Veľká Bratislava
Mesto ho lákalo ako stará prostitútka ktorá už pozná všetky tie ťahy, ale mladíka volá len preto že je ešte hlúpy a naivný. Ponúka sa mu pretože vie že je ešte neskúsený a môže ho tak ľahko oblbnúť.
“Viete, ja o okuliaroch, dioptriách či rámoch moc toho neviem, ale som ochotný sa všetko naučiť. Učím sa rýchlo a zaujímam sa stále o nové veci.” – presviedčal mladý muž majiteľa optiky aby mu dal šancu. Majiteľ bol muž v asi jeho štyridsiatke. Mal na sebe akési bordové lesklé nohavice, vyzerali ako zo zamatu či saténu, a na vrchu mal čiernu košeľu z podobného materiálu. Okuliare nenosil a na ruke mal akési luxusné hodinky. Na boso mal obuté bledé topánky z brúsenej kože, ktoré skôr vyzerali ako ženské luxusné papučky od dákeho parížskeho návrhára. Bol to muž udržiavanej tváre aj postavy ale inak nebol nejak príťažlivý. Mal smiešny čapatý nos a priúzke pery. Oči mal uložené akoby príliš ďaleko od seba a navyše vsunuté hlboko do lebky. Mládenec vytušil že muž je jedným z nich. Mal spôsoby, hovoril nadnesene a čisto, a pri rozprávaní hádzal okázalo rukou. Bol nafúkaný, gestikuloval až príliš a, rovnako tak, mal nohy preložené cez seba. Nebol zženštilý ale ani nekričalo z neho že je to pravý muž, so všetkými tými vlastnosťami a jednoznačnými prvkami pravého mužstva. Bol arogantný a záujemcom o prácu tak trochu pohŕdal. Možnože v ňom videl ženu, ktorou on sám bol, a bol aj trochu sklamaný že neprišiel mu na pohovor nejaký pekný mladý, typicky heterosexuálny, muž.
“Prečo by ste chceli robiť v optike, mladý muž. Je to určite niečo čo by vás bavilo? Viete my sme v centre. Treba pôsobiť reprezentatívne. Chodí sem veľa známych ľudí, medzi inými aj Studenková. Predávame dioptrické ale aj slnečné okuliare rôznych značiek, rozumiete. Máme aj svoju značku, ktorú sa snažíme tlačiť, samozrejme, najviac. Je to porovnateľná kvalita svetových značiek ale za oveľa rozumnejšiu cenu, viete.“ Slovom viete alebo rozumiete na konci každej vety si pridával na dôležitosti.
„Tu potrebujeme aby ste zákazníkovi vedeli dobre poradiť. Rámy nám vyrábajú v Číne a sklá v Amerike, kde často chodím na služobné cesty. Štýl nám navrhujú Francúzi podľa posledných módnych trendov. Môj biznis pre mňa znamená veľa. Sledovať trendy chodím po celej Európe. Skutočne potrebujem vedieť či ste jeden z tých, ktorý by dokázal zákazníka presvedčiť že my sme tí najlepší v meste, viete.” – povedal a podoprel si rukou hlavu. Tváril sa ako znudený princ ktorý práve sleduje svojho nemožného otroka ako sa snaží obslúžiť ho čo možno najlepšie. Mládenca si neustále premeriaval. Poznal, že prišiel z Pezinka a pozeral aj na to ako je oblečený. Nazdávame sa že mal ho za anarchistu, dlhovlasého neupraveného nirvánistu a tiež za sedliaka z malého mesta. A hoci nemohol mu poprieť mladosť a krásu, rozhodol sa to ignorovať.
“Už som spomenul, že mám rád objavovať nové veci. Určite by ma to bavilo.” – odpovedal úprimne. Cítil sa, a možno tak trochu aj vyzeral už, otrávený. Išiel sem zasraným autobusom a adresu hľadal dve hodiny. Vtedy nebolo niečo ako Google Maps. Napokon mu aj došlo a pomyslel si, na čo sem on aj vlastne chodil, že veď toto je jedno hnusné hniezdo sršňov, kde každý len pozerá na to kto ako vyzerá, ako na tom je a, hlavne, odkiaľ je. Ach, vy nie ste Bratislavčan! Je to na vás vidno! Máte čudný dialekt!
“Nooooo, ste očividne inšpirovaný mladý muž. Dáme vám vedieť.” – oznámil mu majiteľ a postavil sa, pôsobiac tiež otrávený, zo svojho koženého kresla.
Interview sa konalo v samotnej optike v centre mesta. Nafúkaná atmosféra, pretvárka a vyrobená pompéznosť tohto prostredia pôsobili na naivného doslova ako ilúzia šťastia. Trblietky života vo veľkomeste, ktoré však rýchlo strácajú svoj lesk. Svetlá veľkomesta pozývali mušky aj komáre ktoré idú vždy za svetlom, no motýle tie majú radšej pestrú lúku, čistinky pri lese. Tam kde ráno nepijú zvyšky piva ale pijú rannú rosu. Hnusilo sa mu ako to všetko pohŕdalo obyčajnosťou malomestského života. Všetko a každý sa tu na niečo hral. Napokon ho prijali a on sa rozhodol nastúpiť. Nevedel čo si má do luxusnej optiky na každý deň obliecť. Celé to prostredie mu bolo nepríjemné ale chcel to teda aspoň vyskúšať. Aké je to teda pracovať vo veľkomeste. Chcel to mesto spoznať. Chcel ho spoznať zblízka. Cesty autobusom boli úmorné. Zápchy boli preňho niečo nové. Majiteľ si ho vždy ráno tak povrchne prezeral. Nepáčilo sa mu ako chodí oblečený. Zaúčanie bolo chvalabohu vrelé. Zvlášť pre pozornosť príjemnej starej ženy. Bola tam akási dôchodkyňa, rodená staromešťanka zo starého mesta. Rodičia vraj boli z akéjsi aristokratickej línie. Učila ho ako správne hovoriť, vraj sa veľa mýli a nehovorí spisovne. Robili vždy dvaja. Postupne sa naučil všetko o optike. Zákazníci boli, ako vždy, nároční. Bola to neprijemná práca kde bolo treba človeka obskakovať a presviedčať aby kúpil. Veľa z nich po úmornej pól hodine vysvetľovania aj tak odišlo bez nákupu. Radšej teda trávil čas v sklade, kde pripravoval a balil zásielky do optík na celom Slovensku. Majiteľ chodil neskôr málo, skoro vôbec, ale vždy keď sa zjavil mu čosi vynadal o správnych postupoch a ťukal pritom štíhlym prstom na stôl. Mládenec vydržal v optike asi tak rok. Stretol tam aj Studenkovú. Bola vtedy ešte skutočne svieža, dnes je svieža už len na oko. Prišla si kúpiť slnečné okuliare. Vošla ako bohyňa mesta. V bielom nohavicovom kostýme. Bola famózna a vedela sa nosiť. Čoskoro bol predstavený akýsi starší muž, asi v jeho 45 päťke, ktorý mal byť obchodný zástupca. Bude vraj brať nového zamestnanca na cesty po Slovensku, aby miestnym optikám ponúkali najnovšie a posledné trendy rámov vlastnej značky. Jazdilo sa do všetkých malých či veľkých miest na Slovensku. Navštevovali sa miestne optiky kde sa prezentoval tovar. Bol to zaujímavý život na cestách. Obchodný zástupca sa predstavil ako majiteľov obchodný partner. Bolo to malé, zavalité, plešaté čudo ktoré si chlapca prehliadalo až príliš. Mal taký ten úlisný úchylný pohľad u ktorého sa jednému zdalo že aj slintá. Cestou mu vždy rozprával o ťažkom položení podnikania na Slovensku, aj o tom ako sa im vlastne s majiteľom napriek tomu darí a potom ho len tak na diaľnici chytil medzi nohy. Chalan zvreskol niečo ako Hej alebo Jej a odstrčil mu, celý vystrašený, ruku. O incidente sa už nikdy viac nehovorilo. Dni boli pestré. Zásielky do optík z iných miest chodil posielať na poštu. Bavilo ho flákať sa po meste. Bratislavské optiky musel navštíviť osobne, aby sa ušetrilo na poštovnom. V lete či v zime, hnal sa teda ulicami veľkej Bratislavy pešo alebo na MHD a spoznal tak celú Bratislavu. O jeho konci v tomto zamestnaní rozhodla jedna zvláštna udalosť ktorá sa ho obzvlášť dotkla. Jedného popoludnia prišiel pozrieť starej pani aristokratky vnúčik. Mohol mať asi tak sedemnásť. Bol to nepekný, trochu zženštilý chudý chlapec s nešťastne problematickou pleťou. Mal akné a mal z toho komplexy, ale inak to bol veselý a živý chlapec s čiernymi kučeravými vlasmi. Mládencovi sa páčil. Nazdával sa dokonca že bude to jeho prvý kamarát z veľkej Bratislavy. Pôsobil metropolitne a preto mládenca priťahoval. Mohol by mu ukázať čo to v tomto veľkom meste v ktorom sa narodil a vyrástol. Musí predsa poznať všetky tie zákutia, zloby, dobroty aj zakázané ovocia. Budú z nich skvelí kamaráti! Povie mu všetko o tom ako sa tu žije a možno by sa sem potom rád aj presťahoval. Bude z neho Bratislavčan! Bol mu taký sympatický. Vyzeral tak nevinne. Vždy sa tešil ak mu prišiel do optiky pomôcť. Jeho nemotorné ruky, hanblivý úsmev aj poďobaná tvár. Bolo to všetko také nevinné a milé. O to väčší bol mládencov šok ktorým prešiel neskôr. Obchodný zástupca býval na Dulovom Námestí. Jedného dňa majiteľ poslal mládenca k nemu. Vo veľkej pivnici nachádzajú sa uskladnené modely ktoré bolo by treba zabaliť a odoslať. Zazvonil teda mládenec obchodnému zástupcovi a pýtal sa ho na prístup do pivnici. Vraj že poď hore, dáš si kávu aj vodu, lebo že je teplo a treba sa osviežiť a že potom to spolu nájdeme a potom to zoberieš na prevádzku zabaliť. Išiel teda mládenec hore na vrchné poschodie bytového domu ktorý stojí na Dulovom Námestí. Byt aj terasu krásnu vraj mal, ako obchodný zástupca často chválil sa. Vchodové dvere boli pootvorené a tak mládenec vstúpil. Prešiel cez kuchyňu kde nachystaná bola káva aj akési priesvitné drinky s limetkou. Tri poháre, z dvoch už bolo dosť odpité. Prešiel ďalej do obrovskej spálne ktorej dvere boli otvorené dokorán a kde veľká posteľ stála v rohu a tam, na jeho veľký šok, videl nahého vnuka našej dôchodkyne aristokratky. Vzdychal tam vášnivo, s nohami hore, pod škaredým, úlisným a úchylným obchodným zástupcom. Mládenca to vzalo a na druhý deň už nenastúpil. Na toto mesto už nemal žalúdok. Nebolo to pre žiadne morálne zásady, alebo preto že by sám nemal rád sex, bol len jednoducho sklamaný. Vždy to na ľudí skúšal inteligenciou a intelektom. Nazdával sa že budú aj oni takí a že sú to jeho spriaznené duše. Ako vždy keď si niečo namýšľal alebo naivne predstavoval si rôzne veci a potom realita vždy ho prebudila, ba až vyfackala. Vnuk len jednoducho bol typ človeka ktorý presne taký prístup potreboval. Bol to chlapec s nízkym sebavedomím a s chuťou na sex. Nečudo že ľahol pod škaredého obchodného zástupcu a ešte si to aj užil. Bol náš hlavný hrdina, dieťa, chlapec aj muž vždy tak trochu iný a preto predurčil mu osud jednoducho vždy iné cesty než sa nazdával že chcel. Telefonáty majiteľa nemali konca kraja. Pýtal sa neustále na dôvod a tak mu mládenec povedal o obťažovaní v aute. Dostal tak svoju poslednú výplatu aj s veľkou odmenou. Sľúbil že o tom bude mlčať. Hlavné mesto sa mu týmto celkom zhnusilo. Prišlo mu to všetko také povrchné a skazené. Novú prácu rozhodol sa hľadať už len doma v Pezinku. Nastúpiť mal do veľkých potravín. Bola to predajňa v ktorej sa chlapec vyučil. Socialistická kocka v centre mesta na ktorej poschodí pracoval naposledy v elektre. Chlapec bol rád že je naspäť doma. Cítil sa tam bezpečne a nemusel cestovať. Spomienka na hrozné veľkomesto, čudných ľudí aj chlapca ktorého si on tak naivne idealizoval, ho už natoľko nemátala. Dal sa na kynológiu a tešil sa zo života v jeho rodnom krásnom Pezinku. Nevedel vtedy koľko šťastia ho tam ešte čaká, ale bolo ho veru napokon aj dosť.
