Nozdry vlhké ako more a tie oči veľké ako svet. Chrbát široký ako sveta dvere a ten pohyb ladný ale mocný ako keď na svet sa derie prvý jarný kvet.
Kone, kone moje drahé
Po návrate domov sa všetko vrátilo do normálu. A keď sa povie do normálu tejto rodiny, myslí sa tým návrat do chaosu. Chlapec obzeral svoju izbičku v ktorej bol po dvoch mesiacoch strašidelný neporiadok. Bratovi bolo vždy jedno. Bol to nezodpovedný bordelár. Chlapec už odmalička mal tendenciu všetko držať na poriadku. Upratovať. Naraz chlapec pochopil že režim a poriadok nie je až taký zlý. Na stole už neboli pravidelné raňajky obedy ani večere. Jedlo sa v rôznych hodinách a jedlo bolo nechutné. Otčim mal svojský spôsob varenia. Zväčša sa to nedalo jesť. Neskôr obrátil aj mamu, kedysi skvelú kuchárku, na varenie gebuzin. Veru, až taká bola lenivá a ovplyvniteľná. Kde sa čo dalo uľahčiť, kde sa dalo skĺznuť do úpadku, tam akoby nešťastím vždy bola. Otčim ani matka neboli poriadkumilovní a boli leniví. V byte bola špina a neporiadok. Na nič nedbali. Nie je isté čo ich okrem nevábnej žranice skutočne ešte zaujímalo. Mamu naučil variť starký. Bol to skvelý kuchár, ktorý jeden čas vlastnil a prevádzkoval reštauráciu. Bolo asi v jej povahe, sa vždy tak poľahúčky prispôsobovať.
Ešte pár dní predtým ako sa začala škola si chlapec užíval posledného voľna. Najlepší kamarát od bytovky, Danko, sa ho pýtal kde to vlastne bol ale chlapec nevedel na to poriadne odpovedať. Nevedel kde to vlastne bol a prečo. V nemocnici. – odpovedal. A čo ti bolo? – dobiedzal Danko. Neviem. – odpovedal chlapec. Dankovi taká odpoveď chvalabohu stačila. Bol to dobrý kamarát. Naučil chlapca ako si zaviazať šnúrky. Väčšina rodín v 12 poschodovej bytovke boli usporiadané. Poriadne rodiny ktorým nechýbali peniaze, mali poriadnych ockov aj maminy a ani neboli známe žiadnym vyčíňaním, či nedostatkom a chaosom, akým bola známa rodina z druhého. Samozrejme, že po odchode otca sa vyčíňanie skončilo ale usporiadania nikdy nebolo.
Chlapca to začalo ťahať ku koňom a tak sa často aj s Dankom chodili na ne pozerať k neďalekej ohrade. Chlapcov fascinovala veľkosť týchto zvierat. Ich horúci dych, ktorý im vychádzal z veľkých nozdier. V zime vyzerali ako lokomotívy. Chlapci boli šťastní keď si ich mohli pohladkať. Poškrabkať ich za ušami alebo na veľkom čele. Smiali sa keď ich kone vodou ofŕkali alebo dlhým chvostom vyšibali. Chlapec zvykol chodiť aj sám. Na okolitých lúkach strávil aj celý deň. Raz takto dostal aj úpal, pretože sa po slnku k jeho obľúbenej ohrade vybral až dvakrát za deň. Bolo to čudné decko. Keď ho koník vodou oprskal zvykol sa s tým chváliť nahlas. Spieval a pobzukoval o tom cez celú lúku. Potreboval pozornosť, bolo to viac než jasné. Je to prekliatie takýto osud ale je to zároveň aj dar. Mamička ho vtedy opatrila. Bolo to jeden z mála krát čo si pamätá jej láskavú opateru. Dávala mu zábaly a po dúškoch piť. Mame kone nevadili. Bola rada že má chlapec záľubu. Otčim mu ale kone zakazoval. Matka tam vždy stála ako taká onuca. Nepovedala nič kým on si užíval tyraniu lebo vedel že zakázať chlapcovi kone je ten najväčší a najkrutejší možný trest. Koľko len sĺz sa na malú tvár vyplavilo v takéto dni. Nadával mu že od nich smrdí a potom že smrdí aj celý byt. Prikazoval mu vyzliekať sa na chodbe a slovom nenávidel ho pre túto záľubu už len preto že vedel že to bola aj záľuba jeho otca. Jeden deň sa chlapec s Dankom vybrali na takýto výlet. Keď prišiel Danko v ten deň po kamaráta bol svedkom čudnej udalosti. Zazvonil a dvere mu otvoril otčim. Kým si chlapec zaväzoval šnúrky sa zrazu Janovi zachcelo srandičky. Sadol si na chlapca, chytil ho bolestivo za vlasy a začal erdžať ako kôň a imitovať že na chlapcovi jazdí. Danko bol zhrozený a chlapec sa išiel od hanby prepadnúť. Už malý Danko vedel že to bolo nevhodné a nanajvýš čudné čo spravil jeho otčim. Bolo to vyslovene ponižovanie chlapca pred zrakom jeho najlepšieho kamaráta. Matka samozrejme zas nebola doma, alebo bola “neprítomná”. Muž dodnes rozmýšľa nad nespočetnými prípadmi vo svete, ktoré sa odohrávajú v rodinách či kdekoľvek inde. Muž nechápe kde sa v človeku nájde ten chorobný chtíč, čo i len pohnútka, ubližovať deťom. Prečo?????
Otec bol za mlada parkúrový jazdec a chlapca vždy fascinovala soška bronzového koňa či víťazné stužky, ktoré koňovi občas viseli okolo krku. Neraz narazil na ockove fotografie, kde otec stál vedľa mohutného koňa, alebo tá kde skáče cez vysokú prekážku. Chlapca to priťahovalo. Aj on chcel jazdiť. Aj on chcel spoznať svet koní. Pravdepodobne teda mal chlapec túto záľubu už v krvi. Neďaleko, cez sídlisko Starý Dvor a potom už len cez lúku, boli maštale. Okolo boli obrovské lúky, kopce, prírodné terasy a vinohrady okolo ktorých viedli nespočetné cestičky a s každej strany, doslova, akoby to všetko pokrývali hory. Malé Karpaty. Bolo to prenádherné miesto. Kúsok bolo jazero Kejda. Preto keď ta išiel povedal že ide na Kejdu. Miesto, kde sú kone dodnes, bolo už vtedy známe ako Rozálka, asi aj kvôli blízkej kaplnke rovnakého mena. Kedysi to bolo družstvo a keď začal chlapec chodiť zvedavo nazerať, ešte stále tam boli aj kravy. Dá sa povedať že táto záľuba ho neskôr v živote zachránila od rôznej inej skazy. Uľavovala mu a ovplyvnila celý jeho život. Ku koňom začal chodiť ako desať ročný a skončil až keď mal 22 a musel pracovať, žiť život dospelých, ale neskôr sa k tomu zase dostal, ale k tomu dostaneme sa neskôr. Za dvanásť rokov tejto záľuby, udialo sa v tomto prostredí naozaj veľa. Akokoľvek, dá sa povedať že kone mu “zachránili” život.
Od hnoja ku ohlávke!
Na začiatku kone zaujali aj brata. Chlapec ho zobral raz k ohrade a potom odvážili sa aj ďalej do maštalí kde zastavil ich p. Miškovský, veterinár. Čo je chlapci, čo tu chcete? Tu nemáte čo robiť! – začal stroho. Odkiaľ ste, a ako sa voláte? A ako ste sa vôbec dostali dnu?!!! Nooo, myyy, ehmmm, myyy by smeee chceli tiéééž jazdiť. – vykotúľalo sa postupne a nanajvýš kostrbato z oboch detí. Potom prezradili svoje mená. Vlastne Julo bol celý čas viac menej ticho. Bol hanblivý. Je taký dodnes. Huba mu vždy išla len tam kde toho nebolo treba ale chlapec, ten bol vždy dosť výrečný. Cigánisko jedno malé nezbedné. Chlapec sa zvedavo obzeral po obrovských koňoch ktoré stáli v boxe a srdce mu búšilo vzrušením. Okolo prešiel p. Rýdzi. Čo hovoria? Horáčkovci? Ale veď, veď vy ste malí Horáčkovci! Otec je Fero? Isteže. Ako sa má otec? – vypytoval sa užasnutý že Ferove deti sa tiež zaujímajú o kone. Napokon to všetko viedlo k jednému úžasnému momentu. – No chlapci, teda, keď chcete byť našim členom, môžete byť našim členom. – povedal Miškovský alebo to bol Rýdzi. Poďte tu, varí sa tu kukurica. Už od zajtra môžete začať! – vyhlásil Rýdzi. Po takom privítaní sa išli decká radosťou zblázniť. Dodnes si chlapec pamätá vôňu kukurice aj aj členské, ktoré obe deti museli zaplatiť. Sto korún československých za každého. Tu vás zapíšeme. – táral Rýdzi či Miškovský to bol. Chlapci v ten deň odišli naspäť domov so zmiešanými pocitmi. Odkiaľ, do pekla, len zobrať tú stovku. Otec. Veď otec im musí rozumieť. Zvykol kedysi jazdiť. Zašli za ním do Drevony. Pešo až tam k jazeru Dolná a potom kusisko ešte do závodu. Otec bol prekvapený. Členské? Kone? Naozaj? Bol prekvapený ako k tomu vôbec došlo. Nemal ani poňatia. Veď už s nimi dávno nebýval. Áno ocko, kone! – pritakával malý aj Julo. A pozdravuje ťa akýsi Rýdzi. Ah, naozaj? – dumal clivo otec, ako tak spomínal na známeho od koní. Otec mal na sebe modré montérky a v hustých vlasoch piliny. Pracoval na gátri. No tak Fero, veď chlapci chcú jazdiť. – pobúchal riaditeľ podniku, p. Kožuch, Fera po chrbte ako sa tak pristavil keď išiel okolo. Deti len tak nechodili za rodičmi do podniku. Musela to byť nejaká udalosť. Bez všetkého im priniesol dve stovky a každý deň v raji sa mohol začať. Neskôr deti pochopili čo je to dostať sa na koňa. Začínali hnojením stajní. Zametaním. Prípravou krmiva či kopením slamy a sena. Bola to tvrdá práca ale chlapci boli radi že môžu byť v bezprostrednej blízkosti koní. Prvá odmena prišla asi tak po pol roku kedy p. Rýdza dala Julovi koňa po dvore povodiť. Bol to krásny, vysoký a mohutný čierny kôň s veľkou bielou lysinou na čele. Chlapca išlo od zlosti roztrhnúť. Prečo nie on a prečo Julo. Neskôr už smel vodiť kone aj on sám. Niekedy len stačí trochu počkať. Nie je známe prečo chcú niekedy ľudia všetko tu a teraz hneď. Zároveň, vodiť na ohlávke pol tonové zviera, ktoré sa môže ľahko splašiť alebo rozhodnúť sa utiecť, kopnúť či povláčiť vás, nebolo celkom pre malé deti. Napriek tomu títo fantastickí ľudia u maštalí, rozhodli sa tieto cudzie deti pri koňoch vychovať. Ale len pokiaľ mali úprimný záujem a vykazovali nič viac ako snahu a vášeň. Vodili ich na ohlávke a museli sa naučiť všetky správne ťahy. Ako sa nedať uhryznúť, ako správne koňa vodiť či ku koňovi pristupovať. Nebolo tam žiadne Health & Safety ako je tomu dnes. Nemali ani len jazdecké čapice, nohavice či správne boty. Všetko sa dnes zmenilo, ale chlapec je rád že zažil ešte ten starší a trochu iný svet. Nikto sa tam s vami nehral. Dnešok je úplne iný. Všetko je také sterilné, všade sú pravidlá ktoré zoberú vám celkom aj všetkú tú radosť z objavovania či učenia sa čohosi nového. Učili sa odvahe keď pristupovali ku problematickejším zvieratám. Učili sa chodiť okolo koní vo voľnosti či v boxe. Učili sa ako im podávať kocku cukru či mrkvu. Učili sa zakladať im ohlávky. A nie vždy niekto dozeral. Veľa sa pri koňoch museli naučiť jednoducho sami. Hlavne prostredníctvom pozorovania skúsenejších jazdcov a opatrovateľov. Bez skutočného záujmu to teda nešlo. Nič by ste sa nenaučili a zostali by ste kydať hnoj. Veru nebolo to pre každého. Bratovi sa neskôr nepáčila disciplína a Muž si myslí že žiaľ až celkom priskoro od koní odišiel. Hoci sa pár krát ešte vrátil a zažil aj čo je to jazdiť na chrbte koňa, no napokon sa už celkom oddal svojím mestským kamarátom a mládežníckemu vplyvu. Možno by s nim bolo dnes všetko úplne inak. No brat si povedal, že nebude kydať maštale, otročiť, a nechať po sebe ziapať, len za to aby si mohol povodiť koňa po dvore, ale chlapcovi to nanajvýš stačilo. Ľudia v stajniach sa z chlapcami naozaj nehrali. Boli na nich prísni. Nie každý prežil, ale malý cigán bol nezmar. Bolo to drsné prostredie. Veľakrát sa kričalo a nejeden kopanec do zadku decká aj dostali už len za to keď nevyhnojili riadne maštaľ, alebo kone nemali čistú vodu. Bola to skrátka iná doba. Malo to aj svoje dobro a malo to aj svoje čaro. Decká vyrastali zdravé. Jeden pohlavok ešte nikomu neublížil. A keď už toho bolo veľa chlapča sa išlo posťažovať! Hlavne Rýdzi chlapca šikanoval a sem tam bil. Nepodarilo sa. Nezlomil ho. Čokoľvek mu na ňom vadilo, chlapča sa nedalo. Jedného dňa chlapec zašiel za jeho mamou, riaditeľkou maštalí, a všetko jej povedal. Zrejme s ním mala pekný pokec pretože Rýdzi šikanovať a biť chlapca prestal. Asi už bol chlapec na tieto veci aj príliš starý. Raz ho stiahol do boxu, položil ho bruchom na široké kŕmidlo a začal mu dávať päť a dvacať na prdel. Bolo to zvláštne, chlapec mal už skoro trinásť. Možno Rýdziho priťahoval. Občas sa mu zdalo že ľudí svojím ksichtom či výzorom doslova volá k šikane. Tu som, na, udri si. Akoby to mal napísané na čele. Bol to vskutku krásny chlapec. Kamarát Strecha, volal ho Rýdzi, pretože ho raz na miesto toho aby vyhnojoval, našiel behať po streche maštalí. Je to už raz tak a pochopí to každý jazdec či koniar. Je to jeden zvláštny svet, svet jazdcov a ich koní, ktorý však stojí za to prežiť. Alebo aspoň ten tamten za to stál. Dnes je to všetko už asi iné. Modernejšie. Deti dnes hodne chránia. Niekedy až príliš a nič sa potom sami nenaučia. Sterilný prístup vždy limitoval možnosti objavovania. To je viac než známy fakt. Akokoľvek, brat bol preč a chlapec zostal sám. Neskôr si pri koňoch našiel tých najlepších kamarátov! Raz vás to chytí a už nikdy neodídete, respektíve, v mužovom prípade, nezabudnete. Brat to neskôr úplne vzdal, pretože zrejme ku koňom až taký vzťah nemal. Vychovalo ho sídlisko a neskôr mesto, vtedajšia hudba a kamaráti, s ktorými aj prišiel k ľahkým a aj neskôr ťažším drogám. Boli to časy Depeche Mode. O všetkom budeme hovoriť neskôr. Skúsiť skúsil, ale dlho ho to nebavilo. Muž je Bohu vďačný že ho táto vášeň neopustila a previedla ho neskorším detstvom, pubertou aj dospelosťou. Podarilo sa mu takto ujsť pred rôznymi nástrahami. Chlapec neskôr ochutnal mestský život. Samozrejme. Alkohol, burčák, cigarety aj rôznych kamarátov z mesta, pretože mal sladkých 14-15, ale nebyť koní a toho že sa k ním v jednom kuse vracal, ktovie ako by skončil. Chlapec mal však jasnú myseľ. Jeho láska ku koňom ho nikdy neopustila. Akokoľvek, nikdy nie príliš na dlho. Budú to kone alebo nebude to ani nič iné.
Od ohlávky do sedla
Medzitým pri koňoch nastal ozajstný posun. Bez pravidelného navštevovania maštalí by to však nešlo. Chlapec nevynechal ani jediný deň. Po škole zahodil tašku a už aj bežal. Od domu v centre to bolo kúsok. Cez Kupeckého ulicu, okolo trhoviska, potom cez most okolo hasičov a už aj sa prežehnáva pri kaplnke Rozálka. Tešil sa z každej novej príležitosti postúpiť. Nuž bolo to tak ako vo všetkom, keď sa chcete niekam v živote dostať. Buď ste mali skutočný záujem a vášeň pre to čo robíte alebo ste sa na koňa ani nedostali a už tobôž nijako v jazdení nepostupovali. Bývalé JRD kúpil niekto v 90 rokoch. Ako inak… Niekto prišiel s myšlienkou podnikať v agroturistike. Najprv sa v maštaliach nachádzali zväčša len lacnejšie kone. Kone z okolia. Kone slovenského chovu. Lacné kone z dovozu alebo staršie kone krížených plemien, ktoré naozaj slúžili len na rekreáciu. Ale maštale boli neskôr aj plné zlomených dostihákov alebo mierne zmrzačených koní, ktoré si niekto kúpil za facku, pretože ešte stále vedeli čo to poslúžiť, alebo sa im pripisovali dobré vlastnosti a dávala sa im šanca na zlepšenie či úplné uzdravenie. Boli tam aj mladé kone, a tým sa zase dávala šanca že z nich raz niečo bude. Dokonca tam bolo aj zopár poníkov. Tak bola Rozálka zo začiatku aj mienená. Jazdecký spolok pre majiteľov či nemajiteľov koní, ktorí vyznávajú rekreačné jazdenie. Mohli ste si prísť zajazdiť alebo sa jazdiť naučiť alebo vám tu kone ustajnili, nakŕmili a vy ste si mohli užívať jazdu v okolitých lesoch alebo priamo v jazdiarni. S tým ako sa však areál rozvíjal sa pomaly začali aj tvoriť, síce malé ale ozajstné, profi jazdecké spolky. Boli to roky 90. Čiže sa dalo povedať že všetko kvitlo. Roky privatizácie dali štart aj tomuto novému podniku, kedysi JRD kravínu, a teraz sa pomaly menil na maštale a jazdiarne na medzinárodnej úrovni. Do prostredia sa dostávalo stále viac jazdcov a ich koní. Po kravách či ovciach neostalo ani smradu a niekdajšie JRD sa zmenilo na nepoznanie. Kravíny sa prestavali, vznikol aj moderný ubytovací komplex, reštaurácia, klubovňa a kaviareň, no prosto všetko na úrovni. Rozálka podnikala s ustajnením a keďže poskytovala aj úplne novú krytú jazdeckú halu, vonkajšie jazdiarne a maštale na úrovni, klienti boli väčšinou profesionálny jazdci. Nebol to teda žiadny malý dvor kde sa ľudia venovali svojim poníkom či koníkom. Okrem amatérskeho jazdenia či agroturistiky to bol priestor pre profesionálov a jazdeckú špičku. Ľudia ktorí mali kone ustajnené sa nemuseli obávať toho že kone nebudú dobre kŕmené alebo vyhnojované. O všetko sa starali zamestnanci objektu. K dispozícií bolo hneď niekoľko stálych zamestnancov na ktorých dohliadal riadny manažment aj samotné vedenie. No prosto, stal sa z toho hotový podnik! Finančné úrovne rôznych majiteľov koní sa dosť líšili. Chlapec najprv nevedel rozpoznávať kvalitné uzdy či sedlá, rovnako tak nevedel čo sú kvalitné jazdecké nohavice či boty, ale postupne pochopil ktoré boli drahé a ktoré lacné alebo ktoré staré a ktoré nové. Úroveň jednotlivých majiteľov sa dala rozoznávať jednoducho podľa výstroja, jazdeckých praktík a celkového vybavenia, ale hlavne dala sa rozpoznať podľa ich koní. Prichádzali čoraz lepšie a lepšie. Hlavne keď sa postavila krytá jazdecká hala obrovských rozmerov, v ktorej bolo teda možné jazdiť a trénovať aj počas večerov či krutého snehu a zimy. Tu nemal len tak hocikto. Postupne prichádzali záhadne bohatí ľudia ktorí holdovali tomuto športu a nakúpili, či priniesli si odniekiaľ aj svoje kone. Na Slovensku nebolo veľa profi jazdeckých oddielov. Preto sa väčšina jazdeckých špičiek vždy sústreďovala len v zopár mestách po Slovensku. V oddieloch ktoré ponúkali kvalitné služby za rozumnú cenu. Tento sa rodil v Pezinku. Zopár ich bolo v Bratislave. Jeden dva asi na východe. Všetko toto chlapec spoznal a zistil až neskôr, keď cestoval s koňmi, ako pomocník, po pretekoch. V Bratislave, pri dostihovej dráhe, pôsobila slávna rodina Hanulayová. Na Slávii, ktorá bežne hostí veľkú Grand Prix, bol známy a úspešný p. Andrej Glatz, odveký šéf Mercedesu-Benz. V Pezinku sa neskôr tiež väčšina ľudí snažila vychovávať kone parkúrové. Kone ktoré mali skákať cez prekážky. Sem tam sa objavil aj nejaký dostihový, ale ten tam nemal šancu. Rovnako drezúra tam nemala popularitu. Najslávnejšia drezúrna jazdkyňa bola asi p. Hanulayová. Drezúra bola náročná disciplína a nie každý mal na to talent či trpezlivosť a samozrejme bolo na to treba aj vhodné kone. Skákať cez prekážky bolo akosik pre všetkých milovníkov koní o niečo jednoduchšie, a hádam aj zábavnejšie. Základy drezúry ako takej však v podstate tvoria aj základné princípy a pravidlá akejkoľvek jazdeckej kategórie. Ide tu predsa vždy o správne držanie jazdcovho tela a vynútenie či dosiahnutie správneho pohybu koňa. Preto boli tieto nevyhnutné aj pre parkúrové kone. Nazdávame sa že veľa mladých koní s ktorými sa Hanulay preslávil boli aj preto také úspešné, pretože boli zajazdené p. Hanulayovou, ktorá sa isto iste na ich tréningu spočiatku poriadne narobila. Dostať pod seba dobre zajazdeného koňa je dar, ktorý si veľa jazdcov cení. Je za tým kopu roboty. Najprv ste ich museli zlomiť, teda prvýkrát osedlať a skrotiť. Potom postupne ojazdiť, naučiť základy úhľadnej a správnej jazdy, držania krku, hlavy aj tela, aby dodržiavali pravidlá správneho pohybu. Až potom ste im mohli predstaviť prekážku. Tento proces bol často namáhavý a preto si parkúrový jazdci často kupovali už ojazdené kone, hotové kone, ako sa to často nazýva, ktoré nemuseli krotiť ani toľko trénovať. Stačilo ak už boli zajazdené a mali talent na skákanie. O všetko ostatné, pre parkúrový tréning, či doladenie správneho pohybu na kolbisku sa už postaral skúsený jazdec. Základnú elitu vtedajšieho spolku vytvárali najprv p. Ivan Rýdzi a Rado Šilo. Rýdzi mal zopár dobrých koní. S jazdením mu pomáhala jeho žena Ivanka. Obávaný bol mohutný divočák, tmavohnedý žrebec Barum, ktorý bežne vykopal ľudí z boxu alebo sa im zahryzol rovno do ramena. Bolo len zopár ľudí, ktorí sa k nemu odvážili. Ivanka bola jednou z nich. Veľa ľudí nevedelo k nemu inak ako len s lopatou či bičom v ruke. Bolo to jedno neskrotné hovädo, ale kôň to bol krásny. Šilo bol tiež novopečený podnikateľ a vášnivý jazdec. Peňazí nikdy nechýbalo takže si postupne vybudoval slušnú jazdeckú kariéru. Vždy kupoval mladé či trochu staršie, už hotové a kvalitné, kone aby tak dal svojej kariére náskok pred ostatnými. Samozrejme, umožňovali mu to peniaze. Vždy sa dovalil na nejakom poslednom modeli Audi či BMW. Neskôr obohatil klub aj úspešný Marián Štangel. Rado a Ivan sa rozvíjali spolu a postupne. V týchto časoch veľmi pomohla prítomnosť absolútnej jazdeckej legendy, pána doktora Hanulaya, otca známeho Hanulaya mladšieho, ktorý sem prišiel trénovať kone, ich jazdcov či poskytovať veterinárnu starostlivosť. Zdalo sa že bol dobre plateným zamestnancom areálu Rozálka. Dokonca tam aj býval. Bol to komický, starý, malý a zavalitý muž ktorého bolo často vidieť pobehovať po areáli len tak v drevákoch, tielku a trenkách. Nosil aj dioptrické okuliare. Bol to húževnatý malý starý satan. Vyzeral tak trochu ako otec Kim-Čonga. Zo života si už asi veľa nerobil, zdalo sa že svoje má za sebou. Šepkalo sa o ňom že jeho jedinou vášňou síce stále sú kone ale vraj aj stále ľúbi mladé a pekné dievčatá. Bol to všeobecne obávaný človek, známy pre jeho nálady, nečakané výbuchy a prísnosť. Doktor bol absolútna jazdecká legenda. Bolo teda priam zázrakom že sa s ním chlapec mohol každý deň stretať. Chlapec si ho pamätá ako staršieho malého muža so svojským humorom a večne číhajúcim prísnym výrazom tváre. Bol to taký malý cholerik. Pri tréningu na ľudí vrieskal a nadával im. – Tyyyy krrrava!! To si ako toho koňa doviedla k prekážke?!!! Tyyyy pi*a jedna sprostááááááá!!! Ešte raz a poriadne!!! A zase zlee! Tyyy krrrrava!!!! No, bol to starec svojich kvalít a legenda, asi si to mohol dovoliť. Kto by netoleroval takú jazdeckú kapacitu. Prvá spomienka chlapca na tohto zvláštneho muža je ako mu dal podržať koňa, ktorý mal na prednej nohe škaredú ranu. Chlapec sa išiel od strachu posrať, keď sa doktor priblížil so skalpelom v ruke aby pustil kobyle z nohy hnis. Poriadne ju drž ty zasran jeden! – kričal keď sa mykala. – Nepraj si ma keď ti utečie! Už si tu potom ani neškrtneš!!! Kto nevie koňa držať môže ísť rovno domov a už nech sa sem ani nevracia!!! Aj tak sa tu chodíš len zašívať. Nemysli si že som ťa včera nevidel skákať saltá s kamarátmi v sene! Loziť po strechách či balíkoch slamy hentam v stodole. Na to by ťa bolo, ale držať koňa nevieš! Na toto si sem prišiel? Všivák jeden! Ešte ráááz a ideš domov!
Veru, decká sú občas lenivé a pri svojej nezbednosti sa často aj pomalšie učia a je preto dobré ich občas takto popohnať. Vyhroziť sa im že im budú odobraté privilégia. V tomto prípade sa chlapec až zľakol, keď si predstavil ako do oddielu už viac nepatrí, pretože bol z neho vyhnaný, a začal sa, z celej svojej lásky ku koňom, viacej snažiť. Disciplína musí byť. Všetko však s mierou samozrejme. Niekedy toho môže byť až veľa a decko utečie tam kde toho až tak netreba. Boli obdobia kedy z dennej rutiny akoby vypadol a prestal ku koňom na nejaký čas chodiť. Boli to obdobia stagnácie kedy príležitosť na postup či rozvoj neprichádzala. Nebavilo ho iba vyhnojovať a nestačilo mu koňa iba hladkať či čistiť jeho srsť a kopytá. A aj to vodenie koní na ohlávke zdalo sa mu už neskôr málo. I keď nebolo to všetko vôbec málo pretože, ako hovoríme, ani len k týmto základným úkonom nepúšťali amatéra alebo nejakého novoprichodenca. Dokonca i na tieto malé a na oko bezvýznamné úkony, museli ste sa pomaly vypracovať. Ľudia vám museli začať veriť. No je už raz v povahe človeka, že chce večne niekam postupovať a dosiahnuté úspechy zdajú sa mu časom málo a tak, keď ďalší úspech neprichádza, človek má v tendencií spolok, hádam aj kvôli svojej vlastnej netrpezlivosti, opustiť. No občas to naozaj aj bolo ako len večne a bezvýsledne čakanie na príležitosť, kedy náhodný skúsenec, ktorý si ho všímal za celý ten rok motať sa okolo, dal mu povodiť, alebo len podržať, koňa kým on si odbehol na WC. Bolo šťastím ak sa ho opýtal či už vie jazdiť, pretože potreboval zobrať dva kone na prechádzku a chcel tak ušetriť čas, žeby ich nemusel brať po jednom. Chlapec pokrútil hlavou a v momente smútku že ešte jazdiť nevie pritúlil sa aj pocit radosti a nádeje že sa niekto vôbec opýtal. Táto myšlienka mu dávala nádej a do srdca vlievala sa mu radosť pretože tak vedel že ho pri koňoch čakajú prenádherné vyhliadky na ozajstnú jazdeckú budúcnosť. Keď aj teda miestami chlapec prestal ku koňom chodiť, vždy si nejako našiel k nim cestu späť. Chodil okolo polí a sledoval či v ohrade pribudli nejaké krásne nové kone alebo, z neďalekého jazera, pokukoval do jazdiarne či sa nejaký jeho súkmeňovec náhodou aj nedostal na koňa skôr ako on sám. Keďže už všetkých poznal, s radosťou vždy pozoroval ich pokrok a zároveň cnelo sa mu naspäť. Mohutné ušľachtilé zvieratá vábili ho k sebe ako pustovníka, ktorý sa dobrovoľne vydal do púšte ale obzerá sa pritom stále naspäť, pretože vie že opustil oázu. A tak pokračoval ďalej. Učil sa ako pripraviť koňa na jazdu. Najprv ho dôkladne očistiť a učesať. S koňom sa nemohlo výjsť von ako s nejakou kravou. Slama v chvoste alebo zahnojené chodidlá? To ste dostali kopanec do riti a poslali vás naspäť do maštale koňa odsedlať a hneď potom vás poslali domov. Disciplína a poriadok museli byť. Sú to dobré veci. Veľa z toho si človek pamätá zo socializmu. Komunizmus mal svoj zmysel. Diktatúra je ako palica, ktorá vyrovná nám charakter aj chrbát, ale človek nie je cvičený kôň, nesmie sa to zneužívať. Človek musí vidieť vo veci aj svoje ohodnotenie, svoj zmysel a celkové napredovanie. Nie, že moja dovolenka je doma v jazierku a pánova tam niekde v Karibiku. Nie, že ja jem suchú ryžu a pán sa cpe mäsom. Systémy demokracie či totalitných vlád potrebujú len trochu vylepšiť, aby sa ľudia necítili až natoľko spútaní a cítili sa menej mizerne. Nevieme či sa dá docieliť nejaká rovnováha medzi slobodou a poriadkom, ale veríme že áno.
Nuž nech je ako chce, i keď sa chlapec nedostal hneď na chrbát konský, mal najprv radosť aj z toho keď mohol založiť mu sedlo a uzdu, chrániče na nohy či čiapku na uši, aby ho v lete neotravovali muchy. Tešil sa aj z toho keď mohol koňa po jazdcovi odsedlať, potom vyčistiť a vykúpať a zobrať ho na ohlávke na pasienky aby sa vysušil. K rôznym koňom si postupne vybudoval zvláštny osobný vzťah. A nešlo tak celkom ani o jazdenie, pretože sa sprvu naň ani nedostal, ako o osobitný vzťah k zvieraťu ako takému. Doktor Hanulay tam už žiaľ nebol keď sa chlapec postupne dostával k jazdeniu. Bola to veľmi kostrbatá cesta, priam kamenistá. Tvrdá a vôbec nie jednoduchá. Akoby nič v chlapcovom živote nemalo byť jednoduché ale zároveň potom vždy nejako vyšlo na krásu. Prvá spomienka, nanajvýš bolestivá, patrí Patrikovi a jeho tvrdému výcviku. Vysadil chlapca na koňa bez sedla či opratov a potom nechal statnú šedú kobylu cválať na dlhom vodítku dokola. Chlapec padal každých päť minút. Keď na ňu liezol už hádam desiatykrát bolela ho už hlava, ale Patrik bol neúprosný. Vskutku sparťanské, ale dalo sa povedať že ho to veľa naučilo. Domov odchádzal s menším otrasom mozgu ale šťastný. Bolo to totiž prvýkrát čo ho niekto na koňa vysadil! A i keď to bolo absolútne šialené a pôsobilo na prvýkrát odstrašujúco, cieľom bolo tieto decká naučiť sa udržať na koni. Naučiť ich splynúť s konskym chrbtom, naučiť ich ako obopnúť koňa nohami. Patrik bol Moravák. V areáli ich žilo viac a priniesli si aj svoje kone. Asi po pol roku odišli ale zanechali vskutku dojem. Boli to magický mladí ľudia. Český jazdci pôsobili na chlapca exoticky. A exotiku vskutku do oddielu aj priniesli. Chlapec ich stále niekde našiel v kúpeľni či umývarke sa milovať. Patrikova holá riť s jazdeckými nohavicami spustenými tesne pod polkami narážala odzadu do peknej mladej Moravanky. Alebo zas iný pár Moravského pôvodu našiel vášnivo sa bozkávať v miestnosti na krmivá. Moravský chlapec sa vtedy uistil že má pritom ruku vždy tam dolu, v jej jazdeckých nohaviciach. Chlapec mal tak trochu nešťastie v oblasti prekvapení. Nešťastník jeden. Boh mu je svedkom že tieto situácie nevyhľadával. Peknú Moravskú blondínu prstoval raz jeden z vojakov z blízkych kasarni rovno vedľa koňa v boxe. Chlapec išiel okolo a myslel si že sa mu sníva. Dievča malo rozopnuté nohavice a nebolo vidieť nič len to ako sa jej tam mladý pekný vojak s niečím hraje. Chlapec si išiel oči vyočiť. O erotike či sexe vtedy ešte nič nevedel. Niekde vzadu dospieval a trochu ho to všetko vzrušovalo no viacmenej skôr rozrušovalo. Dalo by sa povedať že to bol jeho malý úvod do sveta sexu a erotiky ale väčšinou si to nevšímal a rozhodne na nič také ešte ani nebol pripravený. Akokoľvek, ďalším dňom zbesilej výuky, kedy sa znovu chlapec dostal na koňa, bol deň viacnásobného zdravasu a otčenáša. Aspoň teda takto si tu vychádzku chlapec pamätá. Chlapca raz totiž uniesol bývalý dostihák. Splašil sa a zobral to tryskom po okolitých lúkach. Chlapec sa už lúčil so životom ale nejakým zázrakom sa na koni udržal. Začalo sa to všetko tým, že si raz jeden starší jazdec zmyslel že je rozumné zobrať chlapca zo sebou na prechádzku. Posadil chlapca na bývalého dostihového koňa a mali ísť spolu, len tak pokojne krokom, na prechádzku po okolí. Znovu, aby len zabil dve muchy jednou ranou. Juro mu tvrdil že je kôň pokojný a že zvládne ho aj taký amatérsky jazdec akým bol spočiatku chlapec. Keď sa však napokon splašil a tryskoval po okolitých lúkach až do úplného vyčerpania kým napokon nezastavil, Juro asi zmenil názor. Pribehol na svojom koni celý bledý a nechápal ako je možné že sa chlapec na koni udržal. No bolo to tak že dva krát otčenáš a dva krát zdravas a potom, keď už sa chcel chlapec hodiť z koňa za rýchlej jazdy dole, kôň napokon, akoby zázrakom, zastavil. Juro neveril svojim vlastným, nezodpovedným, očiam. Ale vtedy to tak bolo. Nenosili sa ani len ochranné helmy. Nebolo ničoho. Vyrástlo sa na divoko a dnes môžeme o týchto veciach už len snívať, pretože všetko sa stalo také preveľmi zodpovedné a sterilné až to zobralo zo všetkého ten zážitok a chuť. Ach títo dostiháci, to len boli mršky. Chvalabohu ich nebolo veľa. Chlapec sa po nečakanej jazde cítil roztrasený ale zároveň bol na seba aj nesmierne hrdý. Juro bol šťastný že sa kôň vybehal a neskôr sa ani nesnažil skrývať pobavenie nad touto udalosťou. Akokoľvek, po ceste domov v ten večer chlapec opäť ďakoval Bohu. Za prvé, že mohol znovu jazdiť, i keď takto strastiplne, a za druhé, že vyslyšal jeho modlitby a koňa zbesilého napokon nejako zastavil.
Naozajstný pokrok v jazdení však prišiel až s trénerkou Martou. Marta bola žena ktorá sa ujala týchto malých milovníkov koní a dávala im tréningy na rôznych dostupných koňoch. Nebyť Marty, chlapec by sa jazdcom drahých koní nikdy nestal. Mohla mať tak niečo nad 30. Mala vtedy dve malé dcéry a muža. Chlapec si nepamätá odkiaľ toto stvorenie vlastne prišlo, ale bola preň, a neskôr jazdeckú špičku vtedajšiu, absolútnym darom. Bolo to vášnivá osobnosť a bola to studnica jazdeckých znalostí. Všetci jej neskôr dávali jazdiť ich kone. Mala talent na ojazďovanie mladých či nesprávne vycvičených koní. Veľa o všetkom vždy čítala a študovala. Inšpirovala sa vtedy ďaleko vpred zahraničím. Lámala zlé zvyky jazdcov a ich koní ako len keď zlomíte tenkú paličku na kolene. Vždy bola progresívna. Kým sa ostatní trápili, Marta bola vodou pre ich vysušené polia márnej snahy a námahy. Nízka, zavalitá ale nanajvýš vášnivá a horlivá žena sa ujala detí a naučila ich parádne jazdiť a to aj napriek protestom mnohých profesionálnych jazdcov. Nevedno aký vplyv mala na používanie rôznych miestnych koní, ktoré boli umiestnené vtedy v stajniach ale pri nej, zdalo sa, že kôň pre chlapca či ostatné deti nebol nikdy problém. V ohradách ich bolo dosť. Stajne boli plné kadejakých kobýľ či vlachov a tiež nebezpečných žrebcov. Mnohé z nich boli naozaj krásne a dobre stavané ale zároveň boli trochu aj zanedbané či problematické, a jediné čo potrebovali bolo vytiahnuť ich von. Záchranu tak poskytovala Marta rovnako deťom a dospelým ale aj zvieratám. Marta bola žena činu. Matka všetkých detí a dokonca i matka dospelých. Bola revolučná a bojovala proti autoritám. Za svoj život vytrénovala minimálne stovky detí, mnohé z nich dnes jazdia špičkový parkúr či drezúru. Nebolo to len tak zo dňa na deň. Marta brávala deti najprv na prechádzky krokom. Prechádzky krokom do lesa. Brávala ich potom aj po strmých zrazoch Malých Karpát ale aj na vystupňované terasy bývalých vinohradov a brávala ich aj kúpať sa s koňmi do jazera. Postupne chlapca naučila všetko o správnom držaní tela aj o tom ako ovládnuť, podmaniť si a vytrénovať mladého či pokazeného koňa. Marta dala chlapcovi veškerý základ pre elitné jazdenie. Elitný jazdci by chlapca nikdy k ich drahým koňom nepustili keby nevedeli že vie výborne jazdiť, schopne a zodpovedne trénovať a starať sa o ich drahé kone. Marta a jej zverenci boli ostro sledovaní a Martine decká a hlavne Marta samotná mali jednoducho dobré renomé. Každé z jej decák, ktoré mali talent, sa neskôr zakotúlalo k elitám, ktorým mali tu poctu robiť b rajterov. A to nebol ale že vôbec malý úspech. Kopu decák na ceste odpadlo alebo nemalo vôľu, vášeň a disciplínu pokračovať. Preto sa nazdávame, že na ceste od hnoja, cez ošúchanú ohlávku lacných koní, cez ich nepohodlné lacné sedlá až do drahého sedla ešte drahších koní, nebola to teda malá adventúra.
Bolo preto veľmi strastiplné počuť nedávno o jej smrteľnej autonehode na Pezinskej Babe. Vracala sa od koní domov, od koní v skutočnosti nikdy neodišla, jazdila pre Mariána Štangela aj Rada Šila. No jedného dňa sa nejako čelne zrazila s oproti idúcim autom. Muž sa to dozvedel len nedávno. Bývalý súkmeňovec Katarína stretla ho plávať v Pezinskej plavárni, poznamenala pritom že Muž sa od Chlapca líši iba nadmerným tukom po celom tele, a všetko mu o tom povedala. V časoch kedy kone už dávno neboli jeho doménou to, akokoľvek, prišlo ako šok. Marta je mŕtva? Trpela alebo bolo to rýchle? Takže Marty už niet? Marta. Ach, naša Marta.
Po tom ako sme smútili o Marte a o tomto období intenzívneho pokroku, je dôležité objasniť čo to vlastne jazdenie znamená. Musíme čitateľovi pripomenúť že vlastniť koňa, mať ho ustajneného a venovať sa čo i len rekreačnému jazdeniu je nesmierne drahá záležitosť a to už vôbec nehovoríme o profesionálnom jazdení. Chlapec z chudobnej rodiny bol preto rád že sa mohol naďalej pri koňoch iba motať. Nikdy, ani neskôr, nemal ambíciu nejakého vlastniť pretože, ako hovoríme, ustajnenie, krmivo a všetko ostatné čo je k držaniu koní a jazdeniu potrebné je naozaj hobby iba pre lepšie situovaných ľudí. Nie chudobného jednotlivca z neporiadnej rodiny. Najprv nevedel čo vlastne chce robiť. Stačilo mu že sa môže o kone starať, ale postupne, ako sa začal oboznamovať s jazdením, pochopil že chce robiť takzvaného B rajtra. Jeho cieľom neskôr bolo teda robiť B jazdca, čiže skúseného trénera a opatrovateľa športových koní, čo znamenalo že jazdíte a trénujete kone, ktoré nevlastníte a jazdíte mimo športových udalostí, nejazdite profesionálne. Hoci vám za to profíci neplatili, vzťah vyhovoval obidvom stranám. Bola to vzájomná spolupráca. Jazdci mali b rajtrov a opatrovateľov zadarmo a pomocníkom sa z toho zase naspäť dostávala neuveriteľná radosť, pretože mohli jazdiť zadarmo, a tiež bola to pocta a zároveň dôkaz ich jazdeckého úspechu, môcť sa starať o takéto drahé kone, a to bolo to podstatné. Boli nadšení. Sami by si také kone nikdy nemohli dovoliť držať či kúpiť. Bola to odmena a takmer obrovský úspech môcť sa starať a jazdiť takéto drahé kone a profíci to veľmi dobre vedeli, že to týmto pomocníkom aj úplne stačí. Nebol to však jednoduchý cieľ. Jazdecká špička si vás musela k starostlivosti koní vybrať. Musela posúdiť vaše jazdecké kvality a až potom vám zverili miliónové kone do starostlivosti. Toto zahŕňalo jazdenie koní v jazdiarni alebo v lese. Komplexná starostlivosť o srsť, nohy aj kopytá. Sprevádzanie jazdca na jeho cestách po národných či medzinárodných pretekoch, či čistenie jeho čižmí. Budeme hovoriť o veľa komických situáciách, nedá sa tomu vyhnúť, boli to skvelé časy. I tie kedy chlapcovi jazdec svoje čižmy raz vrátil s komentom, že sa nelesknú a že či ho ešte nenaučili ako sa to robí. Tak veru, chlapec začal s lacným hejnom koní ale neskôr jazdil pre profesionálov, ktorý vlastnia kone od stotisíc EUR hore. Určite, že túžil aj závodiť, ale všetci b rajtery mužského pohlavia vedeli že je to nemožné. Pokiaľ teda nemáte bohatého tatíčka, alebo vplyvného otca trénera a podobne. Možno ste mohli aspoň dúfať v to obrovské šťastie že vám nejaký boháč, ktorý si vás obľúbil alebo sa vám chce takto poďakovať, svojho koňa požičia na súťaž. K tomu si musíte ale kúpiť komplet profesionálny jazdecký odev ktorý spĺňa oficiálne požiadavky a tiež obuv, originál jazdecké čižmy, a zaplatiť štartovné, pokiaľ teda nenájde sa dobrotivý človek a všetko vám požičia, ba čo viac, štartovné zaplatí. Neskôr chlapec pochopil že veľa mladých a talentovaných jazdkýň sa dostalo k úspechu či vôbec na kvalitného koňa tak, že najprv ľahlo s jeho majiteľom, respektíve s ním aj muselo dlhodobo spávať. Nečudo, celý svet sa točí okolo sexu a erotiky. Sme tak stvorený. Ovládajú nás pudy. Je tu naše libido a vrodená potreba rozmnožovať sa. Erotika, či chuťou na sex ovplyvnené myšlienkové pochody ktoré sa odohrávajú v podvedomí, nás sprevádzajú na každom kroku a často definujú naše rozhodnutia. Deje sa to často celkom bez nášho uvedomenia. Akoby nám niekto počaroval. Pokiaľ je ešte libido funkčné, sme neustále vnútorne ovládaný fyzickými potrebami v ktorých svete nedokážeme oddeliť telesné potreby od duše. A teda, pokiaľ ste boli mladučká a šikovná, talentovaná tiež, a pod sukničkou ste nosili na miesto penisu vagínu, mali ste pri koňoch celkom dobré vyhliadky. Jazdecký šport je celkom špinavé prostredie, plné intríg, závisti, veď tieto sú všade, ale jazdecký šport, chlapec pochopil, je hlavne plný vášne, lásky a erotiky. Prostredie je v tomto veľmi špecifické a priam unikátne v porovnaní s ostatnými športmi. Akoby už aj to samotné prostredie jazdectva a koní, vôňa sena či slamy, horúci dych koňa či jeho dynamické, pevné a vyšportované telo, vzbudzovalo v týchto ľuďoch všeobecnú vášeň. Párenie koní ako také je celkom šokujúci zážitok. Bol to raz len jeden deň kedy chlapec vzhliadol tento prírodou nasýtený akt, ale mal dosť tak na mesiac. No akokoľvek, vášeň k športu, výsledky každodenného tréningu a tvrdej drezúry, akoby to všetko aj viedlo celkom prirodzene k tomu, že sa tam ľudia medzi sebou nejako a prosto či jednoducho j*bali. Ale veď kde sa n*jebú, či nie? Nazdávame sa že sú ďalšie športy v ktorých je trenie jeho členov tiež na vyššej úrovni, ale je to len šuvix oproti ľuďom ktorý sa pohybujú u koní. Sám chlapec to už mohol aj pochopiť skôr, keď čítal knihu Jazdci od Jilly Cooper. Celú ju vášnivo prečítal, hneď potom ako v trinástich zabalil detské knihy o koňoch. Dodnes má v pamäti ako dlho po večeroch svietil a ako ho kniha fascinovala. I keď sa občas cítil nanajvýš čudne pri rôznych chúlostivých častiach knihy, mal len dvanásť či trinásť, tušil že toto by aj mohlo byť naozaj to ako vyzerá dospelácky svet a život ozajstných jazdcov. Dieťa sa totiž pomaly strácalo a na povrch sa predieral chlapec. Kde boli tie časy keď si pod stromčekom raz našiel Veľkú Knihu o Koňoch alebo zo školskej knižnice si priniesol Bibi a Bubi, ktoré čítal dlho do noci lebo chcel vedieť ako sa to všetko vždy skončí. Kniha Jazdci však bola jeho čitateľský vstup do sveta dospelých, do sveta dospelých jazdcov. Bol vtedy docela šokovaný. Hlavne otvorenou erotikou v príbehu, no miestami si aj tak myslel že je to iba vymyslený príbeh, netušil že to u koní takto naozaj aj funguje. Akokoľvek, byť B jazdcom bol sen väčšiny detí ktoré sa v stajniach pohybovali. Bol to najlepší spôsob ako sa zadarmo dostať k profesionálnemu jazdeniu, ktoré teda do určitej miery bolo vlastne pre nich len ako hobby, pokiaľ ste teda nezávodili alebo pokiaľ vám za to neplatili, že ste to teda mali ako job. A vy ste nezávodili ak ste nemali peknú tvár a mladú p*čku a tiež talent a profíci často týmto tu vychovaným b jazdcom platiť nechceli. Na čo? Veď o všetko sa postarali tieto vášnivé deti. Akože, bolo zopár ľudí ktorým neskôr azda stačila nejaká tá almužna a tak, keď už boli dospelý, pri koňoch ako b jazdci aj ostali, ale zároveň aj tajne dúfali, že sa raz dostanú aj na nejaký ten závod. Alebo aj nie… Tak či onak, veľa ľudí ktorí sa do koní navždy zamilovali od nich už nikdy neodišli. Je to ako mágia a možno len obyčajná vášeň.
Dostatočne žartovne, chlapec štartoval asi len dvakrát. Vždy len na pretekoch, ktoré organizovala Rozálka. Stalo to asi len z nejakého súcitu zopár ľudí, ktorý si ešte pamätali otca. Nebolo to však žiadne terno. Dostal starú odmietavú mrcinu ktorá pred každou prekážkou buď zastavila, alebo ju len jednoducho obišla a nebolo toho Boha ktorý by ju cez celý kurz dostal, a potom dostal neurotickú dostiháčku ktorá si pomýlila parkúr s dostihami. Bola to vždy len základná súťaž pre juniorov. Výška M, asi len do metra. Keď si chlapec obliekal biele rajtky, jazdecké nohavice ktoré sa používali výsostne len na oficiálnych pretekoch, nazúval požičané čižmy a bral na seba oficiálny červený kabát a čiernu prilbu, aj naozaj dúfal že by to mohlo vyjsť. Hoci trochu aj tušil že mu dali nanič koňa, naivne si myslel že sa to podarí. Mať dobrého koňa je však základ. Mal vedieť už vtedy, že so starou Lucou to prosto nebude možné a že bude to jedno veľké fiasko. Nízka, stará a zavalitá kobyla, ktovie z akého kravsko oslíkovského chovu, slúžila odjakživa iba na rekreáciu pre turistov a ľudí mala už dávno pod kontrolou. Tej ste nemohli porúčať. Bola bezpečná keď prišli ľudia ktorí si zaplatili a chceli sa povoziť, to áno, ale ak ste si mysleli že ju prevravíte na čo i len malý parkúr, to ste boli celkom na omyle. Ako si aj mohli myslieť že bude chlapca poslúchať. Bol to tak trochu výsmech zo strany ľudí, ktorí to navrhli. Možno sa aj chceli zasmiať, ktovie. Všetci ostatní mali parádne, štíhle a vysoké nemecké kone alebo teda kone vyšších kvalít. On dostal starú odmietavú mrcinu ktorá pred každou prekážkou buď zastavila, alebo ju len jednoducho obišla. Tento pokus bol teda vopred odsúdený na neúspech. Druhý krát to bola Silva. Šialená neurotická dostiháčka, ktorú na dráhach hnali celú jej mladosť, kým napokon prišla si “oddýchnuť” medzi týchto flegmatických a uvoľnených skokanov. Nečudo teda, že keď vyšla na kolbisko, kde sa malo cez prekážky pomaly skákať, ona ich rovno prebúrala, alebo si chlapec v celej tej rýchlosti pomýlil kurz a tak bol diskvalifikovaný. Skúste riadiť vystrelený šíp. Kým ho chcete nasmerovať doľava on už je dávno mimo cieľa. Pamätať si trať cez jednotlivé prekážky bolo tiež náročné. Obzvlášť, keď človek nikdy nič také predtým nerobil, a to ani len na tréningu. Jazdiť už vtedy vedel. Skákať cez prekážky tiež. Ale kurz dvadsiatich prekážok nikdy netrénoval. Nikto mu nedal ozajstnú možnosť závodiť, alebo aspoň skákať kurz počas tréningu a tak sa to nemal kde naučiť. Hlavne na to nemal koňa. Na jazdenie koní to bol už vtedy skvelý jazdec. Ľudia mu zverovali drahé kone, ktoré trénoval v jazdiarni či v lese. Najprv krok, potom klus a nakoniec cval. Vychodiť a domov. Odsedlať, umyť a hodiť naspäť do boxu. Kôň musel mať aspoň hodinu dve pohyb. Základy drezúry, donútiť koňa sa správne hýbať aby držal správne hlavu aj krk, či dokonalé držanie jazdcovho tela mal parádne zvládnuté vďaka Marte. V rámci tréningu sa skákalo cez jednu dve prekážky, áno, ktorých výšku vždy zvyšovali do určitého maxima, ale nikto to s chlapcom nepotiahol v parkúre či jeho tréningu nikdy seriózne nejako vyššie. Na parkúr tam boli majitelia. Chlapec si teda musel vystačiť ako B rajter. Na preteky sa teda s drahými koňmi, ktoré cez prekážky skákali doslova sami, nikdy nedostal. Naopak, v lese to bola vždy zábava. Skákalo sa aj cez spadnuté stromy či na tajnáša cez meter päťdesiat lesné prekážky. Kone aj jazdci si to vždy veľmi užívali. O to viac že to majitelia netušili. Marián Štangel si raz spravil oficiálnu srandu, to áno. Posadil ho na Jánošíka. Energetického grošáka ktorý skákal extrémne výšky bez dotyku. Starý tréner, ktorého prezývali Kokos a ktorý poznal chlapcovho otca zo starých čias, šepkal pritom Mariánovi niečo ako že vraj má chlapec celkom aj oko a vie ako priviesť koňa ku prekážke. Áno, oko chlapec mal, vedel kedy podržať a kedy pustiť tak aby kôň prišiel v správny čas ku prekážke, pretože ak príde príliš pod ňu nepreskočí a keď zas odskočí príliš skoro je možné že ju zhodí. Toto mal chlapec zmaknuté. Keď však začal Marián dvíhať triádu prekážok, ktoré stáli v jednom rade na úzko medzi sebou a posledná už mala skoro meter 40, chlapcovi začalo lepiť. Takéto šoky na chlapca, ktorému sa v parkúre nikdy nikto naozaj nevenoval, neboli fér. Napokon ostali len príjemnými spomienkami na život vo výškach nad prekážkou ale bolo to aj trochu desivé. Chlapec nemal nič odskákané, ale Jánošík áno. Úlohou len bolo sa na koni cez ten obrovský skok udržať. Stisnúť kolená, pri výskoku sa trochu predkloniť a povoliť mu uzdu. Ostatné decká sa išli vtedy závisťou zmárniť. Chlapec skákal Jánošíka? Chlapec skákal so Štangelom? Keď očistil v ten večer Jánošíka a dal mu kúsok mrkvy či kocku cukru, chlapec znovu v ten večer odchádzal domov celkom očarený. Doma sa vždy chválil, ale sotva niekto niečo zaznamenal. Chlapcove záujmy boli naproste a úplne každému vždy v rodine ukradnuté. No ale k spomienkam na Mariána. Sprvoti Štangel častoval chlapca všakovakými nadávkami. U koní často panovala vtedy šikana. Do riti kopali starší jazdci hlavne malých alebo dospievajúcich chlapcov. Ako inak. U dospelých by to už bola ruvačka. Možno mali sami spomienky na svoje detstvo keď sa ako malí motali okolo koní, pretože chceli raz byť jazdci, a tiež ich niekto da zadku vždy rád nakopal. Niekedy len tak pretože jazdci nemali náladu alebo sa chceli vyvŕšiť, alebo sa im nevydarili preteky. Chlapec bol na toto parádny objekt. Nečudo prečo. Nevedno dodnes. Museli to byť tie veľké hnedé cigánske oči a možno len taký osud. Ale chlapec vždy všetko vydržal aj keď to občas poriadne bolelo. Napríklad, ten mladý jazdec Juro, ktorý mu tak nezodpovedne zabezpečil dostihovú jazdu, ho raz povolal že idú kone z pasienok do vnútra hnať. Chlapec mal vtedy chrípku, bolelo ho celé telo ale, ako sme už hovorili, len málo dní u koní naozaj vynechal. Chlapec sa hýbal pomaly a koní ktoré potrebovali dostať do stajní z ohrád bolo ešte veľa. Nuž, padali facky či kopance. Títo b rajteri sa vedeli občas na mladších chlapcoch u koní poriadne vyblázniť. Komicky, za chvíľu prišla pomôcť Zuzana. Nádejná mladá jazdkyňa, ktorú raz chlapec našiel prevádzať na Jurovi orálny sex v slamníku, a začala Jura hatať. Bolo to asi aj z lojality, pretože chlapec o tom nikdy nikomu nepovedal. Bolo to tvrdé prostredie. Hlavne pre tých ktorí aj vyzerali že si ich ani nemá kto poriadne zastať, alebo že prosto pochádzajú z nevýrazných rodín. Takýto chlapci sú vždy dobrá obeť. Majú to akoby na čele napísané. V očiach im to svieti. Poď, tu som. Na mne si uľavíš. No, ale naspäť k Mariánovi. Aj on si zgustol. Poľahúčky si vyrobil vinníka a potrestal ho pred očami všetkých, aby sa tak očistil. Za nejakú aférku, o ktorej sa vtedy veľa hovorilo, raz Marián naozaj penil, lebo chodil vtedy s mladučkou a krásnou Monikou a nechcel o ňu prísť. Niekto vtedy zvalil všetky klebety na chlapca a toho si Marián odchytil a dokopal ho na zemi tak, že tam asi ďalších desať minút došťatý len tak skuvíňal a ležal. Bola to vtedy ozajstná krivda. Chlapec nemal prsty v tom že sa hovorí že Marián podvádza Moniku. Chlapec odkríval domov, a z celej tej bolesti a krivdy začal snovať pomstu. Cez kamaráta, ktorý sa venoval okultizmu, mágií či ducharinám si vtedy chlapec požičal knihu čiernej mágie a o týždeň, po všetkých tých praktikách sa, čudujte sa svetu intenzívnej nenávisti a kliatieb, dostavil výsledok. Mariána niekto dobil a má aj zlomenú nohu. Chlapec sa vtedy veľmi zľakol a knihu spálil. Akokoľvek, neskôr sa zdalo že chlapca má Marián vlastne rád. Obľúbil si ho. A možno ho len niečo trápilo. Nechal chlapca chodiť s ním na preteky. Pomáhať mu s jeho drahými koňmi. Bolo to oficiálne. Chlapec je na ceste byť Mariánov b rajter. Marián bol vtedy jeden z najúspešnejších jazdcov na Slovensku. Jeho Mariska bola jedna z mála veľmi drahých koní, ktorú len vodiť na vodítku bola odmena. Jedno z decák, závistlivý riťopich Lukáš, vtedy chlapca aj napadol a vyhrozil sa mu aby sa okolo Mariána už nemotal. Ale tentokrát chlapec prišiel do stajní znovu a keď Lukáš začal boxovať, chlapec napol brucho ako to raz aj spravil jeho otec. Nebolo nič čo by mohlo chlapca zastaviť na ceste byť úspešným b rajterom. A neskôr sa všetko podarilo.
V parkúre existovali súťaže výšok L, čo je meter dvadsať a S, meter tridsať, a potom boli aj výšky ako 140 či 150 a tiež skoky mohutnosti, ktoré boli do dvoch metrov alebo vyššie. Preteky často vyhrávajú dva typy koní. Čistokrvné kone z ušlachtilého chovu, ktorých stavba, krv a gény ich predurčujú k úspechu a potom bastardi. Miešance v ktorých sa, akoby zázrakom, stretlo všetko to dobré a zázračne porážajú aj tie najdrahšie kone. Je to lotéria. Ako všetko v prírode čo sa buď podarí alebo aj nie. Gény sú zvláštna vec. Spleť generácií, predispozícií či predpokladov. Od starkých do vnuka, či od rodiča do decka, presne ako u ľudí. Samozrejme, že ste potrebovali krížiť dva lepšie chovy či, akokoľvek, spájať kone dobrých predpokladov. Ak to mal byť kvalitný bastard, nemohli ste spojiť dve mrciny a potom čakať zázraky. Je tam toho iba toľko málo čo môže príroda zázrakom vytvoriť. Nevyhnutne ste potrebovali dva dobré kone. Vo svete dostihov, ale aj parkúru či drezúry vždy existovali kone, ktoré neboli z prominentného chovu, no stali sa slávnymi. Parkúrové chovy boli iné ako chovy dostihových koní. Boli to iné plemená. Niečo ako hrušky a jablká. Bol to prosto úplne iný kôň a úplne iný predpoklad. Hoci boli tieto kone zámerne šľachtené, každý pre svoj daný účel, no občas sa aj videlo bývaleho dostiháka celkom úspešne skákať parkúr. Vyhrávali hlavne v súťažiach na čas. Boli to mrštné, rýchle a obratné tvory nižšieho vzrastu či váhy, originál určené na nekonečné a šialené tryskovanie dokola, ale skákať cez prekážky vedeli tiež. Trysk je však pohyb rýchlejší ako bežný cval, problémom skôr bolo teda koňa udržať v pomalšom cvale, ktorý je nevyhnutný medzi nahusto poukladanými prekážkami parkúru. Dostatočne vtipne, parkúrového koňa by ste na dostihy nedostali. Boli to plemená vysoké, mocné a mohutné určené na parkúr, drezúru či Cross Country. Istoiste boli pokusy spojiť dostiháka s parkúrovým koňom, ale prírodu neoklamate, vždy je jeden z tých dvoch génov mocnejší a prejaví sa viac. Vo svete profesionálneho jazdectva, hlavne teda parkúru a drezúry, vždy viedli Nemci, pretože jednoducho mali tie najlepšie chovy, jazdecké praktiky či výbavu a potom hlavne teda aj kvalitné kone. Všetci čo vyhrávali mali pod sebou, prosto vždy či väčšinou, nemeckého koňa alebo aspoň, dostatočne vtipne, sedlo nemeckej výroby. Nemci boli v šľachtení vždy obdivuhodný. Väčšina psích či konských plemien sa zrodila tam. Nemci teda odjakživa kraľovali chovu kvalitných parkúrových koní ale neskôr sa objavili aj iné, Dánske, Holandské, Belgické či Francúzske elitné chovy teplokrvníkov, ktorých kone stáli kľudne aj toľko čo najnovší Mercedes triedy S a často aj viac. Jedného času bolo mimoriadne populárne nakupovať mladé kone z Ruska. Úspešné chovné línie z Ruska boli asi aj, oproti Nemcom, lacné ale pritom vykazovali nesmierne kvality. Akokoľvek, najviac obdivované, v parkúre či drezúre úspešné, a najdrahšie kone pochádzali priamo z Nemecka. Originálny potomkovia z čistého chovu, súkromného chovu preslávených ušľachtilých línií, plemien ako Holstein alebo Hanover či Oldenburg a Westphalia sa dodávali len s rodokmeňom a na mocných stehnách vždy honosila sa im vypálená známa značka kvality, ktorej pečiatku každý hneď videl a rozpoznal. Bolo to ako vlastniť Mercedes. Tieto kone si mohol dovoliť len naozaj málokto, ale zopár sa ich v maštaliach neskôr našlo a muž si dodnes pamätá aké to bolo na nich sedieť či môcť ich jazdiť a trénovať. Keď sa k nim chlapec neskôr dostal, ako sa čoraz menej a menej motal okolo lacných koní, pretože sa medzitým naučil perfektne jazdiť, bolo to ako keď zo starej škodovky 120L presadnete do BMW alebo Mercedesu.
Muž dnes môže byť na svoju jazdeckú minulosť právom hrdý. Jazdiť nezabudol dodnes. Je to ako keď sa naučíte plávať či jazdiť na bicykli. Nezabudnete. Ku koňom sa síce ešte na chvíľu vrátil počas jeho života v Británii, budeme o tom hovoriť, ale aj tak mu príde clivo keď rozmýšľa nad tým, že prečo sa po dvanástich rokoch tak poľahky dal zlákať dospeláckym svetom a v jazdení doma nepokračoval. Skutočný dôvod si vysvetlíme na konci tohto príbehu. Akokoľvek, je to asi silná väzba, vyrásť pri koňoch. Aj dnes ráno zobudil sa muž z krásneho sna o tom ako cvála lesmi Malých Karpát. No, ale naspäť k drahým koňom. Jedna príhoda zvlášť mrazí ale tak trochu i hreje. Hoci ste už boli považovaný za skúseného jazdca a i sám seba tak chlapec vnímal, skoro vždy ste sa báli aby vám kôň neušiel, alebo sa mu nedajbože niečo nestalo, pretože ste vedeli že sú to kone veľmi drahé. S jedným sa raz nešťastne zrútil v lese do rokliny. Bolo to po veľkých dažďoch, kedy sa v skalistej lesnej pôde vytvorili také malé zákerné žľaby, do ktorých keď kôň zapadol kopytom mohol sa tak akurát aj celý prevrátiť. Chlapec podcenil tento terén, hlavne si ho nebol vedomý, a nevedno prečo, i keď videl malé zákerné priepasti, nevydal sa radšej inou cestou. Zlé rozhodnutie! Drahý kôň sa pritom celý doráňal. Chlapec pritom z koňa samozrejme spadol a ten ho nechtiac, ako sa tak vyhrabával z jamy, kopol rovno do hlavy. Asi tam stál pri ňom Boh, či všetci jeho svätí a možno len jeden anjel, lebo hoci to bolo riadne rozťaté, nebolo to treba šiť a nemal ani len otras mozgu. Mohlo sa to však skončiť oveľa horšie. A teraz ta hrejivá časť príbehu. Armando vždy čakal. Boli kone ktoré po páde jazdca utekali splašené naspäť do maštalí. Nechali vás prosto v lese, a domov to nebolo ale že vôbec blízko, no Armando vždy čakal. V lesoch ho zhodil asi dva či trikrát. Väčšinou keď sa splašil, alebo bol v zime plný energie a vyhadzoval zadkom tak vysoko a neúnavne že chlapca nakoniec zo seba striasol ako jazdca na ródeu. Pokaždé však zastavil a priam až komicky vždy otočil hlavu a díval sa na zviechajúceho sa chlapca. Akoby mu hovoril – No tak poď už! Dobre, tak si spadol a čo? Koľko tu mám ešte čakať? Naspäť do sedla. Šup, šup, nech už sme doma. – dopovedal a, kým chlapec prišiel k nemu, stihol si odtrhnúť kusisko šťavnatej trávy. No a teda nebolo tomu inak ani pri tomto hrôzostrašnom páde. Hoci tentokrát spadli spolu a obaja boli celý doráňaný, po tom čo sa Armando z rokliny vyhrabal, stál tam verne obďaleč a čakal chlapca aby spolu mohli prísť domov. Ako tak spolu kráčali domov, chlapec vedľa koňa, nie na ňom, si chlapec všimol že Armando kríva a jemu samému sa po tvári liala červeno tmavá krv ktorá stekala mu z vrchu hlavy. Chlapec si nahmatal prstom ranu. Zhodnotil, že nie je až taká veľká. Dunelo mu v hlave a mal strach. Potom obzeral koňa. Mal po nohách, stehnách a bruchu zopár poriadne hlbokých rán, ktoré spôsobili ostré skaly. Obaja boli vystrašený a doráňaný, ale hádam obaja aj dúfali že to napokon nebude až také zlé. Chlapec sa najviac obával reakcie majiteľa. Keď sa konečne s koňom vrátili do maštale, ľudia v stajniach hýkali od zdesenia. Spadli sme do rokliny. – vyjachtal chlapec vystrašený. Zobrali koňa odsedlať, vykúpať a vysušiť a potom ho zaviedli do boxu, zatiaľ čo iní ľudia v stajni chlapcovi ošetrili hlavu, pričom vtipne zhodnotili že to nevyzerá na “vytečený mozog” a že chvalabohu sa nič horšie nestalo. Majiteľ sa na chlapca nehneval. Asi bol aj rád že sa nič horšie nestalo, pretože by to bola hádam potom aj jeho zodpovednosť. I keď aj nie. Chlapec bol neplnoletý a pomáhal mu dobrovoľne. Všetko na vlastnú zodpovednosť. Muž si teraz clivo prechádza prstom po veľkej jazve a rozmýšľa ako sa Armando rýchlo zo zranení dostal a aké mali obaja vtedy šťastie. Armando napokon aj vyhral jeden zo svojich najväčších závodov a majiteľovi tak zabezpečil titul Majstra Slovenska. Malokarpatský Strapec Pezinok, rok si už nepamätá. Armando musel chlapca nesmierne ľúbiť. A chlapec ho ľúbil tiež. Iste, veď strávili spolu dva či tri roky. Jazdil na ňom a staral sa oňho každý deň, okrem dní kedy Rado, majitel, s koňom trénoval parkúr. To ho vždy len vykráčal, odsedlal, okúpal a osušil. Dá sa povedať, že to bola veľká láska. Koľkokrát ho chlapec našiel ležať unaveného po pretekoch v jeho boxe. Podišiel k nemu a sadol si hneď vedľa. Oprel sa chrbtom o box a vystrel nohy. Väčšina koní sa hneď postaví, ak im človek vojde do boxu, ale Armando bol aj v tomto špecialista. Najprv vždy zdvihol hlavu a jeho ospalým okom začudovane pozeral na chlapca. Ten mu dožičil pár kociek cukru a začal ho škrabkať na čele či poza uši. Netrvalo dlho a Armando si položil jeho ťažkú hlavu do chlapcovho lona a tvrdo zaspal. Chlapec sprevádzal Rada s Armandom či inými koňmi aj na dvojdňových pretekoch v Trenčianskych Tepliciach a tiež Motešiciach. Na Majstrovstvá Európy sa chodilo aj do Rakúska či do Zagrebu. To bolo aj na celý týždeň. Boli to skvelé časy. Pre chlapca to bola pocta. Spať v hoteli či super modernom transportéri. Mal zabezpečenú stravu a vo voľnom čase mohol šantiť so súkmeňovcami z oddielu. Bolo zázračné zazrieť parkúrovú špičku. Mackovjak, Andrej Glatz či František Pál. Môcť sa pozdraviť so slávnymi jazdcami a ich b rajtrami. Hanulay mladší či starší, ktorého poznal so svojich začiatkov. Jana Slávikova, ktorú chlapec veľmi obdivoval. Ah, čo tam potom. Mal asi 22 rokov a po strednej škole bolo treba ísť pracovať. Pre elitu jazdil vtedy asi päť fantastických koní denne. Boli to nezabudnuteľné časy v jazdiarni a v lesoch. Možno o to viac že blížil sa koniec. Chlapec sa nebál ani toho najhoršieho koňa. Marlo prišiel z párenia nanajvýš chtivý pre starú dobrú jazdu. Bol však mimo jazdeckých zvykov, plný energie a bol spurný. Hýbať sa chcel to áno, ale poslušná jazda sa mu nejako nepozdávala. Staval sa na zadné alebo vyhadzoval zadkom. Bol divoký sťa kôň práve z divokého stáda vzatý. Akoby nie, v poslednom čase s ním nerobili nič len ho napojili na kobylu. Akoby ste aj mohli čakať že kôň sa nebude chcieť znovu hýbať, veď káže to aj príroda. Chlapec ho zobral do lesa, po strmých kopcoch aby sa poriadne narobil, alebo do jazdiarne kde ho vždy poriadne a intenzívne ojazdil. Marlove telo bolo strnulé a ani hlavu už nevedel poriadne nosiť ako sa má. Chlapec sa na ňom vtedy poriadne narobil kým ho znovu priviedol na poriadok. Toľkokrát sa ho snažil Marlo zhodiť. Vzdal to až keď už nemal žiadnu energiu a z tela stekal mu pot. Dnes sa muž čuduje ako je možné že 50 kilový chlapec dokázal jazdiť a ovládať pomaly jedno tonové kone, ale je zrejmé že keď človek vedel ako na to, sebavedomie a odvaha nesmeli chýbať, tak ostatné už bolo len hračka.
Sny o hľadaní jazdeckých nohavíc a dobrých jazdeckých botách, ktoré tam vtedy nechal v skrinke, snívajú sa mu dodnes. V svojich snoch chodí po šatniach a hľadá svoje veci ktoré tam vtedy tak náhle nechal. Inokedy zas po stajniach hľadá Radovana, aby sa spýtal ktoré kone treba dnes ojazdiť. Rada často niet a maštale sú prázdne. Ktosi mu povie že Armanda, Libera či Marla už dávno niet. Že zostarli a zomreli. Inokedy mu cudzí ľudia vravia že Rado zobral svoje kone a odišiel do iných stajní. Keď sa chlapec pýta na iné kone ktoré by mohol jazdiť, povedia mu že všetky kone sú už obsadené. Trauma z náhleho a nečakaného pretrhnutia niečoho tak krásneho ako je život s koňmi prenasleduje ho dodnes.
Bol to dnes posledný pohľad na preteky Malokarpatský Strapec Pezinok 2024 kde Rado, či ľudia ktorý ho raz poznali, opäť raz preháňali svoje kone nad prekážky. Bolo tam veľa nových mladých jazdcov a jazdkýň, ktorých nepoznal. Nová generácia. Prišlo mu ľúto, ako tak sedel v tribúne, že nie je už súčasťou jazdeckého spolku. O takomto čase by parádil jedného z koní pre Rada. Z hrivy na krku by sa mu robili takzvané culíky. Malé vrkoče ktoré sa potom poskladajú do malej a úhľadnej guličky. Všetko by sa muselo ligotať čistotou a parádou. Uzda, sedlo aj chrániče. Chvost by bol krásne rozčesaný a srsť by sa mu leskla. Prišlo mu ľúto a smútil aj za Martou, ktorá nikdy Malokarpatský Strapec nevynechala. Korporačný pracovník s nadváhou hľadí nemo na prekážku pod ktorou je vodná priekopa. Týchto sa veľa jazdcov vždy obávalo. Kôň nie len že nesmie prekážku zhodiť ale nesmie ani odskočiť či doskočiť do úrovne vody. Človek už teraz mimo jazdeckého ľudu. Pozeral a dumal a kde tu aj slza malá na tvár vyšla. Prečo tomu všetkému nebolo inak? Do jazdiarne vchádza Radovan na krásnom bledom grošákovi. Rado je o hodne starší ale vyzerá dobre. Udržuje sa a je o polovicu chudší ako on. Akoby nie. Jazdci nemôžu byť tlstý. Pozrel na tú známu tvár ale pritom aj trochu pokrútil hlavou. Veď to predsa nemôže byť on. Môj starostlivý chlapec, opatrovateľ a pomocník. Nie, to predsa nemôže byť on. Videl ho tam stáť za jazdeckým zenitom. Mohol si tu byť s nami. Robiť zadarmo alebo možno len za almužnu. Niečo by sa pre teba isto našlo. Aj som mal v srdci krátky, malý a bezvýznamný smútok keď si vtedy odišiel. Bol si mladý muž ktorý už aj potreboval čosi zarobiť. Chápem. Bolo treba ísť robiť. Do skutočnej práce, sveta, žiaľ. Keď chlapec Radovanovi povedal aby mu za služby platili sa mu odpovede nedostalo a tak, akokoľvek ste raz milovali to čo robíte, museli ste to kvôli základnému prežitiu opustiť. Aha! Tam je Monika Štangľová a hentam zase Jana Slávikova. Akoby vôbec nezostarli. Monika má už dospelú dcéru. Dnes bude závodiť. No pozrime sa! Celá mama a aj otec trochu tiež. Marián sa dnes venuje dostihovým koňom. S Monikou sa už dávno rozišli. Musia to byť predsa len tie kone, ktoré zabránia ľuďom nadobro opustiť sa, stučnieť či zostarnúť. Všetci tu vyzerajú tak mladistvo a sviežo. Rado už lieta nad prekážkou. Vodnú priekopu dal ako nič! Využívali nás? Nie! Boli to predsa len roky na nezaplatenie. Len potom, ako len odísť zo sedla do naozajstnej práce. Je treba nezabudnúť. Uchovať si ten zážitok a tešiť sa zo vzácnych spomienok. Veď bolo to všetko akoby len včera.
