť, kto má v meste ešte stále rešpekt. Onedlho sa už z rohu terasy valí Xena. V rukách má hrnček s kávou aj fľašu minerálky. Najprv oblieva kávou svojho prekvapeného muža rovno do tváre a potom z celej svojej sily hádže malý hrnček aj fľašu plnú minerálky do predného skla jeho auta. Urobí sa veľká prasklina. Dievča na vysokých opätkoch berie nohy na plecia ale tetka rýchlo dobehne ju vo svojich Nike teniskách, zdrapne ju za vlasy a začne fliaskať hlava nehlava. Vyzeralo to akoby išlo o nejakú prísnu matku, ktorá len dáva dcére poriadne za ucho pretože spravila niečo veľmi zlé.
„Tu máš, na, ty ku*va špinavá. Ešte raz ťa uvidím so starým, skončíš horšie!“ – kričí tetka a naďalej silno facká dievča po tvári svojou pravou rukou a spakruky tej istej ruky hneď dáva jej na druhé líco, zatiaľ čo ľavačkou ju drží a ťahá za dlhé vlasy. Z nosa spustila sa dievčine krv. Dievča narieka ako pomätené, o chvíľu sa vytrhne, vyzúva topánky a bosá beží preč. Ujo rýchlo nasadá do auta a mizne. Vždy vravel že nemá rád scény. Priťahujú vraj zvedavých policajtov. Tetka vyšla nazad na terasu, na všetkých sa víťazne usmievala a potom len skríkla na čašníka aby jej priniesol účet. Položila na stôl dvetisíc korún, čo bolo vtedy neuveriteľne veľa, nasadla so synovcom do auta a odišla. V aute sa tvárila akoby sa nič nestalo. Bola úplne pokojná a mala pocit zadosťučinenia. Akoby len práve vyprala špinavú perinu alebo upratala dom, ktorý už dlhšie chystala sa vyčistiť. Zlá nálada celkom opadla. Po ceste počúvala svoje obľúbené maďarské pesničky a dokonca za volantom aj lúskala prstami a dvíhala ruky do vzduchu akoby tancovala. Naraz bola úplne v poriadku. Ako vymenená. Zdalo sa že toto nebolo jej prvé pranie. Celý svoj život musela odolávať jeho nevere a chránila vždy svoje manželstvo. Bojovala zaň. Prídu však časy kedy sa aj ona zlomí.
„Ručne stručne, Marcelko. Rozumieš? Ručne stručne. A starý nech sa radšej bojí dnes prísť domov.“ – poznamenala len tak a ďalej pokyvkávala hlavou na pesničku od Nótár Mary – Itt a piros, hol a piros.
Po príchode domov bolo všetko fantastické. Okolo Mercedesu už behal akýsi chlapec, ktorý odhadoval škodu a mal zariadiť výmenu skla. Starý pomáhal vynášať nákup pričom tetu volal láska moja alebo holubička. Vypytoval sa jej kde má čo položiť a potom pri chladničke zablokoval jej cestu, aby mohol jej tak uštedriť zopár bozkov. Bol to nenapraviteľný sukničkár, ale svoju ženu akosi stále miloval. A možno len chcel mať niekoho s kým chcel napokon zostarnúť. A možno bolo to všetko len kvôli spoločnému majetku. Držať si ju tak oficiálne a mať pritom tie svoje bokovky, ako to často chlapi radi robia. Jeho letná bledomodrá Ralph Lauren košeľa bola celá od kávy a bolo to asi to jediné čo pripomínalo dnešný incident. V dome vládol pokoj a harmónia. Miláčik sem a holubička tu. Toto bolo vskutku talianske manželstvo v jeho najpravejšej podobe. Onedlho pani, ktorá v dome pomáhala, uvarila výborný obed. Marcelko mal chuť na vyprážané kura, ktoré robilo sa vo veľkej fritéze. Všetko sa vrátilo do bežných koľají. Tetka odišla robiť do záhrady a starý sa motal okolo aut. Okolo druhej poobede zobral Roland bratranca kúpať sa na Strehovú, kde predstavil ho svojim kamarátom. Mladý muž sa síce cítil pri nich už trochu starý, ale zato pri pretekoch v bazéne vyhral. Mládenci aj dievčence vyzerali už trochu pod pivom. Niektorí aj trochu sfajčení. Všetko toto mal už za sebou, nebavili ho pištiace dievčatá ani trápny tínedžersky humor. Hrať sa na opitých alebo sa motať tade po tráve. Tráva mu smrdela, bol už unavený a chcel ísť domov. Navyše, všetky dievčatá sa motali pri Rolandovi čo spôsobovalo bratrancovi drobné muky. Zvlášť keď videl ako sa s jednou bozkáva. Nakoniec sa mladík vybral že ide teda domov sám. Bratranec ho za nič na svete nechcel pustiť, bol k nemu veľmi milý a zdalo sa že mu naozaj záleží na tom aby ostal a zabával sa s nimi. Keď videl jeho mizernú tvár, rozhodol sa rozveseliť ho ručne stručne. Schytil ho, nazval ho mizerným dlhovlasým Čechom a hodil sa s ním do bazéna kde sa asi pol hodinu jašili. Napokon sa bratranec vybral sám autobusom domov a Roland ostal. Kamošovi rodičia vraj zaplatili kemping a dnes večer, stavili sa kamaráti medzi sebou, že ktorú dá kto dole. Bolo dôležité aby jeden druhému mohli povedať, že kto už nie je panic. Mládenec po ceste domov rozmýšľal nad svojím šialenstvom o ktorom by nikdy nikomu nepovedal. Myslel na to ako na všetko zabudnúť a jednoducho odľúbiť sa. Jedna z najrýchlejších ciest bude návrat domov. Práca dá mu predsa zabudnúť a navyše chystal sa on teraz že tiež bude chovať psy. Na lásku predsa nemá nikto čas! – povedal si a spokojne od únavy v autobuse zaspal. Zobudil sa na to ako naňho po maďarsky hovorí vodič autobusu. V ruke držal veľký červený kus melónu a ukazoval na otvorené dvere von. Pravdepodobne len hovoril že konečná. Keď prišiel synovec domov, našiel dolu v hale na diváne sedieť veľmi pekného chlapa. Sedel tam sám. Pil kávu a fajčil cigaretu. Oblečené mal biele tielko a dlhé čierne Adidas tepláky z ľahkého materiálu. Na nohách mu svietil najnovší model tenisiek rovnakej značky. Na krku aj predlaktí mal tetovanie. Ramená mal silné, bolo vidno že trochu cvičí. Bol štíhly a opálený. Na zápästí odpočíval mu hrubý náramok. Jeho parfum bolo cítiť po celom dome. Akoby rozpálený vášňou aj horúcim slnkom, chlapec sa naňho usmial. Mohol mať tak asi niečo nad tridsať. Vyzeral to byť taký mladý drsňák s jemnou tvárou. Niečo ako mladý Marlon Brando. Fešáci po ktorých všetci idú. Ani nevedel ako a prisadol si. Chlap bol naňho až príliš milý, tak trochu šušlal a pritom ako hovoril trochu privieral oči, akoby bol z niečoho unavený. Povedal že je ujov kamarát a že naňho čaká. Chlapca si stále prezeral a onedlho otvorene povedal že sa mu páčia dlhovlasý chlapci a konkrétne on že mu pripomína ženu. Synovcovi navrhol či nepríde dnes večer na párty do jeho domu. Povedz ujovi, zoberie ťa, on má prísť tiež. Vzrušenie z tohto neznámeho muža prešlo mladým rozpáleným telom ako elektrická vlna a už keď išiel povedať že príde, zrazu zjavila sa tetka.
„Noro, starý zaspal, zavolaj mu neskôr. Poď nech zamknem za tebou dvere lebo ideme so synovcom robiť dozadu do záhrady.“ – povedala mu stroho, rozhodne a prísne. Bolo vidieť že ho nemá rada. Neznášala starého kumpánov. Nevedela od akého fachu sú a čo vlastnia robia a nevedela ani to prečo sa s nimi starý večne motá. Všetko dozvedela sa až neskôr, keď bolo už neskoro na akýkoľvek zvrat alebo len bola príliš slabá a dala sa zlákať ponukou. Chlap sa len veľmi nerád zdvihol, žmurkol na chlapca a odišiel. Za ním ťahal sa jeho parfum a chlapcov túžobný pohľad vyprevádzal ho z domu.
„Ja zamknem, teta.“ – reagoval rýchlo a cupotal za chlapom ako nejaká nadržaná ženská.
„Nie! Ťahaj do záhrady. V rohu som nechala rýľ, pomôžeš mi kopať jamy. Tam ma počkaj!“ – nakázala nezvyčajne prísne a potom sa vybrala za chlapom zamknúť.
„O čom ste sa rozprávali, Marcel? To je veľmi nebezpečný chlap!!! Si ako tvoja sprostá ku*va mater čo za chlapmi celý život behala. Vieš ty vôbec kto to je?“ – začala naňho kričať keď vrátila sa do záhrady a pritom zaháňala sa naňho že ide ho udrieť. Synovec sa veľmi preľakol a začal sa tváriť vystrašene. Bránil sa, vraj že nič nepovedal ani nič také nespravil, že prečo naňho kričí.
„Pozval ma na nejakú párty, teta. Je to sympatický muž.“
„Ty blázon jeden. Veď to bol čistič! Bývalý nájomný vrah. Nedávno mu z toho zajebalo. Takých ľudí mi ten starý vodí do domu!!! Ja sa z toho zbláznim!“ – sipela v nervoch potichu aby nepočuli ju nedajbože susedia, jej tvár červená od zúrivosti. „Taká som rada že už zajtra ideš domov! Čo sa máš čo s cudzím chlapom do reči púšťať. Si presne ako tá tvoja sprostá mater! A teraz, ťahaj mi z očí, nech ťa už ani nevidím. Je to všetko aj tak starého chyba. Som mu povedala aby mi ho nevodil do domu.“
V ten večer sa so starým veľmi pohádali. Synovec sa cítil previnilo a pod ťarchou všetkých tých udalostí, tešil sa už aj na ten svoj nudný ale pokojný a bezpečný domov. Naspäť do svojej malej oranžovej izby. Na druhý deň ráno sa už tetka nehnevala. Dali si dobré raňajky, nacpala mu tašku peniazmi a odviezla synovca na vlak. Pozdrav mamu. Drž sa Marcelko. – povedala a zase ho tak vrúcne vybozkávala. Vo vzďaľujúcom sa vlaku sa život na oko bezstarostných boháčov už nezdal byť taký pôvabný. Život sa to videl byť vrtkavý, neistý, plný tvrdej práce aj sklamania. Svet podvodu ale aj čudného nebezpečenstva ktorý večne visí nad vekslákmi. Ťažko sa mladému mužovi odchádzalo naspäť do reality, do poctivej práce a nízkeho platu ale zároveň sa aj tešil na všetky tie obyčajnosti, ktoré vždy zadovážiť si chcel sám. Nové veci, ktoré bavili ho, a všetko to čo chcel ešte dosiahnuť. V hlave snoval veľké plány. Cítil sa inšpirovaný. Plánoval byť veľký chovateľ, úspešný kynológ. Nevedel ešte ako začať, ale veci dobré, veci živé akoby samé priženú sa. Stačí ich len pozvať. Prešlo pár mesiacov a spolu s modelingovým bookom na cédečku, akoby len na pamiatku tohto chabého pokusu, prišla aj správa o nedostatku ponúk, a vraj sa ozvú keby niečo. Neozvali sa už, samozrejme, nikdy. Cédečko len zastrčil medzi knihy a jedného dňa, keď bol na to všetko veľmi nahnevaný, vytiahol ho von a na polku zlomil. V počítači ostali fotografie ktoré tam skopíroval ale aj tie zakaždým keď si zmyslel pomaly mazal. A tak neostalo nič len jedna fotka, ktorú vytlačiť si dal vo farbe. V hlave sa mu rodila aj myšlienka o veľkomeste. Mesto ho lákalo ako stará prostitútka ktorá už pozná všetky tie ťahy, ale mladíka volá len preto že je ešte hlúpy a naivný. Ponúka sa mu pretože vie že je ešte neskúsený a môže ho tak ľahko oblbnúť. Pezinok ho už teda nevábil a pracovných príležitostí v malom meste tiež nebolo priveľa. Elektro sa mu pomaly zunovalo a tak snoval plán na útek. Chcel robiť vo veľkej Bratislave. Na pohovor teda prišiel cez inzerát v Avíze. Vo veľkej Blave hľadali niekoho do optiky.
